Kalendárium 2021
Čas prevtelený do dní ako dážď do kvapiek dažďa
Všetko a nič. Čas sa vpíja do nás ako voda do zeme.
Len hodiny na stene počítajú naše putovanie
Predtým, teraz, potom...
A rok 2021 je minulosťou...
-----------------------------------------------------------------------------
Začíname rok, ktorý má jediné meno: Nádej.
Tak Ju, spolu s Vierou a Láskou, vo svojich srdciach majme.
Nesme v sebe ten plameň, zatiaľ malý,
chráňme ho sebou pred chorobou, pred zlom.
Prosme, aby sme veriť, dúfať, milovať nikdy neprestali.
Nech dni tohto roku pokoj, zdravie a lásku nesú našim svetom.
Stále je šedivo, sivo...
Akoby nám, i prírode, chýbal úsmev, radosť, život.
Áno, vôkol nás je strach, obavy, neistota.
Pýtame sa, ako toto všetko zlé dostať zo života.
Viem, nie to ľahké.
No existuje na to liek a ten sa volá Nádej.
A tá, aj keď plachá, neskutočnú silu v sebe nesie,
v tom tichu nám spieva o viere, o láske, svoju pieseň.
Nech nám tá jej pieseň smutnú myseľ rozjarí
a vovedie nás do života, do jari...
Mrazík vonku pekne mrazí, aby pani Zimu neurazil.
Pýta sa: je ti zima dievčička?
Odpovedáš: zima zvonka, zvnútra teplúčko.
Tak nech ti to teplo vyrobené z lásky namaľuje úsmev na líčka.
Natiahni sa srdca za kľučkou a otvor srdce dokorán.
Nech roztopí sa zima v nás
a zmiznú všetky jazvy (a corona) našich rán.
Biele na bielom.
Tak píše biela voda, čo občas vzduchom lieta, svoje básne.
O živote, o Bytí. Odkazy pre nás.
Aby sme sa nezastavili pred cieľom,
že aj v neslnečných dňoch je niečo krásne,
aby sme sa odstrihli a neboli ako škovránci na niti.
Ani sme sa nenazdali a už máme „o hodinu více“.
No mohlo by byť viacej aj o dve.
Nech môžeme jarnému slnku nastaviť svoje líce.
Nech zdravie a šťastie nie sú dve polovice, ale jeden celok.
Tak do toho poďme! Bez váhania, smelo!
Svetla je stále viac, no tepla nie je. Akoby ani nechýbalo.
To len premrznutí vtáci a my sa pýtame:
Čo sa to stalo? Čo sa to, vonku i v nás, vlastne deje?
Vlastne nič, hlavne, že sa dobre máme?
A že nám chýba Teplo, Slovo, Dotyk? My? Či ani nie?
Až tak nám to tuším nechýba, až tak veľmi si, tuším, ani my nechýbame?
Omyl! Práve láska, priateľstvo našu radosť vzkriesia!
Preto zavolaj svojim priateľom a povedz: Potrebujeme sa!
Tak včera mal vraj akýsi svätý, patrón lásky, sviatok.
To je dobre, lebo stále je jej v svete veľký nedostatok.
No láska nie je stanovená dátumom, ozaj nie je prídel.
Tak ju majme, a verím že máme, v sebe každý deň.
Ani sme si nevšimli tú hranicu oddeľujúci pôst od pôstu.
Veď už skoro rok počúvame to:
Memento homo...
Spíšme naše prosby, túžby, nádeje a zanesme ich na poštu.
Poštu v nás! Musíme to na patričné miesta doručiť.
A potom... potom príde Jar. K nám. Domov.
Nech tá pliaga už zmizne a nový život v nej nás znova radosti naučí.
Čakanie, stále len to čakanie.
Náznaky. Obavy. Nádej. Áno aj Nie.
Tak čakáme.
A majster Čas si to zatiaľ valí cez naše dni ako parný valec.
Ani sme sa nenazdali, už tu máme z februára marec.
Tak ho pekný, plný slnka, Jari, majme.
