Vianoce 2025
Meradlom veľkosti spoločnosti je spôsob,
akým sa zaobchádza s tými, ktorí sú najslabší
Pápež Lev XIV odkazujúc na slová pápeža Františka
Milí priatelia,
v ostatnom čase si mi pomerne často stáva, že pri rôznych rozhovoroch, diskusiách i medzi ľuďmi, ktorí majú veľmi podobné názory, dochádza nie k sporom, ale k tomu, že slovám, „jasným“ slovám, ako sú napríklad sloboda alebo vlastenectvo prisudzujú odlišný význam či obsah. A to nehovorím o slovách ako sú spolupatričnosť či súcit. Alebo treba... Vianoce. Urobil som si taký malý experiment. Oslovil som niekoľko desiatok ľudí, priateľov, známych i neznámych, aby mi bez rozmýšľania povedali čo pre nich znamenajú Vianoce, aby „vystrelili“ dve tri slová, ktoré podľa nich tieto sviatky najviac charakterizujú. Výsledok bol pomerne pestrý, prevažovali slová, charakteristiky, ktoré by sme očakávali, ako pokoj, láska, rodina, pohoda, teplo, nasledovali darčeky, stromček, dobré jedlo, rozprávky, no odzneli i také, ako stres, nervozita či únava. No ani v jednej odpovedi nezazneli slová, ktoré by som očakával, a to narodenie Ježiša, nádej a...empatia. Aj keď sa tieto tri „charakteristiky“ dajú skryť pod pojmy Pokoj a Láska. Moji milí, toto nemá byť kritika, ani náhodou. Veď čo už je krajšie ako Vianoce plné pokoja, lásky, pohody prežité s rodinou, však?
No i tak si hovorím, že aj tá, možno kostrbato definovaná, empatia, spolupatričnosť, ba i súcit by mali patriť, viac ako inokedy, k Vianociam. Často sa v duchu pýtam, ako sa asi cítil ten betlehemský krčmár, ktorý odmietol Nazaretský pár s vysoko tehotnou ženou a poslal ich do noci. Čo si myslel po tom všetkom, čo sa neskôr stalo? Zamyslel sa, či nebodaj zahanbil? Pýtam sa aj sám seba ako by som sa zachoval. Áno, bola úplne iná doba a, iné mravy, iné hodnoty. Ale možno až tak veľmi nie. Lebo sa radikálne mení „povrch“ nás ľudí, máme iné šaty, nástroje, „kone“, bývanie... No naše vnútro sa až tak veľmi nemení. Prechovávame tie isté city, radujeme sa, bojíme sa, milujeme, ako ľudia za čias cisára Augusta. Preto sa pýtam predovšetkým sám seba, no posúvam tú otázku všetkým ľuďom dobrej vôle, aj keď viem, že na ňu nie je jednoduchá odpoveď, ak vôbec nejaká je. Som toho schopný, sme toho schopní? Nie len „otvoriť dvere“ blížnemu, možno „len“ byť človekom?
Ale možnosť či návod tu je. Pred pár rokmi ľudský pápež František vydal exhortáciu, povzbudenie Gaudete et exultate – Radujte sa a jasajte, ktorá je akýmsi povzbudením (nielen) pre členov cirkvi. Vyzýva v nej katolíkov aby sa nefixovali len na modlitbu a bioetické otázky, ale aby sa usilovali o nastolenie spravodlivosti pre všetkých ľudí bez rozdielu. Aby utečencov a bezdomovcov chránili s rovnakým odhodlaním ako nenarodené deti. A hlavne, aby neoddeľovali praktickú lásku k človeku od náboženstva. Inak sa z nich stane len ďalšia mimovládna organizácia alebo ďalší fanatici.
No empatia, súcit môže mať a iste má tisíce iných tvári. Vynoril sa mi príbeh, ktorý som použil presne pred desiatimi rokmi. Znel asi takto:
Muž potreboval súrne pomoc a tak o ňu požiadal svojho pána. Ten ho postavil pred výzvu, dal mu podmienku. Ak strávi noc, sám, na vrchole vysokej hory, dostane požadovanú odmenu. Ak nie, bude musieť dlho hrdlačiť zadarmo. Keď odchádzal, zistil, že z hory fúka ľadový vietor, zľakol sa, že to nezvládne a navštívil svojho priateľa. Vyžaloval sa mu. A priateľ mu povedal: pomôžem ti. Keď budeš v noci na vrchole hory, pozri sa vedľa seba. Ja budem na vedľajšej hore a strávim celú noc pri vatre, čo zapálim pre teba. Dívaj sa na oheň, mysli na naše priateľstvo a to ťa zohreje. Dokážeš to! Muž to dokázal. Prišiel za priateľom a spýtal sa ho: akú chceš odmenu? A ten odpovedal: Nechcem peniaze. No sľúb mi, že ak niekedy v mojom živote zaduje chladný vietor, zapáliš pre mňa vatru priateľstva...
