Zomierajúci motýľ
Unavený motýľ miluje sa s letom,
dotýkajú sa,
splývajú v objatí tesne pred odletom.
Boli.
Aj keď ešte trocha sú.
Studené vetry jesene ich bytie odnesú.
Posledné teplé lúče slnka
milujú sa s motýľom.
Osudovo, do konca, až k smrti.
No im to nevadí.
Vedia, že život je inom...
Za našimi
Sto rozbitých časov, zlepených v jediný.
Pred, teraz i po.
Pred životom, po živote...
Vločky snehu premenené v hodiny.
Kto ten strojček vypol?
Či nevypol?
To len nám sa zdá,
že deň vymenil sa za iný.
Zlepený čas rozbil sa
na sto malých časov.
Pred, teraz aj potom.
Sme všade.
Umierame, žijeme.
A nevieme, čo s tým smútkom,
čo s tou krásou.
Čo so Životom.
Nekonečný Čas...
Je vo mne, je v tebe, je v nás.
My v ňom.
Umývame jeho sklené okná.
Slzami, krvou, potom.
Aby sme videli.
Aby sme vedeli.
Lebo tušíme...
Jesenná modlitba
Jeseň sa nemodlí.
Nepotrebuje to.
Sama je modlitbou,
pokory a pokoja.
Modlitbou
lásky v spomienkach na leto,
nádeje, že príde život v jari.
A viery, že ani zime sa život zmariť nepodarí.
Jeseň sa nepotrebuje modliť.
My sa však modlíme jeseňou...
Zimná sakura
Už aj posledný list odišiel
z dlane sakury.
Smutno mi je za ním.
Prázdna, studená, mokrá dlaň.
Jej žiaľom sám seba doráňam.
A modlím sa.
Nech vydrží,
nech prežije čas mŕtvych oráčin,
že si nové listy ušije,
keď jar teplým slnkom zakúri.
Tak sa modlíme spolu,
uzimení, nahí.
Ona na tele, ja na duši.
No plní nádeje,
že nás zase život obleje
a naše bôle sebou osuší.
Časový dážď
Čas prevtelený do kvapiek dažďa
Všetko a nič
Mizne
Vpíja sa do nás a do zeme
Mokrý čas
Len hodiny na stene počítajú
Jeho suché zrnká
Predtým teraz potom
Pršalo prší
Zem je smädná
A nám kvapká na náš čas
Vesmír
Vesmír, ťažko dýchajúci vesmír
chriaka na nás tisícročia poznania
vyvrhnutých kameňov poskladaných
do akýchsi pyramíd
ktorých konštrukcia
je nakreslená v smaragdových doskách.
Ale kde sme my,
neoddeliteľná časť toho chorého vesmíru?
Áno, život, smrť, stvorenie, svetlo, temnota.
Všetko tam je.
Ale Dotyk, ten Dotyk,
náhrada mystického Slova, z ktorého povstalo všetko.
Kde je?
V nás Láska, aby bola Láska.
A vesmír, ťažko dýchajúci vesmír to vie.
Lebo sme jeho súčasťou...
Strihanie
Krásne, dlhé, steblové vlasy obilia
strihajú na ježka.
Miesto sĺz prach.
Lebo bežec Čas nemešká
a leto pred jeseňou už v predstihu
bije na poplach.
Strihali dohola obilný lán.
Už mu to začalo...
Však, pán Kainar?
Kto, kedy, kam...
Milovanie bolesťou,
maľované dotykom osolených líc.
A bolesť,
v modrej hmle rozpustená bolesť
rozlieva sa do ulíc.
Milovanie smútkom
prevaleným do rána.
Mokrá túžba v ňom,
vykričaná túžba BYŤ
až do kosti odraná.
Milovanie láskou
vyžmýkalo telá
a umylo sebou smútok aj bolesť.
Aj noc s nimi niekam odletela.
Nastalo ticho, svitol deň.
Nový deň.
Bolesť, smútok, láska, život.
