Kalendárium – ako bežal rok 2017

Kalendárium 2017

 

Také listovanie sedemnástym rokom ...

Rokom popísaným listami stromov, otáčaním listov našich dní bežiacich v divom kolobehu. Tak listujem dni, týždne, mesiace,... kedy ich vyberiem a komu? Asi Snu. On už bude vedieť čo s ním.

Povie ti to...

 

Tak už je tu, prišiel skoro nebadane,
slávnostne sa do bieleho obliekol.
Čo nám jeho dni prinesú?
Nech Krásu, Zdravie, Pokoj, Lásku... Život!
Nech tvoje dlane, tvoje srdce,
aj keď veľké,
na príjem týchto darov malé sú.
Nech choroby, smútok, bolesť a všetko zlé
od teba odtečú,
ako minulý rok do stratena odtiekol


Čierna ako čierna.
Tak sa pýtam, ktorá  neresť či čnosť
je mi verná.
Biela ako biela.
To sneh a ja sa pýtame
ako ďaleko to máme do nášho cieľa.


Nejako tá mrazivá zima neprestáva,
Akoby sa zastavil čas.
Nevidno ešte zástavu,
ktorou predjarie slnečnými lúčmi máva
a tak teplo a svetlo vychádza „len“ z nás.


Modrá zmenila sa na čiernu,
to znamená,
že deň zatvoril január
a ešte k tomu pribalil
náladu večernú.


Padá  sniežik padá
leto slnko hľadá.
Snáď sa mu to podarí
už len pár dní do jari.

Všetko sa okolo nás mihá,
či už sme v aute, vo vlaku alebo len tak.
Stromy, čas, radosti i smútky, ročné obdobia.
No zázrak jari sa nenápadne odomyká
i keď ešte sem tam biela voda vzduchom lieta,
jasne vieme, že už čoskoro jarné lúče tváre žien
pohladením ozdobia.


Včera akoby sa prvýkrát pohlo embryo jari.
Ja nepoznám to, no ty poznáš ten pocit.
Dnes prší, zberá sa plodová voda.
Ešte nie je, no už žije.
Už len zopár dní prejde do nocí
kým zem tú vlahu nevypije
a porodí aj bez našej pomoci.
Krásnu, teplú, voňavú...
Jar!
Treba k tomu ešte niečo dodať?
Nie netreba! Len Žitiu volať na slávu.


Hmla, ako veľká biela ruka
skrýva slnku cestu do jari.
Všetko sivé je a tak jeho lúče
nemôžu nás ešte svojim teplom obdariť.
No netreba zúfať!
Veď všetka múdrosť ľudstva je vo dvoch slovách:
Čakať a dúfať.

Čakanie, len to čakanie.
Náznaky.
Áno aj Nie.
Tak čakáme.
A majster Čas si to valí cez nás ako parný valec.
Ani sme sa nenazdali,
už tu máme z februára marec.


Stále sa to nechce definitívne zlomiť.
Chvíľu jar, ba až skoro leto.
No pani Zima ešte stále loví
zatína svoje veterné prsty do polí
v kŕči pred odletom.
No márne!
Veď veľký pôst už začal
a na jeho konci zavoláme jari a Životu:
SLÁVA!


Tak už len týždeň bude sedieť na tróne
a uvoľní miesto mladej matróne.
Krásnej, teplej, voňavej...
Jari, čo vynesie smrti Morenu.
Plnosť jej darov ti doprajem.
Za sebou nechaj sivo, pľušť a chlad,
celú Zimu slnkom odrenú.


