Kalendárium 2023

Tak už je tu, prišiel skoro nebadane, do nových šiat dní sa obliekol.
Čo nám tieto jeho dni prinesú?
Nech Krásu, Zdravie, Pokoj, Lásku... Život!
Nech tvoje dlane, tvoje srdce, aj keď veľké,
na príjem týchto darov malé sú.
Nech choroby, smútok, bolesť a všetky zlá od teba odtečú,
tak ako minulý rok do stratena odtiekol.

Už odišli Traja králi a snehu sa nám stále máli.
vrchol zimy a vonku je skoro ako jar. Dáky divný január.
No či teplo je a či sneží,
Buďme zdraví, silní, svieži. Plní dobra, lásky.
To je najväčší dar čo život nám dal.
Väčší akoby nám tí Traja králi dali.
Tak si tieto dary užívaj.

Každý deň je Boží dar, to nám vraví sivý, upršaný január
Aj keď to tak možno nevyzerá,
zimná zima kdesi schovaná je ako divé zviera,
i to slnko kdesi trčí v tajných skrýšach oblohy
a nám život zdá sa nefarebný, úbohý.
No tak to nie je! Aj keď miesto snehu prší, aj keď slnko ukryté je, vieme čo nám dáva silu.
Silu veriť, dúfať, žiť, kým nás novou jarou život neobleje.
Je to Láska, čo nás vždy dvihne zo zeme a postaví nás na nohy. 

Tuším sa konečne Perinbabka prebudila a začala natriasať svoje periny.
Už sme tomu skoro neverili a predsa sme sa prebudili do zimy.
Ešte keby tak aspoň trochu svojim žezlom zatočil dedko Mrazík
nech si aj deti môžu ozajstnú zimu zažiť.
No nech bude ako chce, zima a či teplo,
nedajme si svoje dni ničím skaziť.
Aby všetko zlé, ako roztopený sneh, po tých dňoch stieklo.

Sivota, ako veľká biela ruka skrýva slnku cestu do jari.
Všetko sivé je a tak jeho lúče nemôžu nás ešte svojim teplom obdariť.
Ale už o pár dní máme svetla o hodinu více a ani sa nenazdáme
Majster Čas rozdelí noc a deň na dve polovice.
Preto netreba zúfať! Veď všetka múdrosť ľudstva je vo dvoch slovách:
Čakať a dúfať.

Všetko sa okolo nás letí ako v zrýchlenom filme,
Čas, stromy, radosti i smútky, dni, ročné obdobia.
Divíme sa, možno strachujeme, no to je trochu mylné.
Nie je to žiadna bieda. Lebo jar sa blíži, neomylne,
aj keď ešte sem tam biela voda vzduchom lieta.
No jasne vieme, že už skoro jarné lúče slnka tváre žien
pohladením ozdobia.

Pozeráme na to isté slnko. Obdivujeme tie isté hviezdy.
Nad nami je tá istá obloha. Naše srdcia sa objímajú v tej istej láske,
naše duše sa dotýkajú tej istej večnosti...
Prečo by to malo platiť len v jeden deň.
Veď Láska je tu s nami stále, tak stále nesme v sebe jej pochodeň.

Biele bodky čajok, ako opadané lupene bielych kvetov čerešní,
rozhodené na hnedej hladine pooranej, spiacej zeme.
Kde sa tu vzali? Aký odkaz napísaný písmom svojich tiel nám píšu?
Či len sedia, omámené vôňou tušenej jari, unavené letom odtiaľ tam?
Ako my, keď spočinieme po  vykonanej ceste, omámení láskou,
ktorou píšeme slová tichej modlitby. Pre nás i budúcich...

Sme na ceste kde hľadáme a nachádzame vôňu, krásu jarných rán,
kde mizne  bolesť rán nášho života. Cítime tú krásu, tú vôňu, však?
Cítime ju v modlitbe duší, cítime ju vo vánku hladiacom tvár. Teraz!
Jar si už chystá kočík, lebo dni zimy sú už skoro za nami.
A pred nami? Slnko, život, láska. To veľkú nádej dáva mi!
Nech aj Tebe.

