Rozprávka o Kaplnke troch anjelov
„Tento príbeh je veľmi starý a dnes už nikto nevie, či sa to všetko naozaj stalo“, začal starík svoje rozprávanie. „Všetko začalo dobytím Jeruzalema Saladinom koncom trinásteho storočia. Templárom, ktorí spolu s ostatnými rytiermi a prostými ľuďmi mesto bránili sa podarilo dosiahnuť aspoň to, že pútnici, ktorí boli sväté mesto navštíviť, mohli slobodne odísť a vrátiť sa do svojej vlasti. Bola medzi nimi i krásna deva menom Margery, čo v dávnej reči znamená Perla. A bola to skutočne perla medzi ženami. Prehovorila svojho otca Alanda, aby ju vzal na púť so sebou. Ten najprv nechcel, no ona bola neústupná a trvala na svojom. A keďže to bola jeho jediná dcéra a mal ju veľmi rád , napokon ustúpil. Aj keď to neskôr veľakrát, po všetkých tých útrapách, oľutoval. Medzi obrancami mesta vynikal krásny templársky rytier menom Adney, čo znamená Obyvateľ ostrova. A ozaj pochádzal z ďalekých ostrovov v severnom mori. A títo dvaja mladí ľudia sa tam stretli a na prvý pohľad sa do seba beznádejne zamilovali zúfalou láskou. Láskou na život a smrť. No on zložil templársku prísahu čistoty a ona sa po tom, čo o vlások unikla smrti či otroctvu, vracala do vlasti. Bola to predovšetkým Adneyho zásluha, jeho hrdinstvo, ktorým zachránil aspoň jej život a životy ďalších pútnikov, aj keď ju nemohol mať pre seba. Bolo to ťažké, preťažké lúčenie. On ešte ostal vo svätej zemi so svojím rádom bojovať ďalej a ona odplávala. Prosil ju, aby ho nečakala, aby sa vydala, bola šťastná, lebo nevie, či vôbec prežije, a naviac ten sľub. No ona že ho miluje a že bude na neho stále čakať, keď aj nie na jeho telo, tak aspoň na jeho dušu. Aj taká vie byť láska.“ Povzdychol si, odpil vína a pokračoval:
„No aby som to nenaťahoval, skúsim to skrátiť. Iste viete, že Templári boli začiatkom štrnásteho storočia úkladmi francúzskeho Kráľa Filipa Pekného zradení, uväznení a celý bohatý rád bol zrušený. Veľa ich zahynulo na mučidlách, mnohí boli upálení. No niektorým sa podarilo ujsť, hovorí sa, že aj s obrovským pokladom. Medzi tými preživšími bol aj rytier Adney. Podarilo sa mu prežiť všetky boje so Saladinovými vojakmi i nástrahy neprajníkov po svojom návrate. No ani na deň, ani na chvíľu neprestal milovať svoju Margery, mal ju stále pred očami, jej oči, jej úsmev... A teraz bol voľný. Jeho rád už neexistoval a tak veril, že skončila i jeho prísaha. Veď jej obetoval dosť, všetko. A tak sa vybral hľadať svoju lásku, aj keď nevedel, či ju nájde a keby ju aj našiel, neveril, že by na neho čakala. Predsa, už to bolo vyše desať rokov. Ale išiel, preplával moria, prešiel hory, nížiny, prešiel stovky, tisíce kilometrov až ho kompas jeho srdca priviedol do tohto nášho kraja. Pamätal si, že hlboko vo vnútrozemí je hrad jej otca Alanda a tak pristál pri pobreží, kde je dnes malé rybárske mestečko neďaleko krásneho Útesu, vylodil sa a prešiel cestu cez vysoké horské masívy, ktoré mu stáli v ceste. Cestou sa pýtal na hrad pána Alanda a dozvedel sa, že je to niekoľko desiatok míľ za druhým horským hrebeňom pri veľkom jazere. A tak sa dostal až k miestu, kde dodnes stojí tá stará, skoro rozpadnutá kaplnka. Bolo to koncom zimy, začiatkom jari. V horách bol ešte sneh, zima a on bol