Tak a je to tu!
Deň uhral s nocou remízu
a ide ďalej vyhrávať.
Slnko teplé naozaj je,
nielenže nám to navráva.
Hreje, kým posledné zbytky zimy nezmiznú.
Tak už vieš tú novotu?
Prvý jarný deň i týždeň je už tu!
Maj ho krásny, ako aj celú jar.
Marec, apríl a aj máj... (-:


Dotyk teplých lúčov bujarý
odomkol nám dvere do jari.
Krásnej, sviežej, voňavej...
Jari, čo má týchto darov habadej.
Nech Ťa teda nimi štedro obdarí,
nech Ti žiari jarný úsmev na tvári.
p.s. Ako je možné, že ten Čas tak letí?
Ja to neviem a asi ani vy.
Koncom týždňa tu už máme apríl bláznivý.


A že vraj bláznivý...
Snáď len tým, že slnko ako v lete žiari na nivy.
Stromy, kríky a ich listy nečakajú kedy bude Veľká noc.
Rašia ako divé. Veď sa na to chystali už od Vianoc.
Žijú svoje vlastné vzkriesenie.
Za dva týždne pekne spolu
aj my povieme smrti svoje rázne Nie!


Načali sme týždeň s prívlastkom Veľký.
V ňom majú aj dni svoje mená.
Zelený, Veľký, či sobota Biela...
Berme teda nohy na ramená
a poďme do nedeľného cieľa.
A v ňom si vychutnajme všetky Veľkonočné nádielky.


Tak sme v zdraví Veľkonočné sviatky prežili
a pred nami je týždeň krátky.
Aj keď tieto dni chladné sú,
teplom týchto sviatkov sme sa dobili.
Ten chlad zavrime do ohrádky,
tešme sa, že lúče Lásky do nás teplo prinesú.


Predsa len nesklamal, apríl bláznivý!
Takú slotu veru nikto nečakal.
Autá, strom, kvety... Ba dokonca ani vy.
Bŕŕŕ, to bola zima.
No nič to!
Pán Máj už čaká za dverami,
pripravený teplo slnka aj teplo Lásky
ku nám dvíhať.


Apríl svojím zeleným prstom
pošteklil dlaň Máju,
ten ju otvoril, a vykročil so svojimi krásami na juh.
Úsmevom odpovedá na otázku,
čo má pre nás v tom čarovnom batohu.
Že čo?
Farebnú lúku, letné lúče, vône života,
Život sám a v ňom Lásku.
Tak si kráča pomaly, prestupujúc z nohy na nohu.
Taký je krásny Máj.
A nepýtaj sa prečo...


Ako cudne sa tvári prichádzajúci Máj – lásky čas.
Skrýva sa chladné aprílové ráno.
Ale nepomôže mu to.
Bude. Lebo láska je príliš silné puto.


Že by nám zabezpečil raj?
No nielen v stodole a nielen chladom.
Sebou samým.
Nech je ako ratolesť. Viem, že dá to.
Aj my.
Veď je prvý, voňavý, farebný, víťazný, slnečný,
studený, magický...
No hlavne Lásky Čas. Taký je.
I v básňach, v piesňach, v reči i v hudbe.
MÁJ.
A vánok ticho hudie: aj my takí buďme!


Máj, máj, máj zelený,
bielym snehom púpav skropený.
Učme sa od tých malých, jemných padákov.
Jedno je kam ich vetrík zaveje,
do cieľa vždy prinesú svoj náklad krásy, života a nádeje.
Aby náš svet krásou a láskou (nielen) Mája nasiakol.


Čomu všetkému nás ten Máj učí.
On a všetky jeho deti.
Zomieranie kvetov stromov tieto stromy neumučí.
Práve naopak!
Život z nich nikam neodletí, bol, je a bude.
Času jedno je či je minulosť, prítomnosť a či budúcnosť,
nikdy z neho neubudne.
Bytie Mája pôjde ďalej
aj keď ho jonák Jún už skoro zavolá.


Kam sa berie päťdesiat odtieňov šedej.
Otvor oči, otvor dušu a uvidíš koľko odtieňov má zelená.
Lúky, stromy, lesy, trávy, listy, polia...
Veľa krajších „vecí“ nie je ako májová zeleň.
Tak ju dýchaj, ži a neleň.
Nechaj si ňou všetky zmysly obliať.
Aj keď vieme čo tá pestrá sýtosť znamená.
Že to Čas sa ticho chichúňa
a Máj už chystá preklopiť sa do Júna.