Nič lepšie ma k tvojmu sviatku nenapadá, ako táto moja rada.
Držme sa teda tohto zákona, lebo Viera, Nádej a Láska všetko prekoná:
Bolesti, trápenia, choroby ponorené do našich dní
sú nadľahčované silou Lásky, ktorá sa rovná sile túžby a nádeje
v tejto Láske obsiahnutej.
Konečne je tu, no tvári sa ako designovaná.
Zatiaľ asi len plány kuje,
ako spraví zo studených krásne, teplé a voňavé rána.
No verme, že už skoro príde jej ozajstný čas
A teplo jari rozleje sa všade okolo nás. Aj v nás...
Tak a je to tu! Deň uhral s nocou remízu
a ide ďalej vyhrávať.
Aj keď Zima sa nechce definitívne zlomiť,
stále vonku loví, zatína svoje veterné prsty do polí
kým jej posledné zbytky nezmiznú.
No Jar už chystá pre nás svoju peknotu,
nielenže nám to navráva.
Svojím teplom, vôňou, krásou na nás máva.
Tak volajme Hosanna Životu a Jari sláva!
Pekný druhý jarný deň i týždeň.
Maj ho krásny, ako aj celú jar. Marec, apríl a aj máj...
Čisté slzy neba umývajú drevá.
Zelené, aj tie od zaschnutej krvi.
Silou horúcej, slanej vody stekajú po rašiacich listoch stromov
a po krížoch našich hriechov.
Vody zohriatej srdcom, osolenej bolesťou.
Drevo i duše sa čistia... A voňajú. Po Veľkej noci.
Po jari...
Aprílové slnko odvalilo kameň z temnej noci do jarného rána.
Ožívanie Života. Tá pieseň miliónkrát obohraná.
Tak aj ty všetky sivé farby za jasné svetlo Jari, Života
vo svojom srdci zameň.
Odvaľme aj my zo svojich sŕdc ten balvan, čo bráni príšteniu radosti.
A žime! Naozaj žime! To prajem sebe aj vám.
Nech sa v nás Jar duše rozhostí
a tak nad šeďou, chladom, skepsou navždy zvíťazíme!
Jar a život v nej zase raz víťazí!
Svetlo, teplo, zeleň odtrhli sa z chladu sivej zimy reťazí.
Tak otvor srdce, celú seba a naplň sa zmesou týchto krás.
Nech žiariš, nech to všetci vidia. Veď za chvíľu je tu Máj – lásky čas.
Predsa len nesklamal, apríl bláznivý!
Takú slotu veru nikto nečakal. Vtáci, stromy, kvety...
Ba dokonca ani vy.
Bŕŕŕ, to bola zima. No nič to!
Pán Máj už čaká za dverami, pripravený teplo slnka aj teplo Lásky k našim srdciam dvíhať.
Ťuky, ťuky, ťuk...
Kto to klope na dvere plynúceho Času?
To v šate z vôní, farieb, snov, túžob a lásky
dobíja sa k nám braček Máj,
tak mu seba, svoje srdce otváraj.
Je v ňom dosť miesta pre tú Krásu.
Viem to, vie to celý svet. Máš to napísané v tvári.
Preto nech ťa nič iné, ako pokoj, krása, šťastie, Láska,
(nielen) v máji Májom neožiari!
Aj keď si to možno nechceme priznať
Ona je to, na čo stále čakáme.
Ona je to prečo všetko prekonávame.
Ona je to prečo žiť má význam.
Z bielych lupeňov kvetov čerešne závoj má
podobná krásnej neveste, čo prináša ju ženích – mesiac Máj.
Tak sa otvor, jej darmi sa opájaj a buď plná jej krás.
Veď o chvíľu je tu zase. Máj – lásky čas.
Ako dobrý koniec rozprávky
či ako stará maľba raja
je toto jarné ráno.
Hommage na Život, na Krásu,
Vstupenka do slnečného, no i duchovného, mája.
To ráno je v tebe, ty v ňom. Tvoje oči to vôbec neutaja.
Tak smelo povedz viere, nádeji a láske svoje ÁNO!
