Advent 2022

Dovoliť Láske aby nás stretla...

 

Milý priatelia,

pre pár rokmi som vám vo svojom želaní, či zamyslení, pokojného Adventu poslal takú riekanku, nechcem povedať báseň, že s presnosťou letu netopiera v tmách temnej jaskyne k nám prichádza svetlo (nielen) prvej sviečky adventnej, ktoré prináša Nádej. A pridal som prosbu: toto, prosím, nepopieraj. To aby sa rýmovalo? Či pre iné? (-:

No a ani sme sa nenazdali, či nazdali?, máme ho, Advent, tu zase. Aj s tým obvyklým „vyrovnávaním ciest". Nechcem sa opakovať a už vôbec nie oponovať tomu Jánovi odetom v ťavej srsti, ktorý k tomu svojich súčasníkov (a nielen ich) vyzýval. No aj tak sa mi zdá, že to nestačí. Ba že je to horšie. Lebo tých dier a jám či hrboľov zloby a nenávisti na cestách našich životov tuším ešte nikdy toľko nebolo. A my sa tvárime, že vyrovnáme a vyrovnávame... Veď začína Advent a my sme k tomu, tak či onak, opätovne vyzývaní.
No stačí to?
Advent, to je (aj) Nádej. Tak veľmi ju potrebujeme. Kedysi som napísal: Keď už nič nie je, ona zostáva. Nie vždy nad ňou veje víťazná zástava. No i tak stále je a vo svojom boji neustáva. Je to tak. Nádej, že budeme ľudia. Ľudia, ktorí veria v dobro, v priateľstvo, v Lásku. Kým v toto budeme robiť, bude medzi nami aspoň tlieť nádej, a možno sa rozhorí. Lebo nádej nie je predstava, že všetko dobre dopadne, ale viera, že veci majú zmysel. No stačí to?

Pre odpoveď si pomôžem citátom, či myšlienkou Hermana Hesseho, keď hovorí: za to najlepšie a najsvätejšie na človečenstve pokladám úctu pred každou ľudskou dušou. Iba jednotlivec sa môže obetovať, len on môže dosiahnuť nemožné v boji proti zlu.Trochu som to skrátil, trošičku pozmenil, keď som kresťanstvo vymenil za človečenstvo, čo by nemal byť až taký problém a autor by mi to, verím, odpustil. Ale iné tým chcem povedať. Oslovila ma kniha Varlama Šalamova Kolymské poviedky o gulagu. Krátka ukážka: „Už druhý deň po transporte dozorcovia mlátili jedného z väzňov pred očami nastúpeného zvyšku. Pomyslel som si, že ak teraz neurobím krok vpred, prestanem si sám seba vážiť. Vykročil som. „Čo to robíte?“ Prestali s bitím, veliteľ eskorty sa ku mne priblížil a dýchol na mňa alkoholovým dychom: „Priezvisko?...“ V noci ho nahého nechali stáť v uralskom mraze a bitka ho stála „prvý zub“, ako neskôr nazval jednu zo svojich poviedok. „Môj hlavný princíp bol súlad slova a činu“, poznamenáva Šalamov.

A ja sa pýtam, kde a či je môj, náš, súlad. Dokázal by som „vystúpiť z radu“ v takej situácii? Neviem, obávam sa že nie, no jeden nikdy nevie. Dúfam, že v takej situácii nikdy nebudem. No dá sa „vystúpiť z radu“ aj v menej dramatických situáciách, no my aj tak váhame, bojíme sa vystrčiť tykadlá zo svojej ulity, postaviť sa proti klamstvám, agresivite, ktoré sú okolo nás. Slobodne, verejne povedať, že s týmto nesúhlasím, že toto je zlo. A to len preto, aby som si pre istotu nenarobil problémy, aby som bol v očiach všetkých „dobrý“, nekonfliktný. Veď aj tak nič nezmením, hlavne aby som mal pokoj, aby sme sa mali dobre. Má význam niečo robiť? Je to čo robím dôležité? Záleží na tom?
Je! „Lebo ak záleží na niečom, potom záleží na všetkom. Pretože si dôležitý ty, všetko čo robíš je dôležité. Zakaždým, keď niekomu odpustíš, zmení sa celý vesmír. Zakaždým, keď sa priblížiš a dotkneš sa niekoho srdca lebo života, zmení sa svet. S každou láskavosťou a službou, videnou či nevidenou, napĺňa sa Boží zámer a nič nezostáva rovnaké.“
Dante Alighieri  vo svojom opise pekla píše, že pozná niečo ešte horšie ako vrahov, podvodníkov, lakomcov, márnomyseľných a zradcov. Medzi najvážnejšie ľudské hriechy zarátava ľahostajnosť. Tá je v zmysle jeho morálky niečo také odpudivé, že ľahostajných, nečinorodých ľudí, vypudí dokonca samo peklo. V dnešných dňoch, ktoré žijeme tak dlho po Dantem sa to zdá veľmi priliehavé.

Moji milí priatelia, snáď nie je odo mňa príliš trúfalé vysloviť želanie či prianie, aby sme tento (nielen) Advent mali okrem sily „vyrovnávania ciest“, tepla zapaľovať a uchovávať Nádej, aj odvahu „vystúpiť z radu“. No keď nad tým tak rozmýšľam, možno sú to len iné pomenovania pre to isté.
No aby moje slová nepôsobili pesimisticky, čo určite nechcú, požičiam si slová veľmi ľudského a tolerantného kardinála Schonberga:
„Dôležitá je otázka, ako si sa správal k tým svojim blížnym, ktorí treli biedu, k hladujúcim, bezdomovcom, cudzincom, chorým a väzňom. Nedostaneš otázku, či si bol zbožný, koľko si sa modlil, ako často si chodil do kostola. Nič, iba láska plná činov sa počíta.
Som hlboko presvedčený o tom, že v dnešnom svete sa denne deje nespočítateľne veľa dobra, zväčša nepovšimnutého, často neodvďačeného, akoby potichu a samozrejme. Keby sa toto všetko nedialo, náš svet by bol peklom. Kde sa stále deje dobro, tam už teraz cítiť malý kúsok neba..."
Aj ja som presvedčený, že sa denne deje veľa dobra, že to dobro je v nás, aj keď to tak možno niekedy necítime, možno tomu ani neveríme. Ale je! Tak využime tento Advent aby sa to dobro (aj) z nás šírilo. To nech je naše vyrovnávanie ciest, udržiavanie ohňa Nádeje a možno potom ani nebudeme musieť vystupovať z radu. Lebo dovolíme Láske aby nás stretla...
Pokojný, požehnaný Advent 2022!

Marián