Advent 2021
Potom pozdvihol oči k nebu, vzdychol
a povedal mu: „Effata“, čo znamená: „Otvor sa!“ Mk 7, 34
Milí priatelia,
ani sme sa nenazdali, ani sme nestihli povyliezať z jednotlivých vĺn Času či covidu a už je tu zase. Nie síce veľmi veselý, ale je. Advent. Zase sa bude hovoriť o štyroch sviečkach, o stíšení, o pokání, o vyrovnávaní ciest... Tak ako každý rok. No nemôžem sa ubrániť dojmu, že (nielen) v ostatných rokoch tie cesty vyrovnávame tak, že na nich ostávajú po tom vyrovnávaní ešte väčšie diery, že sa pomaly po nich nedá chodiť. Nie som hlas Volajúceho na púšti, no niekedy sa mi zdá, že po tom, čo po nás ostáva, nevieme po tých cestách ísť nielen k Pánovi, ale ani k sebe navzájom. Nechcem šíriť skepsu, tej je okolo nás aj tak dosť, ani sivotu, ktorá je všade. Naopak. Veď začína Advent.
Preto to motto. Effata – otvor sa! Nie, nechcem spochybňovať Jána, posledného starozákonného proroka, ktorým končí, či skôr mala by končiť epocha „oko za oko, zub za zub“. Na to nemám. Ani nemôžem mať. No zdá sa mi, že v tejto divnej dobe akoby to jeho posolstvo, tá jeho výzva nestačila. Každý rok vyrovnávame a ... My potrebujeme zázrak. Dar. Vymeniť ten tvrdý zákon očí a zubov za zákon odpúšťania a Lásky. Potrebujeme Otvoriť sa!
Moji neveriaci priatelia mi, verím, odpustia malý exkurz na objasnenie toho Markovho Evanjelia. V tej scéne je hlavnou postavou hluchonemý muž. Ježiš chodil po kraji, no odvážil sa ísť aj do susednej krajiny neveriacich. Nerobil žiadne striktné hranice medzi „veriacimi“ a „neveriacimi“. (čo nie je dnes celkom bežné). Vždy mu išlo o človeka. A o jeho srdce. Dobré srdcia nachádzal všade, bez ohľadu na náboženstvo či kultúru. Ľudia priviedli k nemu hluchonemého muža, dotýkalo sa ich jeho utrpenie. Dúfali či verili v zázrak. Možno boli presvedčení, že mu pomôže už len jeho dotyk. Ježiš vzal hluchonemého bokom, preč od zástupu. Chcel byť s týmto mužom osamote, možno ho chcel chrániť pred zvedavými pohľadmi. Dotkol sa jeho ucha aj jazyka, modlil sa a vzdychol, zrejme aj jeho sa utrpenie tohto muža naozaj dotklo. Až potom povedal to vyslobodzujúce slovo: „Effata - otvor sa!“ A muž počul a rozprával.
Toľko príbeh. Ten však hovorí v prenesenom zmysle veľa o tom, čo môžeme dosiahnuť, keď sa nás dotýka utrpenie iných. No hovorí aj o tom, aký uzdravujúci môže byť súcit naplnený láskou. Čo dokáže otvorené srdce. To je najdôležitejšie. Ono môže spôsobiť zázrak.
Moji milí, to je podľa mňa práve TO čo potrebujeme najviac. Otvoriť sa. Otvoriť sa dobru, priateľstvu, Láske. Zázrak sa deje aj dnes všade tam, kde si navzájom otvárame uši a srdce. Hlavne srdce. To je skutočne uzdravujúce.
Otvoriť sa znamená vidieť v človeku človeka, otvoriť sa znamená milovať. Túžme či aspoň skúsme otvoriť sa porozumeniu, dobru a láske, lebo dobro a láska sú nám prirodzené. Len sú často zatvorené niekde tam, hlboko. Tak hlboko, že niekedy sa môžeme domnievať, že už ani nie sú. Ale sú! Sú tam, v nás. Preto sa musíme otvoriť!
Kdesi som čítal, že ‘Človek, každý človek je zázrak, každý človek je stvorený na Boží obraz. Áno, nie v každom je dosť dobra, nie do každého bolo vloženej dosť lásky. Prečo, neviem. To je Božie tajomstvo. No láska JE! A je nádherne v tebe, v nás‘. Áno dostali sme vzácny, výnimočný dar. Tak si ho chráňme, opatrujme a rozdávajme. Lebo práve to nás robí lepšími, šťastnejšími, to najlepšie vyrovnáva cesty ku Svetlu a k nám navzájom.
Otvorme sa, vyjdime z tých ulít. Nie z tých, v ktorých sme teraz nie vlastnou vôľou zatvorení, z tých, verím, za pár týždňov vyjdeme. No vyjdime z tých, v ktorých sme uviazli okolnosťami (nielen) týchto dní a mesiacov, okolnosťami, ktoré „uväznili“ to dobro, ktoré je v nás.
Otvorme sa, nech má to dobro v nás voľný priechod, nech voľne beží aj po hrboľatých cestách. K našim blízkym, k našim priateľom, no i k trpiacim a núdznym.
Vytesnime úzkosť, smútok, liečme hluchotu. Aké naliehavé je to práve dnes! Nepočujeme sa, máme počítače, poznáme sa skoro už len cez všelijaké aplikácie, pomaly zabúdame, ako krásne znejú naše hlasy. Kedy sme naposledy spolu hovorili, keď už vidieť sa nemôžeme? Sme ako hluchí. Strata schopnosti rozprávať a počúvať? Nie! Lebo vieme aké dobré je mať niekoho, kto si nájde čas na rozhovor. Ako je krásne vedieť, že ten druhý, druhá je pre nás otvorený, otvorená. Že sme. Že sa napriek všetkému máme...
„Effata! Otvor sa!“ – to je spôsob na vyrovnávanie ciest, ba dovolím si povedať, že to je i Cesta, nech akokoľvek plná dier, nevyrovnaná a kľukatá, cesta ktorá nás vedie ku Svetlu a Láske. A od Nej k nám!
Pokojný Advent.
Marián