Advent 2019
S presnosťou navigácie letu netopiera
v tmách temnej jaskyne,
prišlo svetlo prvej sviečky adventnej.
Svetlo v tmách, či Hlas volajúceho na púšti ho nazvime.
Povedať, že prináša „len“ pokoj, stíšenie, by bolo najmenej.
To Svetlo nesie Nádej! A to, prosím, nepopieraj.
Milí priatelia, dnes, v prvú adventnú nedeľu, som vošiel do pobočky banky. Nemalo by sa, ale... poznáte. Nič zvláštne, no upútal ma nápis na reklamnom baneri: Sloboda je v tebe.
Dostala sa mi do rúk kniha Myslet srdcem, múdra kniha, a tam hneď v úvode som sa dočítal, čo povedal perzský mudrc a básnik Rúmi: Nejsi kapkou v oceánu. Jsi celým oceánem v kapce.
Pápež František, ktorého familiárne volám taťka Franta (nech mi je odpustené, ale verím, že on by sa nehneval) počas svojej nedávnej návšteve v Japonsku, okrem mnohého iného múdreho a pekného, povedal niečo v tom zmysle, že modliť sa znamená nechať Boha nech sa na mňa pozerá a nechať Ho naplniť nás Jeho pokojom.
Zase tri (zdanlivo) nesúvisiace veci a Advent. No vieme, že všetko so všetkým súvisí. Tak mi dovoľte malú úvahu. Advent je Príchod, očakávanie, tehotenstvo Svetla a Nádeje. Naše každoročné predsavzatia o stíšení sa, o „vyrovnávaní ciest, o počúvaní Hlasu volajúceho na púšti...“. No ako každý rok i teraz tuším viac počúvame hlas stupídnych reklám zo všetkých možných médií, umocnený krikom začínajúcej volebnej kampane. A tak sa miesto pokoja na nás hrnie agresivita, násilie, strach...
No nechajme horieť prvú adventnú sviečku, pridajme ďalšie a v ich svetle uvidíme, že násilie, strach je prejavom slabosti. A my sa predsa nemusíme báť! Veď sloboda je v nás. V nás je celý oceán, celý vesmír. Sme nádoby pripravené pre pokoj. Len sa nebáť otvoriť sa, nechať Lásku, Pokoj na seba pozerať a nechať sa naplniť. Potom sa nemusíme báť, budeme, buďme odvážni. Lebo odvaha je pomoc, pomoc je odvaha. Predsavzatie byť (človeku) Človekom. (Aj) to je Advent.
„Taťka Franta“ v tom Japonsku povedal aj také, že jediný prípad kedy sa na druhého človeka môžeme pozerať „zhora“ či zhora je vtedy, keď mu ležiacemu alebo sediacemu na zemi podáme ruku, aby sme ho s tej zemi zdvihli. Zbabelec ruku nepodá. Tak skúsme v tom adventnom tichu, ktorého si snáď kúsok ukradneme, spýtať sa seba samých, či máme v sebe aspoň odhodlanie a odvahu podať tú pomyselnú ruku nielen ležiacim na zemi, ľuďom bez domova, ale hlavne ľuďom okolo nás, našim blízkym, priateľom, ktorí to možno potrebujú tak, ako to potrebujeme (aj) my. Keď už sme dostali slobodu, možnosť byť oceánom a možnosť byť naplnení Pokojom. Tak to skúsme. Aj to je Advent.
Milí priatelia, želám vám podľa možnosti pokojný Advent a svetlo z postupne zapaľovaných sviečok nech nám zaháňa všetky tmy a napĺňa nás odvahou a Pokojom. A Láskou...
Marián