Neboj sa vysloviť svoju prosbu, svoje želanie.
Možno, určite je pri Tebe niekto, kto Ti ju pomôže splniť,
kto Ti nepovie NIE. Áno Ti povie Láska, čo je v Čase uložená.
Povie Ti to, čo vravím aj ja k Tvojmu sviatku:
šepkám: Ave Žena.

Poznáme, šepkáme to Krédo: „...verím vo vzkriesenie tela...“
Aj Príroda sa modlí: „Verím vo vzkriesenie seba“, hoci nemusí.
Vie to!
A Jar, ktorá na vánku týchto slov priletela, maľuje stromy, kríky zelenou kriedou.
V každom konári, v každom steble trávy nový, večný život pučí.
Musíme sa od nej ešte veľa učiť.
Aj dotyku, aj nehe, ako keď tváre žien hladí teplý, jarný vietor.

S jarou je to ako s Veľkou nocou.
Vieme, že príde, vieme ako to dopadne.
No vždy je to iné, nové, krásne...
To je tým, že vchádza Život
a svojou mocou (z)ničí všetko
čo zo zimy, zo smrti zostane.
Je to tak. Je to jasné!
K tomu netreba ani moju „báseň“.

Ako keby už bol apríl bláznivý...
Chvíľu chladno, potom zase jarné slnko svieti na nivy.
No stromy, kríky, tráva nečakajú kedy bude Veľká noc.
Rašia ako divé. Veď sa na to chystali už od Vianoc.
Krásne žijú svoje vlastné vzkriesenie.
Za dva týždne spolu s nimi aj my povieme smrti svoje rázne Nie!

A je to tu! Jar a Život zase raz (z)víťazí!
Svetlo, teplo, zeleň odtrhli sa z chladu sivej zimy reťazí.
Tak otvor srdce, celú seba a naplň sa zmesou týchto krás.
Nech žiariš, nech to všetci vidia,
že napriek tieňom rôznym sláviš sviatok Bytia
Včera, dnes, zajtra... Zas a zas!

Ako slzy čistia duše,
ako bez tŕňov nie je celá ruža,
ako bez súženia nie je plné šťastie,
tak i ranný jarný dáždik, čo kropí kvetov mušle
a slová o láske im šušká,
neprináša vždy len teplo a jas.
No jar, život v nej, to všetko pod jeho nežným dotykom rastie.
Ticho rastie. Tak nech aj dobro, pokoj rastie v nás...

Krídla anjela v kvapkách jarného dažďa sa nás dotýkajú,
stekajú po lícach a nechávajú brázdy ako pluh na čerstvo pooranom
poli. Aby bola úroda.
Tak neviem. Tešíme sa? Bojíme sa? Keď tá orba tak neskutočne krásne bolí...
A to pole, bolesť, radosť prosia, aby sme boli. Tak buďme...

Čerešňa pred mojim oknom je ako Jar.
Každým dňom krajšia, rozkvitnutejšia, zrejúca k plodom.
Jej biele lupene sa bozkávajú vo vetre...
A nepýta sa čo bude potom. Vie to! Miluje a to stačí.
Lupene odletia, no plody pohladí letný vietor.
Tak len JE a šepká modlitbu, čo učí ju spev vtáčí...
Spolu s nami?

Zase je tu Čas zeleného obilia, čas premeny kvetov na plody.
Krásny čas týchto Krás.
Tak aj v nás nech rastú, zrejú naše túžby, naše nádeje.
Všednosťou ich neuhas, nehádž svoje sny len tak do vody.
Túž, snívaj a uvidíš, že Máj ťa svojim čarom obleje.
A budeme sa tešiť z dobrej úrody. Zrna, plodov i lásky v nás...