Drahí priatelia, myslím, že o tom to je. Nedokážeme vyriešiť všetky problémy sveta, ani tie v našom okolí, ba často nevieme pomôcť, tak ako by sme chceli, naším priateľom a blízkym, najbližším, ale mali by sme byť schopní a hlavne ochotní zapáliť „vatru na vedľajšej hore“. Poznáme tú scénu z Pána prsteňov, keď malý Hobit zapálil vatru – signál a postupne sa po hrebeni hôr zapaľovali ďalšie a ďalšie. Nádej vzplanula, povedali. A svetlo dorazilo do cieľa a oslovilo záchranu. Že by aj my...?
Nádej vzplanula. Nádej je úžasná „vec“. Bez nádeje niet nádeje.
„Keď už nič nie je, ona zostáva. Nie vždy nad ňou veje víťazná zástava. No i tak stále je a vo svojom boji neustáva. Tichá, plachá býva v tichu, večná ako večnosť a sprevádza nás na veky.“, týmito slovami začínala jedna moja hádanka. Jej riešenie je zrejmé.
Preto si myslím, že by tieto slová, nádej a empatia, hlavne ich obsah mali patriť a verím, že patria k náplni, významu Vianoc.
A čo tie narodeniny? Pre nás kresťanov je to príchod, symbolický príchod Dieťaťa, Svetla, Života. A radujeme sa, či mali by sme sa radovať z jeho príchodu. Aj keď to tak často nevyzerá a uprednostňujeme všeličo iné. Možno to Dieťa niekedy trochu márne hľadáme v kostoloch, betlehémoch či koledách, no môže sa objaviť inde, tam kde sa rozhodneme prijať Človeka, či otvorením nášho srdca pre takéto prijatie.
Ale anjeli spievali „pokoj ľuďom dobre vôle“, nikde sa nehovorí o kresťanoch, dokonca ani o veriacich. A na svete, no aj u nás, sú tisíce, milióny ľudí dobrej vôle, ktorí zrovna nemusia sláviť narodenie Dieťaťa, ale sú otvorení pokoju, dobru, spravodlivosti, empatii, súcitu, láske. Tieto slová vlastne napĺňajú to, čo pre mňa, pre nás prináša to Dieťa. Pokoj a Lásku. Takže vlastne oslavujeme to isté. To čo robí Vianoce ozajstným Vianocami. Lebo dobro a radosť sú nákazlivé.
Na záver si dovolím použiť slová ozaj netradičného kňaza Paťa Freemana Kovaľa, netradičného výzorom, správaním, myslením, kňaza, na ktorého som „narazil“ v mojom obľúbenom Nota Bene, ktorý hovorí: Zastávam sa každého utláčaného človeka. Dieťa mi ho posiela. Viem, čo je to byť tým, kto sa nevie dovolať pravdy, Keď ťa nikto nechce vypočuť. A dodáva: Nelimituj Dieťa! My, veriaci, máme tendenciu dať Boha do nejakej krabičky. Keď ju urobíme, zostane prázdna. Boh je mimo nej. Nelimituj Ho. Mne to bolo dané. Neprisvojujem si to. Len šírim ďalej. A vďaka za všetko.
Moje milé, moji milí, želám vám, i sebe, aby naše Vianoce boli naplnené tým, čo ich robí pre nás krásnymi, jedinečnými. Či už je to oslava príchodu Dieťaťa, Svetla alebo toho čo bolo vami povedané, teda pokoja, pohody, radosti, rodiny, lásky... Áno, aj ten stromček, darčeky i dobré jedlo má svoje čaro, prečo nie? No dôležité, podstatné je, aby sme to Dieťa, ale aj to dobro v nás, radosť, nádej a lásku nezatvárali do žiadnych „krabičiek“ nášho egoizmu, ale šírili ich do svojho okolia, do celého sveta. Potrebuje to! Lebo dobro a radosť sú nákazlivé.
Želám vám krásne, požehnané Vianoce a v zdraví a pohode prežitý rok 2026
S úctou a láskou
Marián