Len tak letom svetom
už začiatkom júna dýcha na nás leto.
Svetlo sa pomaly k svojmu vrcholu blíži,
No nikomu z nás hádam neublíži,
Keď potom, po lete, svetlo a tma dotiahnu to remízy.
Veď zmena je život.
Tak žime, aby nikdy nebolo nám clivo


Leto už slnečnými lúčmi silno búcha do dverí,
aj keď zdráhame sa stále tomu  uveriť.
Jar dolietava v púpav bielom páperí,
Čo nevidieť leto bude už aj na slnečnom papieri.
Nech ti ten krásny jarnoletný čas prilepí
stály úsmev na pery.


Už tá krásna, voňavá víla Jar
odovzdáva svoje žezlo Letu
a to jeho mávnutím mení zeleň na plody.
Tak ako Čas vie meniť zamilovanie na lásku.
Žime teda žitím tento leta dar
Kým Jeseň nezačne odrátavať jeho dni do odletu.
Skočme teda do slnka, do vody...
Do leta ako z najkrajšieho obrázku.


Guľa Času sa už dole rokom kotúľa,
to jún už prehupol sa do júla.
Do času zrenia.
Do času premien žltých klasov na múku.
Tak si daj od všetkých útrap odluku
a stresu povedz Dovidenia...


Ešte ani poriadne nebolo
a už obilie strihajú na ježka.
To len večný kolobeh Času nemešká.
Pre neho nie je skoro a či neskoro.
Tak horúčavy máme,
no tiež búrky z neba, čo napoja zem, osviežia.
Dávajú život.
Tak si dajme kus toho života na tanieri leta.
A k tomu vychladené pivo.


Maktub – je napísané:
Leto v plnom prúde,
už nám len lepšie bude.
Bolo, je a...
letný vánok nám do vlasov tíško hudie,
že aj keď majster Čas nemešká
a začal strihať dni,
síce nie ako človek obilné lány na ježka,
...stále bude.
Tak nech je!
Nech nás leto svojou krásou obleje.


Poplačkáva.
Júl smúti, že už pomaly musí končiť,
že už sa pán August chystá na jeho miesto skočiť.
A tak padajú jeho slzy z pondelkového neba.
Vďaka Bože, veď tej vlahy, nielen mokrej,
je nám aj Zemi tak prenesmierne treba.


Neskutočne ako ten Čas letí!
Júl už pomaly končí.
A pán August sa v rozbehovej dráhe
chystá na nás skočiť.
No maj ešte krásny týždeň predtým,
Plný skutočných i virtuálnych kvetín


Už zase sú kôpky zlisovanej slamy na poliach.
Slepecké písmo pre prsty letnej noci,
ktorými Boh číta Jemu napísaný odkaz
v žltej knihe pokosených lánov.
On vie čítať. Rozumie...
To Človek kľakol si a písal po odovzdanej námahe:
Chlieb náš každodenný daj nám dnes.


Leto už nie je celkom v plnom prúde,
aj keď nám (vraj) ešte lepšie bude.
No keď nadýchneš sa z rána
či stíšiš k večeru,
ucítiš ako vonia roľa po žatve pooraná
a viera v Pokoj, čo prinesie nám Jeseň
vytláča našu nevieru.
Zákon Času. Zákon Života.
Tak. Tak veru...


Čas napĺňania...
V pôrodnom sále lúk, sadov a polí
Príroda rodí svoje plody.
Pre nás. Aby sme boli.
V dobrom i v čase nepohody.
Veď Čas je živel stále sa meniaci
a Rok je tehotný Jeseňou. Už v ôsmom mesiaci.


Keďže jeseň ešte nemá nohu vo dverách
Usmej sa s tichou modlitbou na perách:
Buď pozdravené leto!
Ja viem, že vieš to.