Čomu všetkému nás ten Máj učí.
On a všetky jeho deti.
Zomieranie kvetov stromov tieto stromy neumučí.
Práve naopak!
Život z nich nikam neodletí, bol, je a bude.
Času jedno je či je minulosť, prítomnosť a či budúcnosť,
nikdy z neho neubudne.
Bytie Mája pôjde ďalej
aj keď ho jonák Jún už skoro zavolá.
Tráva, kríky, stromy majú majáles
Ozdobené kvetmi, zeleňou sú lúky, každý háj a les.
Všetko ide podľa plánu, svet je plný farieb, vôní orgovánu.
Aj z topoľov už padá biely sneh,
vyzerá to, že sa darom mája nevyhneš. A k tomu lásky čas.
To všetko nám núka braček Máj.
Tak si všetkých jeho darov do sýtosti užívaj.
Stále, zas a zas.

Slovo, lietajúce na krídlach bolesti, Slovo, ktoré sa v tej bolesti rodí,
a skrze bolesť otvára priestory zelených ratolestí.
To slovo majú deti napísané v očiach a cez slzy sa im tlačí na pery.
Ahasver lásky je ten, kto to nevie alebo tomu neverí.
To Slovo nie je len slovo, ono mení bolesť na radosť, ono i život dáva.
Aj keď má len štyri písmená, je krásne, pretože Lásku znamená.
A toto Slovo sa telom stalo a dostalo meno MAMA

Minulý týždeň dal napiť sa vysmädnutým ústam zeme,
tak čo od Mája ešte chceme? Že nebol slnečný celý? No Bóže!
Veď pripravil stodolu pre raj, nás pre lásku, čo by sme viac chceli.
Vďaka Máj, aj keď už pomaly končíš
a mladík Jún na nás chystá svojou krásou skočiť.
Určite má tých krás pripravené plné koše... (-:
Máme sa na čo tešiť. Stačí nám „len“ veriť, dúfať, milovať a... ŽIŤ!

Kde sa na Máj berie päťdesiat odtieňov šedej.
Otvor oči, otvor dušu a uvidíš koľko odtieňov má zelená.
Lúky, stromy, lesy, trávy, listy, polia...
Veľa krajších „vecí“ nie je, ako májová zeleň.
Tak ju dýchaj, ži a neleň. Nechaj si ňou všetky zmysly obliať.
Amy vieme čo tá pestrá sýtosť znamená.
To, že Čas sa ticho chichúňa a Máj už chystá preklopiť sa do Júna.

Len čo prišiel, daruje nám, čo mládenec Máj nestihol.
Dozrievanie, teplé Teplo, dotyk slnečných prstov,
čo liečia každý hlavybôl.
Farbí plody, čerešne i jahody,
vkladá vôňu do sena zo zelených lúčnych dún.
A láka nás namočiť sa do vody.
Tak vitaj a požehnaj nám, priateľ - mesiac Jún.

Tak nám toho svätý Medard požehnane nakvapkal.
Nevadí, no hádam by už jemu aj nám stačilo.
"Před sebou ještě všechno máš...", zaspieval nám Hapka.
Áno, ako vždy! Niečo začína vždy keď niečo skončilo.
Jar pomaly končí, tak pomaly privítajme zatiaľ trochu mokré leto.
Nech nám dá všetky svoje dary v Čase zlobou nepomletom.

Staré, večerné slnko píše do mladého obilia svoj odkaz.
O kolobehu nekonečna, o nekonečne v bytí,
o bytí v láske, o láske v obeti, o obeti v kolobehu života.
A obilie rozumie. Pritakáva vlnením a jeho vlasy nešedivejú,
ale žltnú múdrosťou poznaného...

Žltne akosi prirýchlo, ani nečaká do leta.
Asi preto, že Čas akoby kráčal na chodúľoch, čo krok to týždeň odlieta.
V tej rýchlej chôdzi všetka múdrosť pomletá. Zrenie do krásy!
Kvetov, mláďat, žien i obilia. Inej krásy. Krásy čo príde. Krásy plodov Života!
To je odkaz žltnúcich lánov, To šepká nám vlniace sa, zrejúce žito.
Zrejme! Zreješ do tej krásy! Ži TO!