Ach Bože, kto, kedy a kam
TO má všetko odniesť?
Ty to vieš, Láska!
Povieš...?
Zomieranie leta
Zomieranie leta,
smutné ako ňúorleánske blúz.
Nechce sa mu, otáľa,
až mu ušiel posledný autobus.
A tak len postáva a pozerá
čo jeseň prestrie na obrus.
Na obrus,
čo už nestihlo obdarovať sebou.
Pozerá a čaká.
Vie...
A modlí sa:
Pane, ochraňuj moju nádej,
že ešte uvidím moje nebo.
Nezadus, prosím, nádej a vieru.
Nezadus!
Vie, že uvidí.
Nabudúce...
Žijem
Zober so sebou len lásku
Potom jedno je ktorá bije
Láskou, telom, sebou
Všetkým čo v tebe je
Odpoveď dáš na otázku:
Žiješ?
Príbeh o čajke Jonatánovi
Jedného dňa v lete
Uvidel som v lete
môjho priateľa, čajku Jonatána.
Modrým nebom jak šíp letel,
potom na hladine mora jak na tróne sedel.
Tváril sa múdro ako len vedel.
Vravel, že je posol od Pána.
Že na ceste je už od rána,
Ani chvíľku neposedel,
že musí zdeliť mi to, čo by som sa inak nedozvedel.
Čakal som, ako čakám už tisíc nedieľ,
že nastane v žití mojom predel.
A keď dočkal som sa odpovede,
bol som čistý ako človek idúc zo spovede.
Ten odkaz sa možno prieči spoločenskej vede.
Znie:
Ži od rána do rána,
úzkosť, strach a smútok nechaj láskou zaháňať,
buď sám sebou, ako ja som, budem ti v tom pomáhať.
Vieš, aj keď každý deň nelíže sa smotana,
život tu na zemi krásny je, jak nebeská dvorana,
plná jasu.
To je odkaz od Pána.
To je koniec príbehu môjho Jonatána.
Ďakujem ti priateľ môj za tú krásu.
Teraz leť ďalej, máš pred sebou ešte dlhú trasu.
Aj ja...
Koľaje
Blázon si, blázon.
Koľaje ťa vedú
odnikiaľ nikam,
napísané v nezamrznutej zemi.
Koľaje, ktoré neurčujú cestu.
No vedú...
Kam?
Jesenné polia
Vyzliekli sa polia.
Donaha.
A obliecť sa im jesenné besy nedovolia.
Ach Bože,
kto im bude v tom chlade prežiť pomáhať?
Áno, viem.
Pošleš im perinu, ktorou prikryjú sa.
Nehľadíš na vinu či nevinu.
Na ich či na našu.
Tak prežijú.
No potom, na jar,
do najkrajších šiat oblečú sa
a zavolajú naše zmysly na pašu.
Všetkých.
Tých, čo hriešni sú
i tých, čo sú bez viny.
Naučili sa to.
Pritom vôbec nečítajú noviny...
Liečenie
Neviem spať, neviem nič.
Tmavá, zrazená krv zo mňa ide
ako tmavá noc ide do rána.
Šťastiu nezaberám veľa miesta,
len na moje dve šľapaje.
Bolesť je túžbou zoraná.
A láska?
Láska JE.
Tak kedy po ňu prídeš,
pridáš svoju
a potom ma touto láskou
vyliečiš?
A Mág povedal:
Keď sa dotýkaš Tajomstva Vesmíru, Tajomstva Života uprostred svojho tela mnou, prostredníctvom svojej ruky, dotýka sa Ťa moje telo.
Keď sa Ťa dotýkam ja, keď sa dotýkam Tajomstva uprostred Tvojho tela celým svojím Ja, dotýka sa Ťa celá moja duša.
To je ten rozdiel na ktorý sa pýtaš.
Dotyk tiel je zázrak.
No dotyk tiel a duší navzájom prepletených a spojených je Tajomstvo Zázraku a Zázrak Tajomstva.
Všetkého.
Tiež sa tomu hovorí Láska.