Len tak letom svetom napĺňa sa leto.
Posielam Ti pieseň za dverami jeseň.
Kamkoľvek sa vyberiem,
Pán Čas ma predbehne
a všetko mení.
Dátum, tvár i telo,
z augusta robí september.
Maj ho krásny, aj keď leto už pomaly odletelo
a dlhé dni za krátke noci nevymení.


Už prichádza. Ticho, až nesmelo.
Akoby sa jej ešte nechcelo.
No cítiť, že je tu!
So  svojou prívetivou tvárou ešte hreje.
Aj listy necháva ešte zelené, nielen imelo.
Fádna teda ozaj nie je.
Nech ti jej farebná krása srdce rozbúši
a nám prinesie pokoj do duší.
Jeseň...


Vždy keď stojí jeseň pred dverami,
zamýšľam sa čo len bude s nami.
Zastavím sa v dní behu,
hľadám múdro, pravdu skrytú v príbehu.
„Unavený motýľ miluje sa s letom,
dotýkajú sa, splývajú v objatí tesne pred odletom.
Boli. Aj keď ešte trochu sú.
Studené vetry jesene ich bytie odnesú.
Posledné teplé lúče milujú sa s motýľom.
Osudovo, do konca, až k smrti.
No im to nevadí. Vedia že Život je o inom.“
Tá otázka však stále vo mne drieme.
A čo my? Tiež to vieme?


Včera plakalo nebo za letom,
rodiacej sa Jeseni odtekala plodová voda.
A z Času, vo vlastnom mlyne pomletom,
pohládza nás jesenných krás óda.
Tak vitaj Milosti čas!
Čas farebných vôni, voňavých farieb zas opantá nás.


Tvári sa akoby tu bola odjakživa
a chcela by byť navždy.
Pritom je tu jen pár dní.
My však vieme, že pľušť a psota, v nás i vonku,
dlho neprežíva
a že nám ukáže svoju krásu, vľúdnu tvár, vie každý.
Vitaj Jeseň!
Na svoj trón si sadni.


Október vyťahuje zo svojich skrýš obrazy leta.
Krásne obrazy!
Len tiene sú dlhšie, stromy farebnejšie,
dni a sny kratšie.
A duša?
Duša jesennejšia...


Padá. Stále niečo padá.
Či už voda z neba,
naše slzy, (a jedno je či zo smútku či z radosti),
skorý súmrak, či zlaté listy...
Ako v októbri.
No nič múdre ma nenapadá
len vravieť že:
máme všetko čo nám treba, že sme,
že k životu sa navzájom máme ako živý chleba.
A že máme v sebe Lásku, ktorá nám to všetko odobrí.
Tak to cítim. Čo cítim? Som si tým istý!


Krásna je ako  sám život.
I taká pestrá.
Krásna, farebná, voňavá, slnečná.
Milosti rodná sestra.
A hneď zase zahalená v hmlovom závoji nostalgie,
až býva nám clivo.
Tak si Jeseň svoje dníčky žije.
Preto otvor srdce, ako v tej rozprávke,
naplň ho až po okraj pokojom, teplom jesene.
Potom, keď zima, pľušte prídu, otvor sa, otvor srdce
a uvidíš ako ťa to uložené teplo prenádherne obleje.


Čas je ozaj magická veličina.
Raz sme s ním tu, potom zas tam.
Tentokrát ma pritúlila Čína.
Nech to ako chcem rátam,
nie je síce pondelok
kedy ťa zvyknem zdraviť,
no do víkendu je už len krok
a ja som rád že ho už môžeme spolu
na rodnej hrude sláviť.