Guľa Času sa už dole rokom kotúľa,
to Jún už prehupol sa do Júla.
Do času zrenia.
Do času premien žltých klasov na múku.
Tak si daj od všetkých útrap odluku
a stresu povedz Dovidenia...

 

Zrná

Dozreli. Akoby sám Boh vložil do nich more svojej lásky.
A oni ju prijímajú. Ticho, pokorne. Až plačú naplnením, šťastím a
Ich slzy sa menia na zrná nesúce život našich životov.
Modlím sa. Vďaka Bože, vďaka za obilné klásky

To je úpek, to je vyhňa. Akoby nás slnko chcelo na Južný pól vyhnať.
Pamätáte ako sme v zime privolávali teplo, modlili sa za slnečné lúče,
aby pred nimi sneh a mráz ušiel.
Teraz to tu máme. A chceme chlad.
Prečo vždy chceme  to, čo nemáme  a nevážime si čo máme.
Platí to a nielen o počasí...
Čím to je, čím asi?

Keďže jeseň ešte nemá nohu vo dverách
Usmej sa s tichou modlitbou na perách:
Buď pozdravené leto!  A daj nám všetky svoje dary.
Slnko i dážď, oddych i prácu, hojnosť úrody,
a všetko zlo hoďme do vody, nech sa mu k nám prísť nepodarí.
Ja viem, že vieš to.

Letí, letí, nemá krídla aj tak letí... Čo je to?
Ten čo všetku múdrosť vekov pojedol. Čas. Neskutočne ako rýchlo letí!
Júl už pomaly končí
a pán August sa už v jeho rozbehovej dráhe  chystá na nás skočiť.
No majme ešte krásny deň predtým,
plný vône leta, slnka, dažďa, rozkvitnutých kvetín.

Tenhle spúsob léta se mi zdá poněkud nešťastný, povedal by klasik.
A my nevieme čo skôr, či stavať hrádze a či požiare hasiť.
Leto akoby sa na jeseň zahrať chcelo a ovinúť chladom dušu i telo.
No to sa mu nepodarí, lebo vieme ako nazad získať, nielen jeho, dary.
Vieme ako prežiť chlad, požiare i povodeň. I tie v nás.
Tie dary v sebe stále majme a svojmu okoliu ich rozdávajme.
Volajú sa viera, láska a nádej.
Aj keď to vieme, pripomínajme si to každý deň. A bude leto cely  rok, plné krás.
Z prázdnin, z leta i z našich životov pomaličky ubúda.
No hlavu hore, veď okolo nás je stále toľko krás, v nás dobra,
Lásky celé more.
Na to nesmieme nikdy zabúdať a nedať si TO nikým ani ničím zobrať.

Z leta sú preč dve tretiny a z roka tiež.
Na lúkach nekvitnú už kopretiny a slnko ako nebožiec
vŕta dieru v mrakoch akoby nám ňou chcelo poslať svoje poklady:
dar úrody a pokoja prichádzajúcej jesene-Času milosti.
Tak nech sa ten pokoj v nás rozhostí, v plnosti.
A to je pravda, žiadne dohady.

Mŕtvy list

Našiel som mŕtvy list. Zomrel. Asi musel.
Mal v sebe nakreslený celý život leta. Niesť ho, to bol jeho údel.
Pri mojich nohách skončila jeho cesta. Alebo začala?
Toľko pravdy, toľko príbehov rôznych farieb bolo v ňom. Celá Kabala!
Toľko bolesti, toľko lásky, toľko dávania. Skoro som sa zľakol.
Zobral som ho do rúk. Už mi nebol pri nohách. Ja som si pred ním kľakol.

Jesenná modlitba
Jeseň sa nemodlí. Nepotrebuje to.
Sama je modlitbou, pokory a pokoja.
Modlitbou lásky v spomienkach na leto,
nádeje, že príde život v jari
a viery, že ani zime sa život zmariť nepodarí.
Jeseň sa nepotrebuje modliť. My sa však modlime jeseňou...