vyhladovený, na smrť vyčerpaný, no nezastavoval, pokračoval v ceste za svojim snom. Až prišiel na to miesto a únavou klesol na studenú zem. Nevie sa, či zaspal alebo omdlel, no hovorí sa, že keď otvoril oči, zbadal, že je obkolesený svorkou rovnako hladných, vyčerpaných a naviac zúrivých vlkov. Pomyslel si, že nastala jeho posledná hodina, dvihol oči k nebu, aby si naposledy vyjavil jej obraz, obraz svojej lásky a zašepkal poslednú modlitbu: ‚Pane, prosím ťa, ochraňuj moju milovanú, daj, nech je šťastná. Zober si môj život ako obetu za jej šťastie, no dopraj nám, aby sa naše duše stretli v Tvojom kráľovstve a naveky boli spolu. No Ty si Všemohúci a keď chceš, vyplní sa Tvoja vôľa. A keby bola Tvoja vôľa, aby sa stretli aj naše telá, pomôž mi prosím, zachráň ma z pazúrov smrti, ako si ma už toľkokrát zachránil. A ja ako vtedy i teraz Ťa prosím: zachráň ma. No modlím sa: Buď vôľa Tvoja.‘ Tak sa úpenlivo modlil a vtedy sa stal zázrak. Z ničoho nič sa pri ňom zjavili traja urastení mládenci v žiarivých dlhých rúchach, každý s horiacou fakľou v ruke. Obstali ho a povedali: ,Buď pozdravený Adney, náš a tvoj Pán vypočul tvoju prosbu, tvoju modlitbu a poslal nás, aby sme ťa zachránili. Ja som anjel Aniel a som anjelom silnej vôle, tvojim anjelom, lebo ty silnú vôľu máš‘, povedal prvý. ‚Ja som anjel Menadel a som anjelom podpory zdolávania výziev. Tiež som tvojim anjelom a som stále pri tebe‘, povedal druhý. ‚Ja som anjel Omael, povedal tretí, ‚a som anjelom predstavivosti a výkonnosti. Určite vieš, že som s tebou, lebo o tvojej predstavivosti a výkonnosti nemusíme hovoriť‘, usmial sa tretí anjel. Adney myslel že sníva alebo že už zomrel. No nesníval, ani nezomrel. Anjeli sa rozmáchli fakľami, roztočili sa okolo vlastnej osi, oheň sálal, iskry lietali naširoko naďaleko a po chvíli nebolo po vlkoch ani chýru ani slychu. Zázrak...
Adneyjovi sa zakrútila hlava, akoby sa on sám točil ako špirant. Všetko sa okolo neho točilo, akoby bol derviš, privádzajúci sa tým točením do extatického tranzu. Keď sa všetko okolo neho zastavilo a začal normálne vnímať okolie, zistil, že je na tom mieste úplne sám. Ani vlci, ani anjeli. Len on a predjarná krajina. Bol by ozaj myslel, že sa mu to od hladu a vyčerpania všetko len snívalo, no keď sa pozrel vedľa seba, zbadal pohodenú kapsu a v nej bochník ešte teplého chleba, kus slaniny, homolu syra a čutoru vína. Nesnívalo sa mu to.
Dvihol hlavu k nebu a zašepkal modlitbu vďaky: ‚Ďakujem ti Pane, že ma zachránil. Ďakujem ti, že si mi poslal na pomoc svojich anjelov, mojich záchrancov. Prisahám, že keď prežijem túto cestu, keď nájdem moju lásku, či slobodnú alebo vydatú a pobozkám jej ruku, vrátim sa na toto miesto a postavím tu kaplnku vďaky za moju záchranu. Kaplnku záchrany, stánok troch anjelov‘.
Ako povedal, tak sa aj stalo. Prežil. Posilnený vyrazil na ďalšiu cestu. Putoval ešte niekoľko dní či týždňov a spolu s narastajúcou silou jarných slnečných lúčov rástla i jeho sila, rástla i jeho nádej. Veril, že nebol zbytočne zachránený, lebo prečo by život prinášal lásku len preto, aby ju jednoducho odniesol celú preč? A láska nepotrebovala rásť, lebo bola, bola stále v ňom a bola taká, že väčšia, silnejšia, krajšia ani nemohla byť.