Máj, máj, máj zelený,
bielym snehom odkvitnutých púpav skropený.
Učme sa od tých malých, bielych padákov.
Jedno je kam ich vetrík zaveje,
do cieľa vždy prinesú svoj náklad, krásy, života a nádeje.
Aby náš svet krásou a láskou (nielen) mája nasiakol.
Ako rastú kvety meniace sa v plody
tak nech rastú aj naše túžby, naše nádeje,
nehádžme svoje sny len tak do hlbokej vody..
Nech ich vôňa a vôňa, čaro týchto dní nás ako živou vodou obleje.
Tak vďaka Máj, za všetko, aj keď dnes už končíš.
No priateľ Jún nech na nás so svojimi krásami skočí.
Len čo prišiel, daroval nám, čo mládenec Máj nestihol.
Teplo, dotyk slnečných lúčov, čo liečia každý hlavybôl.
Farbí plody, čerešne i jahody, vkladá vôňu kvetov do zelených lúčnych dún. A láka nás namočiť sa do vody.
Tak vitaj a požehnaj nám, priateľ - mesiac Jún.
Ako voda po perí kĺžu sa dni po jari.
Letí to, že neverím.
Veď leto sa už chystá vložiť nohu do dverí.
Nech si letí, nech si vkladá.
Hlavne nech ťa každý deň svojou krásou obdarí.
Nech pokoja a lásky je v tebe vláda.
Už sa jarné slnko prehuplo do leta,
z klasov hromadí sa múka namletá,
Obilné stvoly to bolí. No prebolí.
To pokoj daru, pokoj obety navracia sa do polí.
Muka a múka.
Cítiš, poznáš, vieš aký malý, skoro žiadny, je v tom rozdiel?
Tak sa o tú múdrosť podel.
Ako sa delia polia, lesy, letná lúka.
Aj keby nám život nič viac neponúkal.
Je to veľa, je to dosť.
No ponúka. Vieru, Nádej a Lásku. Pre našu, pre radosť.
Tak junák Júl chce byť tuším ako Alchymista,
Svojim dotykom meniť zeleň na zlato, klas na zrno,
Nádeje a túžby na plody.
Kto by jeho darmi pohrdol?
Tak otvor sa mu, keď už nás celou svojou krásou napadol.
A svojimi darmi leta, múdrosťou a krásou odmení Ťa.
Tým si môžeš byť istá.
Rok už došiel do veku dospelosti.
Lebo ako klasik hovorí, je čas siať na poli
a je čas úrodu zbierať, plniť stodoly.
Tak zberajme lete i nášho žitia plody,
spokojne, do radosti.
Ponorme sa teda do riek, jazier či do morí
Žime, zmyme zo seba úzkosť a stres a už sa zbavme tej potvory
Včera padal tichý teplý dážď a ani sme nepotrebovali pršiplášť.
Lebo letný dážď hladí klasy obilia, čistí ich,
ako keď slza tečie cez riasy, nechávajúc na nich ťažobu našich dní.
A očistená voda sa posväcuje v plodoch: v zrne a v láske, uloženej v očiach...
Panta rhei.
No tak si tých Krás života, krás leta, nenalej.
To sa jednoducho nedá!
Aj keď za pár dní zelenú vymení hnedá.
Dni, mesiace, roky odchádzajú
a my tie dary Krás môžeme, ba vieme stále prijímať.
Do nádoby tela a tiež do duše.
Nebo i zem, celý vesmír nás v tých Krásach objíma
a robí čistým v našom vnútri, často znečistené „ovzdušie“.
Z prázdnin, z leta i z našich životov pomaličky ubúda.
No hlavu hore, veď okolo nás je stále toľko krás
a v nás dobra, Lásky celé more.
Toľko, že ani nestíhame zabúdať...
Stačí sa len načiahnuť a do svojich sŕdc si tie krásy, lásku zobrať.
Tak berme....
Včera nebo plakalo. Aj keď je uprostred leta.
Že by plakalo nad našou malosťou, nad stavom nášho sveta?