Leto ešte dýcha na zrkadielko jesene, zľahka, pomaly... Dožíva.
Zrkadlo je ešte trochu zahmlené riedkymi hmlami, čo ostré slnko odhalí .
No jeseň už bujaro spieva za oknami a rozprestiera plášť svoj nad nami.
Plášť Milosti. Kým dýchne na zrkadlo pani Zime.
Tá potom sama sebou pošteklí nás. Až do kostí.
Koniec? Zánik? Ale no... Striedanie! Aj tak je život krásny. Ta ňe?

Akoby sa tomu letu ani nechcelo odísť, stále je tu s nami.
A nám to vôbec nevadí.
Teplé lúče slnka sú ako nežné tsunami, že ani tým lastovičkám sa tuším nechce odletieť.
Ja však prosím leto, nech nám poradí, čo robiť, aby teplo, svetlo, dobro, láska neodlietali, boli stále v nás.
Tak veľmi túžim sa to dozvedieť.
Povieš nám to ešte pred odchodom milé leto? Ja viem, že vieš to.
Je to jeho Otčenáš...

Para od úst vydychujúceho leta prikryla celú krajinu.
Mokré slzy neba zmývajú z jej tela zaschnutý pot, pozostatok horúčav.
Leto sa už porúča. Panta rhei.
Áno, plynie, no nech Pokoj v nás nič, ani majster Čas nezrúca.
Mám želanie, prosbu čo mi ten Pokoj ponúka. Vraví: neboj sa!
A ja verím mu! Tak aj my verme. Lebo tej krásy, dobra je okolo nás nepreberne.
Len otvoriť oči, zahnať strach, úzkosť a uvidíme že: „a predsa sa točí“!

Dnes hádanku miesto želania
„Keď už nič nie je, ona zostáva. Nie vždy nad ňou veje víťazná zástava.
No i tak stále je a vo svojom boji neustáva.
Tichá, plachá býva v tichu, večná ako večnosť a sprevádza nás na veky.
Hazardný hráč ju vzýva, odlúčení milenci, aj starý muž na smrteľnej posteli.“
Že nevieš čo to je? Volá sa to Nádej. Tak ju v sebe majme.

Už sa chystá ukázať nám svoju nevľúdnu tvár.
Nevadí, aj to je jeseň.
My však slnko, teplo v sebe ponesieme
a dáme ho svetu, ľuďom ako náš dar na oltár...

Tvári sa, že sa nikam neponáhľa, že jej nič nechýba.
Ani teplo leta, ani biely dotyk zimy. Stačí jej že je.
Vystačí si sama so svojimi krásami. No predsa.
Raz prosí o pohladenie lúče slnka, potom zase púšťa do seba  ranný mráz. Jeseň. Je ako my. No my sme aj tak trochu iní, nevystačíme si sami. Potrebujeme sa, dotyk človeka, lásku, pohladenie. Zas a zas.
Stále. Lebo nič nad TO nie je.

 

Jeseň sa schovala v hmle,
krásnej hmle, ktorá odkrýva zákutia jesenných zátiší a našich túžob.
Tá hmla dokáže utíšiť rozletené chvenie našich snov, veď má v sebe toľko slúžok. Jemnučkú vodu, čo vlhčí vlasy a tvár.
Oči však nie, na to je iná voda. Vlhkosť na zmývanie vlhkosti.
Zimu, ktorá vie byť horúca, i chladí, ale nevstupuje do kostí.
I krásu má k službám svojim, i neradosť.
Keď sa toto všetko spojí, som jej plný.  Ale stále jej nemám dosť...

Opadali už listy zo stromu októbra a ten sa za svojimi bratmi do večnosti času odobral.
November už na trón zasadá, s ním nostalgická, dušičková nálada.
No Slnko stále svoje štetce namáča do palety stromov, akoby si spomenulo na leto.
Mazná sa s ich listami vo chvíľach pred odletom do Večnosti, na ich ceste Domov.
Tak pozdravme aj našich TAM, ktorí zase majú svoj sviatok.
Lebo oni sú, sú v nás a ten tichý Pokoj do nás prenesú.
Je to tak, spoľahnite sa na to.