V zlatých listoch je ich odkaz nám.
V sile víchra je ich túžba po nás.
Jesenné dažde  živia ich i našu nádej.
Slnečnými lúčmi nás aj cez mraky smútku
hreje ich láska.
Sú s nami, lebo sme pokračovateľmi ich životov.
Naši.
S ktorými tak veľmi byť by sme chceli.
Aj keď vieme, že TAM už odleteli.
Tak zahoďme, aspoň teraz, na chvíľu,
nášho žitia rušičky
a pozdravme Ich.
Veď tento týždeň sviatok majú.
Dušičky...


Tvári sa, že sa nikam neponáhľa, že jej nič nechýba.
Ani teplo leta, ani biely dotyk zimy.
Stačí jej že je.
Vystačí si sama so svojimi krásami.
Ale predsa.
Raz prosí o pohladenie lúče slnka,
potom zase púšťa do seba  ranný mráz.
Jeseň.
Tak nejako sme na tom i my.
Ako?
Tá otázka tu ako prápor vlaje nad nami.
Tak voláme ju do lesa. Potrebujeme sa?
A od lesa ozvena jesene a našich túžob ozve sa:
ako ja potrebujem k svojmu Bytiu všetko v čom život žblnká,
všetko čo je v nás,
tak aj my potrebujeme sa.


Príroda je dnes ako 90 ročný starec.
Dožíva.
Smutno, ticho, pomaly...
No pozrime sa inak na vec.
Za tým chladným závojom sivoty
sa nám niečo krásne odhalí.
Volá sa TO Nádej.
Má ju svetlo, čo teraz svoj boj s tmou prehráva,.
Príroda ju má, tráva, kvety, holé stromy.
Aj my ju má(j)me.
Lebo Svetlo vyhrá.
Lebo Život vyhrá.
Lebo sme tu a sme to my.
Lebo...
SI TO TY!


Kde majú farby mája svoju skrýš
a kde jeho vône?
Kam si Slnko svoje teplé lúče odkladá?
Kde to všetko je?
Keď okolo len chlad, pľušť a sivo.
No povedz.
Žiadna záhada.
Kolobeh Bytia nám to  zodpovie.
Vraví: To je život!
Neboj, za chvíľu narodí sa Svetlo
a potom zas zakvitne celá jari Záhrada.
Bude to tak. To si píš!
Uvidíš...


Tuším sa Tam hore dnes upratuje,
anjelici prášia svoje periny.
Svetlo prvej sviečky šírenie tmy zastavuje
a jeseň už prechádza do zimy.
Tak sa pripravuje Nebo.
Aby bolo všetko tip-top keď odtiaľ zaznie:
Gloria in exelsis Deo!


Veľké Svetlo už vložilo nohu do dverí,
aj keď je ešte veľa tmy,
druhá sviečka nám tomu káže uveriť.
Jej žiara do nás vkladá oznam,
že  už za dva týždne Slovo sa telom stane
a z tmy v nás (postupne i z tej vonku) veľa nezostane.
Tak s tým svojich blízkych zoznám.


Dni čakania, čakanie na naplnenie,
Keď už len pár metrov, či dní chýba do Cieľa.
Celé naše okolie nám to dookola omiela.
Nebo to vie.
Aj slnko, mesiac, hviezdy to vedia.
A nám to vraví svojim svetlom aj adventná sviečka.
Už tretia...
Tak sme sa konečne dočkali.
Hneď ráno zabalíme štvrtú sviečku.
To Slovo tmu do svetla prevalí
a Svetlo ťahá za sebou za sebou
jak nevesta vlečku.
Nech na nás je pokoja a lásky nános.
Prežime si zázrak týchto Vianoc.


Tak pomaly zatváram Kalendárium tohto sedemnásteho roku.
Som rád, že som Ťa mohol každý týždeň pozdraviť
No všetko raz končí.
Však žiadna nostalgia, žiaden smútok.
Treba ŽIŤ!
Nový rok sa už chystá do nášho žitia skočiť
a vpísať doň svoj vlastný vrúbok.
Vyrazme teda na našej púti životom,
na ceste za zdravím, šťastím, pokojom a Láskou do útoku!