Advent 2020

Advent. Príchod. Či zjavenie? No i očakávanie, nádej. Doba stíšenia, pokánia. A ja si kladiem otázku, čo vlastne očakávame, v čo dúfame? Špeciálne v tomto divnom roku.

Oficiálna odpoveď je poruke a je jednoduchá. Pre ľudí veriacich je to príchod Dieťaťa, pre ľudí trochu inak veriacich je to víťazstvo svetla nad tmou, prísľub nového života. Čo je v podstate to isté. A špeciálne v tomto divnom roku všetci dúfame v koniec korony.

A neoficiálna? S tou koronou je to jasné, veľmi sa potrebujeme voľne nadýchnuť. No každý rok sa stišujeme, očakávame, nádejame sa, počúvame Hlas volajúceho na púšti, jeho výzvy na vyrovnávanie ciest, kajáme sa. No len ten výsledok akoby sa veľmi nedostavoval. Že aký? Očakávať a dočkať sa obyčajnej ľudskosti, empatie, vzájomnej úcty, Dotyku... To sa nám akosi nedarí. Ale možno, pravdepodobne sa mi to len zdá...

Mám v ostatných rokoch taký zvyk, že ráno pozriem noviny a prvé čo pozriem je, kto má meniny. A napíšem krátky pozdrav priateľom, priateľkám, ktorých som niekedy aj roky nevidel. A odpoveď, ktorú ani nečakám, je často: ani nevieš ako si ma potešil. Banalita, ja viem. No trochu to poukazuje na to, že nám chýba vzájomný kontakt, dotyk. Dotyk v akejkoľvek podobe. A priznať si to chýbanie akoby bola slabosť. Neviem ako vám, ale mne ten dotyk chýba.

A tak sa opakovane pýtam, v prvom rade sám seba: Čo očakávame? Aké plody prináša to naše „vyrovnávanie ciest“, pokánie. Aký to má význam bez úcty a lásky k Človeku? Ku každému človeku, k ľuďom okolo nás, blízkym i vzdialeným nablízku. Áno, dodržiavame rituály, podaktorí aj na vianočnú spoveď zájdeme, adventné vence na stoloch zapálime ... Ale je v tom všetkom aj To: „milovať budeš blížneho svojho ako seba samého“ alebo „čo ste urobili pre týchto mojich najmenších bratov mne ste urobili“? Toť otázka! Preložené do obyčajnej reči pre mojich priateľov neznalých Písma to znamená: Buďme ľuďmi, normálnymi (nechcem použiť slovo „obyčajnými“ (-: ), dobrými ľuďmi, takými akí sme. Sme takí? A zase, trochu? kacírsky si myslím, že najdôležitejšie je byť Človekom. Dotkla sa ma táto myšlienka.

„Sú ľudia, ktorí svoje dobré skutky nerobia z náboženských dôvodov. Tiež oni Ježiša v biednych a chudobných nerozpoznali, možno ani nehľadali. Urobili to jednoducho preto, že mali súcit a dobré srdce. Táto praktická ľudskosť vedie do Božieho kráľovstva istejšie ako všetky náboženské úkony a presvedčenia. Všetky naše zbožné rituály a presvedčenie by boli zbytočné a pokrytecké, keby ich nesprevádzala prax solidárnej lásky, pomoci potrebným, blízkosti opusteným, ľuďom na okraji spoločnosti.“

A preto by som bol šťastný, keby náš tohtoročný, možno aj smutný a strachom z budúcnosti nasiaknutý, Advent bol Adventom Nádeje. A Viery a Lásky. A našej odvahy, sily a túžby byť ľuďmi. A schopnosti ukázať naše človečenstvo, naše priateľstvo, našu lásku. Nech to dobro v nás, ktoré v každom z nás je, prekoná strach, obavy tak ako Svetlo prekonáva tmu. Lebo náš svet, náš Život je, napriek tomu ako sa nám niekedy môže javiť, krásny, nádherný. Všetko závisí od nás, od toho, akými očami sa naň pozeráme.

Dovoľte k tomu nazeraniu na Život krátku rozprávku.
Mladý žiak sa spýtal učiteľa: Učiteľ môj, je svet nepriateľský k ľuďom alebo je pre človeka darom a blahom.
A Učiteľ povedal: Poviem ti podobenstvo o tom aký je tento svet pre človeka.
Kedysi dávno žil jeden kráľ a ten prikázal postaviť prekrásny palác. Toľko krásnych, pozoruhodných vecí v ňom bolo, ale najkrajšia, najpozoruhodnejšia bola jedna sála, kde všetky steny, strop, dvere a dokonca i podlaha boli pokryté zrkadlami. Zrkadlá boli také jasné a čisté, že si návštevník spočiatku ani neuvedomoval, že pred ním sú zrkadlá. Okrem toho steny sály vytvárali ozvenu. Keď sa spýtaš: kto si? budeš počuť zo všetkých strán: Kto si?, kto si?, kto si? Raz do tejto sály vbehol pes a ostal stáť uprostred. Zo všetkých strán bol obklopený celou svorkou psov. Boli všade, hore, dole, okolo neho. Pes vyceril zuby. A všetky odrazy urobili to isté. Vydesený pes zúrivo zaštekal. Ozvena opakovala jeho štekanie. Tak zaštekal hlasnejšie. Ozvena tiež. Pes sa hádzal sem a tam, hrýzol vzduch a jeho odrazy sa hádzali a štekali.
Druhý deň ráno služobníci našli psa bez života, obklopeného tisíckou odrazov nehybných psov. V sále nebol nikto kto by mu mohol ublížiť. Pes teda bojoval so svojimi vlastnými odrazmi než zomrel.
Teraz chápeš, povedal Učiteľ, že svet sám osebe nie je ani dobrý ani zlý. Všetko čo sa deje okolo nás je len odrazom našich vlastných myšlienok, pocitov, túžob a skutkov. Svet je jedno obrovské zrkadlo.
Môžeme súhlasiť s týmto podobenstvom, nemusíme. No jedno je isté. Ak „hodíme“ do sveta úsmev, vrátia sa k nám úsmevy, ak ukážeme pochopenie vráti sa nám Dotyk, ak dáme dobro vráti sa nám priateľstvo. Ak budeme žiť naše očakávanie, príde Svetlo. A ak budeme „vysielať“ Nádej „odrazí“ sa k nám Láska, naplní nás a ukáže nám krásny Svet. Lebo taký je.

Želám vám pokojný, ľudskosťou, priateľstvom, blízkosťou blízkych, Nádejou a dotykom Lásky prevoňaný, preteplený Advent.
Marián