Vianoce 2023

Daj Pane, aby som nehľadal útechu, ale tešil druhých
sv. František z Assisi
Panebože, dělám co můžu
z listu malého chlapca Ježiškovi

 

Moji milí priatelia,

Vianoce. Čo všetko už bolo o nich povedané, napísané, prežité... Dá sa o nich hovoriť v súvislosti s láskou, pokojom, nádejou, svetlom, darom, očakávaním, vierou, pohodou, teplom, tajomstvom, mierom, hviezdou... Áno, to všetko sú, či mali, mohli by byť charakteristiky Vianoc. A predsa.
Stále sú Vianoce niečím výnimočné. Uvedomili sme si, že Vianoce sa už prakticky slávia na celom, i v nekresťanskom, svete? Slávia ich veriaci i neveriaci, slávia ich ľudia, pretože túžia po tom, čo ich, Vianoce, zhmotňuje, zosobňuje. Pre nás, veriacich, je to Dieťa, pre všetkých ľudí dobrej vôle je to niečo, či všetko, čo bolo vyššie povedané. No čo nás, všetkých ľudí zjednocuje?
Čo to je?

Narazil som na text, ktorý pripomína geniálny, no ťažko pozerateľný film Federika Felliniho Skúška orchestra. Pamätníci si možno spomenú. O čo ide? V prázdnej kaplnke sa stretnú hráči orchestra, brilantní profesionáli, aby nahrali koncert. No každý je presvedčený o výnimočnosti svojho nástroja a teda i seba. Pre klavíristu je klavír najdôležitejší, pre huslistu husle, pre flautistu je flauta nebeská. Každý je zaujatý sebou a o hudbu, o výsledok nikomu nejde. Začnú hrať a výsledok je zrejmý: disharmónia, nesúlad, chaos. Mnohí chcú skončiť, odísť, orchester sa rozpadá.
Cez prestávku dirigent začne rozprávať: „Hudba je posvätná, každý koncert je ako omša. Akí sme boli všetci šťastní, zabudli sme na všedné starosti, v očakávaní prvého ohybu taktovky sme boli ako jedno telo, jediný dych – len my a nástroje spojené v jedinú vitálnu silu. Koľko lásky bolo medzi nami. Lásky, po ktorej dnes, ako vidíte, niet ani stopy. Je medzi nami len nedôvera, stojíme jeden proti druhému. Pochybnosť, ktorá ničí vieru, nedostatok úcty, závisť, pohŕdanie a hnev kvôli niečomu, čo je už dávno stratené a čo sa už nikdy neobjaví.“ No dirigenta nikto neposlúcha, orchester sa búri. Koniec.
Áno, alegória. Nie príliš veselá a možno na Vianoce sa nehodiaca alegória.
No ja si to celkom nemyslím. Z celého tohto príbehu je zrejmá bytostná potreba dirigenta, aby hudba, dielo, Život mali zmysel, aby všetko to, čo je nám dané, napĺňalo to, na čo je určené.
A preto sa priam natíska otázka kto či čo je „dirigentom“ Vianoc, aby sme počuli, videli, cítili ich Krásu, ich  výnimočnosť, ich Dar.

Aby sme si vedeli zodpovedať túto otázku, možno by sme sa mali spýtať, kto je alebo koho, čo by sme chceli, aby bol dirigentom našich spoločenstiev, našich rodín, ale aj nás samotných. Lebo i v každom z nás je huslista egoizmu, klavirista samoľúbosti, flautista dokonalosti, pozaunista neomylnosti. Verím, že si vyberieme, že sme si vybrali toho správneho dirigenta, ktorý z našich všetkých vlastností, dobrých i tých menej dobrých, dokáže vytvoriť krásnu melódiu nášho bytia.
A tak sa môžeme vrátiť k pôvodnej otázke, teda tomu, Kto je „Dirigentom“ Vianoc. Podľa mňa je odpoveď jednoduchá: Je to Láska! Pre mňa, pre mojich veriacich priateľov má tvár Dieťaťa, pre iných mojich priateľov to môžu byť tváre ich blízkych, pre ďalších pokoj v duši, radosť zo života, pomoc, služba núdznym. No nemôžem si pomôcť, ale som presvedčený, že stále hovorím o tom istom Dirigentovi. Nemám na to, aby som vyslovil takú vetu ako sv. František v motte, ale snažiť sa môžem, môžeme. Tak ako to krásne, čisto napísal ten malý chlapec Ježiškovi.

Moji drahí priatelia, želám vám krásne požehnané Vianoce prežité po dirigentskou taktovkou Lásky a celý Nový rok 2024 pod tým istým Dirigentom. Ak Ho či Ju necháme dirigovať a budeme hrať podľa tých nôt, verím, že ten rok, a nielen ten, bude dobrý a krásny.

Panebože, robím čo môžem (-:
Robme čo môžeme...

Marián