No skrátka po dlhom putovaní našiel ten pevný hrad pri veľkom jazere a v ňom svoju Margery, svoju lásku, svoju perlu. Slobodnú. Žila na hrade sama, so svojimi ľuďmi, otec jej pred rokmi zomrel a tak sama spravodlivo vládla svojim poddaným, ktorí ju uctievali nie zo strachu, ale z lásky. A čakala. Myslím, že si všetci vieme predstaviť, a možno ani nie, ich stretnutie, ich zvítanie, ich objatie. No traduje sa, aspoň tak mi to rozprával môj starý otec, jemu jeho starý otec, atakďalej, že keď ho zbadala, ani nebola veľmi prekvapená a povedala len: ‚Kde si bol tak dlho. Čakala som ťa.‘
No a potom bolo všetko ako malo byť, svadba, šťastie, láska, po roku prvý syn. Pomenovali ho starom otcovi Aland čo znamenalo Svetlý ako slnko. Po druhom roku prišla princeznička Deodata – Bohom darovaná. Žili krásne dni, ktoré akoby boli odmenou za dlhé roky strádania, odlúčenia. Žili v láske, pre lásku.
Dni bežali a Adney by aj zabudol na svoju prísahu. No nezabudol. Jedného teplého jarného večera si prisadol ku svojej žene a povedal: ‚Milovaná, je mi s tebou krásne, tak krásne, že som si to ani nevedel predstaviť. Viem, čomu za to vďačím. Tebe, tvojej, našej láske, no aj Pánovi a jeho poslom, ktorí ma tak zázračne zachránili. Pre teba. Vieš, čo som vtedy sľúbil, čo som prisahal. Cítim, že nadišiel čas moju prísahu splniť. Verím, že mi rozumieš a že ma na pár týždňov prepustíš.‘ Tuho sa k nemu pritisla a trochu smutne povedala: ‚Rozumiem drahý a aj keď ma to neteší, prepustím ťa. Ale musíš mi sľúbiť, že sa k nám, ku mne budeš ponáhľať.‘ Úprimne jej to sľúbil. No už vtedy platilo to o tom mienení a menení. ‚A ako si to predstavuješ?‘, spýtala sa.
‚Vyberiem sa až na pobrežie, keď bude treba až na ostrovy, nájdem šikovného staviteľa, majstrov kamenárov, najmem zopár robotníkov a za pár dní, možno týždňov bude kaplnka stáť a ja sa vrátim k tebe a pôjdeme sa tam spolu poďakovať Bohu a mojim záchrancom. Platí?‘ Smutne sa usmiala.
Hneď na druhý deň ráno vyrazil na koňoch so skupinkou štyroch svojich verných panošov. Cesta po miesto zázraku išla hladko. Keď tam dorazili, Adney pokľakol a ticho sa poďakoval. Panoši zatiaľ pozbierali po okolí väčšie kamene a spravili z nich malú mohylu, aby miesto našli, aj keby sa pánovi nedajbože niečo stalo. Prejsť masívy hôr už nebolo také jednoduché, ale v teplom počasí sa to dalo. No zrýchlim to. Dorazili na pobrežie a dosť dlho im trvalo, kým pozháňali všetko potrebné. Ľudí, materiál, náradie, vozy, muly... A tak až skoro po dvoch mesiacoch od jeho odchodu sa karavána pohla k miestu plánovanej kaplnky. Napredovali pomaly, ale napredovali a všetko vyzeralo v poriadku. Až dorazili na toto miesto, kde sme teraz. No vtedy tu nebolo nič. A práve tu zastihla ten sprievod tisícročná búrka, ktorá tu nikdy predtým ani potom nebola. Víchrica, hromy, blesky, ľadový dážď a čo bolo najhoršie kusy ľadu veľké ako kokosové orechy. Úplná spúšť. A nebolo sa kde skryť. Všetko zničené, uhynuté zvieratá a žiaľ i niektorí ľudia. Po šialenej noci sedel Adney s hlavou v dlaniach, zúfalý a chcel to vzdať. No vtedy k