Alebo len čistí ovzdušie?
Ako slza stekajúca cez riasy čistí nás a prináša pokoj do duše.
Verím, že čistí. Verím, ba som si tým istý...
Augustové polia nám dávajú, ba vlastne už dali, všetko čo dať mali.
Sme tak trochu ako oni. Aj nás osejú, poorú, sem tam i pohnoja.
No my sme. Žijeme, aj keď to niekedy bolí.
Prekonávame chlad, dážď, prijímame slnečných dní pohodu.
a snažíme sa priniesť úrodu.
Aby sme mohli byť označení znakom pokoja. Pokoja jesenných polí...
Žiari, páli akoby chcelo zmeniť polia, lúky na púšť.
No čo, veď je august, vrchol leta.
Ani tie rána nie sú ešte chladné
a ich sviežosť je v nedohľadne.
No už vôňa plodov zeme vzduchom lieta,
Vôňa naším bytím jemne rozomletá.
No tá vôňa hudie tichú pieseň,
Pamätaj človeče, za dverami jeseň...
Dnes akoby plakalo nebo za letom,
Akoby rodiacej sa Jeseni odtekala plodová voda.
A z Času, vo vlastnom mlyne pomletom,
pomaly pohládza nás tých rodiacich sa krás óda.
Tak vitaj Jeseň, Milosti čas!
Čas farebných vôni, voňavých farieb zas opantá nás.
Leto ešte dýcha na zrkadielko jesene, zľahka, pomaly...
Dožíva. Zrkadlo je ešte trochu zahmlené
riedkymi hmlami, čo chladné slnko odhalí .
No jeseň si už bujaro spieva za oknami
a rozprestiera nad nami svoj plášť Milosti.
A v ňom svoje dary, ktorými nás iste pohostí.
Všetky zázraky, všetky dary, všetky vône leta
sú v jeho odchádzaní.
Kto to všetko hradí,
kto platí toto predstavenie plné farieb, plné krás?
Veď to nejde z našich daní.
To pani Jeseň sa buchla po vrecku,
keďže už prichádza jej vlády čas.
Zvrásnené líca polí, ako kŕč na tvári génia keď rodí tón.
To je poznanie Krásy. Krásy bytia. Aj keď to poznanie bolí.
A jeseň sa už zase chystá zasadnúť na svoj trón.
Prichádza akosi pomaly, až nesmelo.
Akoby sa jej vôbec nechcelo. No je tu!
So svojou prívetivou tvárou.
Ešte hreje. Aj listy necháva ešte zelené, nielen imelo.
Nudná a fádna ozaj nie je.
Nech nám jej farebná krása srdce rozbúši
A všetkým prinesie pokoj do duší... Jeseň
September sa mieša s októbrom ako slnko s hmlou, ako farby...
Žiarivé, clivé, temné, krásne...
Tak ako sa mieša život so smrťou,
radosť so smútkom, túžba s bolesťou, či láska s láskou.
Dá sa to rozdeliť? Kedy, ako, čím?
Je však jeseň. Všetko krásne pomiešané.
Jeseň sa hlboko nadychuje, aby na nás vydýchla svoje krásy a tajomstvá.
A povedala nám, že ona je čas Milosti. Čas pokoja.
Cítiť ju už teraz.
Cítiť strieborné nite s navlečenými drobnými guličkami perál, farebné suché listy, ktoré nám omývajú členky, šumia ako more, po ktorom sa túžime prechádzať...
Žltý dážď zomretých žltých listov, premiešaný plačom
kvílivých huslí starca otvárajúceho podchod Odtiaľ – Tam.
To prší... Ako odvrátená strana milovania studených prúdov
teplej rieky leta, ako odvrátená strana dlhých dní slnka
odrazeného v očiach žien.
A starec hrá, lístie prší, Čas čaká a My sme...
Pani Jeseň vrchovato plní svoju čašu, rozprestiera svoju nostalgiu.
Slnko a dážď, teplo i chlad, hmla ozdobená korálkami rosy.
V nej zomierajúce listy nám ponúkajú svoju krásu.