Maľujem si farbami jesene obraz umiestnený v kvapke rosy
zavesenej na pavučinovej spojnici osudov,
chvejúcej sa v prúdení myšlienok ľahučkých ako vzduch.
Potrebných ako vzduch k dýchaniu duše,
Osvietených svetlom, ktorého podstatu tušíme.
Svetlom, ktoré osvetľuje cesty a ktoré spolu s jeseňou,
kvapkou rosy, pavučinou, vetrom premiešaného vzduchu a snov
vytvára kompas k určeniu cieľa ciest.

Jesenné slnko zapichnuté do očí.
Ihly svetla túžia prepichnúť vaky naskladanej vody. Čakajúcej.
Slanej vody skrytej v nás? Či v oblakoch, v ktorých občas bývame?
Vody, pripravenej zmývať zlo. Zlo akoby odtrhnuté z reťazí.
Slzy a dážď, vašu silu vzývame, veríme, že konečne ľudskosť, aj ľudskosť v nás, zvíťazí.
A všetko sa na dobré otočí.

Ani rak, ani ryba. Tuším sa kdesi stala chyba.
A tak sa mieša slnko a dážď, teplo a mráz, smútok a radosť.
Z každého aspoň kúsok máme, nič z toho nepredáme,
tak je toho (všetkého) zadosť.
Hlavne nech Pokoj a Láska nám nechýba.
Veď na dvere už ťuká Advent.

Nič nie je stále, ani to púhe nič.
Farby jesene sa pomaly míňajú
a Advent si už mieša svoje parfémy.
Míňajú sa dni, míňa sa rok po roku,
míňa sa svetlo dňa, aj čas akoby pridal do kroku.
No dni, svetlo ani čas nemajú to čo my máme.
Máme seba! Máme Vieru, Lásku a Nádej.
To je najviac čo môžeme mať.
Z toho nech nám neubúda.
Toto majme a nedajme si TO nikdy vziať!

S presnosťou letu netopiera v tmách temnej jaskyne,
prišlo svetlo prvej sviečky adventnej.
Svetlo v tmách, či Hlas volajúceho na púšti ho nazvime.
Povedať že prináša „len“ pokoj, stíšenie by bolo najmenej.
To Svetlo nesie Nádej. A to, prosím, nepopieraj.

Dni čakania, čakanie na naplnenie,
keď už len pár metrov, pár dní chýba do Cieľa.
Celé naše okolie nám to dookola omieľa.
Aj nebo to vie. Aj slnko, mesiac, hviezdy a nie je to len chiméra púha.
To všetko nám vraví svojim svetlom adventná sviečka.
Už druhá...

Božinku, ako tie dni letia.
Len pred chvíľou sme zapáli sviečku a už horí tretia.
Silno svietia a keď sa o týždeň so štvrtou spoja
z tmy a nepohody ostane len kôpka smetia
a v nás svetlo z nebeského hviezdneho roja.

Už sa plameň štyroch sviec zlial do jedného veľkého Svetla
A my dúfame, chceme veriť, aby jeho sila všetko Zlo do temnoty zmietla.
Veď tak veľmi chceme aby takýto čas prišiel
a tak prežijeme v radosti a pokoji posledný tohtoročný týždeň

A nachystaná je štvrtá. Nebude to mať ľahké.
Pozdraviť Adama i Evu, večeru osvetliť,
Darčeky rozdať. A privolať Slovo Zjavenia Jána

Tma už vyvesila bielu zástavu snehu,
Aj keď len takú tenučkú.
Vie že prehrá. Všetci to vieme.
Aj polia, lesy, hory, rieky, ba aj hviezdy to vedia.
Lebo Svetlu napomáha aj adventná sviečka tretia.
Už je vidieť, už je cítiť Vianoc pokoj, lásku, nehu.
A Nádej v nás rastie, vonia...
Vonia tak, že priam sa mení ma májovú, na lúčku.