nemu pristúpil anjel podpory a zdolávania výziev Menadel a ten mu povedal: ‚Nevzdávaj to Adney, splň svoj sľub. Ja a moji bratia Aniel a Omeal ti pomôžeme. Nevzdávaj to‘. Vtom zbadal aj oboch anjelov, tí sa len usmievali a prikývli. Muž vstal a pocítil novú silu. Nie nadarmo sú to anjeli silnej vôle, zdolávania výziev a výkonnosti. Začal konať. Dvoch svojich mužov poslal ku svojej žene, aby jej povedali, čo sa stalo. Aby sa nebála, aby mu prepáčila, že ináč nemôže a že všetko bude dobré. So zbytkom mužov sa vrátil na pobrežie, zorganizoval ešte väčšiu, oveľa väčšiu výpravu, investoval do to veľa peňazí, ale ničoho neľutoval, len času, čo nebol pri svojej láske. Ale ona bola stále pri ňom, v jeho srdci. Prišli na miesto katastrofy, dali sa do práce šialeným tempom a postavili tieto múry, ktoré to stoja dodnes a ktoré poskytujú prístrešie skoro sedemsto rokov, vtedy ako aj teraz vám. Lebo ako pán Adney vraj vtedy povedal, že prístrešok bude pre každého a už nikto nesmie zahynúť bez možnosti poskytnutia útočiska. No čas bežal, dni sa začali krátiť a s výstavbou kaplnky ani nezačali. Ale Adney neklesal na duchu. A keď bolo najhoršie, cítil podporu svojich troch nebeských ochrancov a svojej Lásky. A keď remeselníci, robotníci frflali, keď klesali na duchu, cítili podporu a odhodlanie pána Adneya. A tak sa stalo, že do roka a do dňa kaplnka stála a stojí dodnes, aj keď trochu ošarpaná, spustnutá, ale stále krásna a hodná svojho mena Kaplnka ochrancov života a lásky. Aj keď zľudovel názov Kaplnka u troch anjelov. Snáď už len dodám, že Adney sa šťastne vrátil domov ku svoje Margery, aj keď oveľa neskôr, ako predpokladali, ako dúfali. No vedeli prečo.
A keď sa jar išla stretnúť s letom, zobral svoju ženu, ako jej to sľúbil, do kaplnky, aby sa spolu poďakovali za svoju lásku, za svoju nádhernú lásku, ktorá bola taká možno práve tým prežitým utrpením a odlúčením. Poďakovali sebe navzájom, poďakovali Bohu za záchranu ich životov a poďakovali tým trom ochrancom, bez ktorých by to asi nešlo. Vraví sa, že vtedy ich uvidela aj Margery, ako sa spokojne usmievajú, lebo aj anjeli majú nárok na dobrý pocit z dobre vykonanej práce. A odvtedy ich už nevideli, no mali ich navždy vo svojich srdciach a určite boli pri nich a sprevádzali ich na ceste Tam a určite to bola pekná, pokojná cesta.“
„Čo dodať“ povedal starký na záver, „snáď len toľko, že tak ako tí dvaja chodili každý rok do kaplnky prosiť a ďakovať za ten najkrajší dar ktorým je Láska, tak tam chodili po všetky tie veky zaľúbenci, od seba odlúčení, bolesťou a trápeniami skúšaní vzájomne sa milujúci, prosiaci a ďakujúci ľudia, milenci hľadajúci nádej, vieru a lásku. A mnohým sa je dostalo a dostáva o čom svedčia staré i novšie nápisy na múroch. A tiež sa rozpráva o mnohých zázrakoch ktoré sa tam stali. Aj keď vraj Adney vtedy povedal, že najväčší zázrak je Láska sama. Myslím, že s tým sa dá súhlasiť a tým môžem moje rozprávanie ukončiť, lebo takto sa to tu rozpráva od nepamäti, od tých čias keď tu žili Adney a Margery“, povedal starík a zvlažil si vínom vysušené ústa.