A živé chryzantémy pre Našich, ktorí TAM i v nás stále žijú.
Sú a vedia za nás úpenlivo prosiť...a my tú prosbu počúvame.
Tak ich svetlo našim svetlom ďalej rozdávajme.
Pred Dušičkami nenásytná zem zhŕňa do seba všetky poklady sveta.
Zlato zo stromov, perly kvapiek jesenného dažďa, rubíny krvi zabitých zvierat, smaragdy ihličia... Poklady prikryté hodvábom hmiel.
No jej to nestačí. Chce aj telá našich, telá balzamované spomienkami a modlitbami. A naše dni. Dni čakania. Čakania na otvorenie veka jej pokladnice, aby za tie poklady kúpila nový Život.
Nám, našim... a budúcim.
Kiežby sa naše srdcia otepľovali viac a rýchlejšie ako globálna klíma.
Aby leto bolo letom a zimou zase zima.
Aby sme tieto dni jesene jej darom Pokoja žili,
aby sme vítanie Života vo voňavej jari všetkým pripravili.
Nech to všetko zlé čo vôkol seba vidíme, nemá žiadnu dohru.
Je to také ľahké. Zastavme sa na chvíľu a otvorme sa dobru.
Padá, padá Jeseň na naše malé jesene.
V nich si naše smútky češeme,
Robíme tým tej Pani zadosť.
No život i tak všade žblnká,
vo všetkých jeseniach sú skryté aj žiarivé slnká.
Smútok, šťastie, chlad i teplo, to všetko patrí k sebe.
To všetko je Jeseň.
A tak majme z každého dňa, zo života, radosť.
Ani chýru, ani slychu po zime.
A tak len Čakanie v sebe nosíme.
Čakanie dlhé ako novembrové noci.
Čakanie na Svetlo, na Život, na Lásku.
Neboj, nie sme pri tom bez pomoci.
Veď Advent je už predo dvermi.
Je to tak, ver mi!
Tuším sa Tam hore dnes upratuje,
anjelici prášia svoje periny.
Svetlo prvej sviečky šírenie tmy zastavuje
a jeseň už prechádza do zimy.
Tak sa pripravuje Nebo.
Aby bolo všetko tip-top keď odtiaľ zaznie:
Gloria in exelsis Deo!
Tmavé, sychravé brieždenie prešlo do rána.
Ako vždy. Platňa tisíckrát ohraná.
Nechcem sa ja fyzikálnym zákonom rúhať,
no myslím,
že čaro, vôňu týchto rán spôsobuje adventná sviečka druhá.
Ešte dva týždne z tmy tieto sviečky odkroja
a dočkáme sa: dostaneme Dar. Dar Lásky a Pokoja!
Už aj Tretia sviečka horí, tme rozpínať sa nedovolí.
Aj keď ešte tma stále je a svetlo dosť nesvieti,
Nevzdávajme sa Nádeje,
veď Tmu za chvíľočku pošleme do smetí.
Ešte pár dní a jas Vianoc k nám zas doletí.
Štvrtá sviečka pretočila Svetla presýpacie hodiny.
Svetlo presýpa sa do tmy, no hlavne do nás.
Zatiaľ len tak pomaly kvapká ako snehového dažďa kvapka
čo pristála mi na nose. No Svetlo prichádza, už skoro JE!
Vpustime do seba jeho krásny odkaz
a prenesme ho do celej ľudskej rodiny.
Dočkali sme sa. Detskými očami volajme: Sú tu Vianoce!
Nech nám u srdca teplo a milo je!
Tak pomaly zatvárame Kalendárium tohto divného roku.
Som rád, že sme sa mohli každý týždeň pozdraviť.
No všetko raz končí. Však žiadna nostalgia, žiaden smútok.
Ideme ďalej. Treba ŽIŤ!
Nový rok už čaká za plotom a chystá sa do nášho žitia skočiť,
vpísať doň svoj vlastný vrúbok.
Poďme teda ďalej na našej púti životom.
Vyrazme smelo za zdravím, šťastím, pokojom a Láskou do útoku!