Príbeh o koníkovi Bubíkovi

Povedzme, že mi tento príbeh rozprával niekedy, niekde, nejaký starý muž, ktorý to mal tak v sebe akoby sa to stalo včera. Ten starý muž sa zahľadel kdesi do diaľok a začal:

„Vieš synak, ťahá mi už na deväťdesiatku, no nie je to tak dávno, čo som bol statný junák a mal som celý život pred sebou. Doma nás bolo detí ako smetí, ako bolo v tých dobách normálne, a tak som od ranného detstva, od nejakých šiestich siedmych rokov chodil po službe aby som pomohol rodičom uživiť ostatné deti, no hlavne aby som uživil sám seba. Prešiel som veľa panstiev, majerov, usadlostí a ani mi nenapadlo, že by to mohlo byť aj inak. Robil som všelijaké roboty primerané, no niekedy aj neprimerané, môjmu veku. Ako som rástol, mocnel, stále viac ma to ťahalo ku koňom. Rozumeli sme si, rád som ich česal, rozprával sa s nimi, lebo s iným som sa akosi moc nevedel rozprávať. Už sa mi začínali páčiť dievčatá, ale kde som ja mohol pomýšľať na nejakú, myslel som si, že som nikto. No kone mi rozumeli a ja som rozumel im. Keď som mal osemnásť to už mi zverili pár koni a rozvážal som po celom kraji, po krčmách pivo. Panečku, to už som bol niekto. Dostával som plat, nie veľký, ale pre mňa kráľovský a aj šenkéri mi sem tam dali nejaký ten grajciar, keď dostali pivo načas, či ešte skôr. To už som sa mohol aj na dievčatá ináč pozerať, prihovoriť sa im. Tak som spoznal aj moju budúcu ženu, mala vtedy pätnásť, no čo ti budem hovoriť, vydržalo nám to až do jej smrti a ja už za chvíľu pôjdem za ňou. Ale o tom som nechcel. Vráťme sa mi k tým koníkom. Volali sa Bubík a Líza. Bubík bol mladý, trojročný, bujný ako uhoľ čierny žrebec a Líza, to bola dáma. pätnásťročná grošovaná sivá kobylka, múdra tak, že by to do zvieraťa nikto nepovedal. A čo sme toho spolu zažili. To by vydalo na román. Poviem ti, nebolo to len tak, jazdiť po nociach, cez lesy, polia, už vtedy boli kadejakí gauneri, zlodeji. No bol som mladý, silný a sekeru som mal vždy pri sebe. A kone, na ktoré sa mohol vždy spoľahnúť. Vravím, mohol by som ti rozprávať celú noc a aj tak by si mi polovicu neveril. No jednu peknú príhodu ti predsa len poviem. Vo veľkom susednom meste sa konala nejaká oslava, ktorej súčasťou boli aj konské preteky. Dostihy, drožky, no i súťaž v ťahu, ktorý pár koní utiahne obrovský, naložený voz cez vodu a ešte horšie, mokrú oráčinu. Bolo tam hádam dvadsať párov krásnych ťažných koní. Odstavil som môj voz a obzeral si ich. No v tom ku mne prikročil jeden známi šenkér a vraví mi: Počuj mladý a ty sa čo neprihlásiš? Videl som ťa ako to s tými tvojimi koníkmi vieš. Ukáž im to! Ja? Skríkol som prekvapene, no už ma ťahal ku stolíku a zapísal ma do zoznamu súťažiacich. Tak som sa vrátil k vozu, vypriahol kone a zaradil sa medzi súťažiacich. Pozerali na nás cez prsty, hlavne Líza bola skoro na posmech. Ale ja som vedel svoje. No nebudem to naťahovať. Bola to ozaj fuška ako sa dnes hovorí. Jednotlivé záprahy postupne vypadávali až došiel rad na nás. Boli sme vylosovaní predposledný a zatiaľ sa to nikomu nepodarilo. Tak som ich zapriahol do tej ozruty, Lízu vľavo, Bubíka vpravo. A teda Hió! Pohli sme. Kone zaberali až sa im kopytá šmýkali, prekonali sme cestu, prebrodili vodu, No tá oráčina. Už to vyzeralo že to tiež nedáme, no Líza to bol rozum a Bubík sila. A tak to dokázali skĺbiť, vybalansovať, nájsť optimálnu stopu, že sme to dali. Chúďatká moje, boli úplne mokré od potu, chveli sa na celom tele. Ale vyhrali sme. Ľudia jasali, potľapkávali ma, bola to veľká sláva. Aj som dostal nejaký pohár a aj peniaze. Jeden bohatý statkár ma chcel do služby za parádny plat. No to už som chodieval za mojou frajarečkou a tak som odmietol. Druhému som zase vyhral guču peňazí, z rozmaru na mňa stavil a vidíš to. A tak do mňa stále chcel liať pálenku, mal som čo robiť aby som sa neopil. Krásny deň to bol, krásny život. Čo som mohol viac chcieť. Všetko som mal. No a potom prišla do toho tá skurvená vojna a všetko bolo inak. Písal sa rok 1914, ja som mal 22 rokov a akurát som končil normálnu vojenčinu a mal som ísť domov za svojou milou, keď sa to začalo“, povedal. Odpil si vína a ja som mu visel na perách s prosbou, aby pokračoval.

A on pokračoval. „Vieš synak, keby som Ti rozprával o tej vojne, všetko čo som tam zažil, všetko čo som prežil, teda keby som ti to rozprával, tak povieš že si to vymýšľam, že to predsa nie je možné aby to robil človek človeku. Je zázrak, že som to prežil, mnoho, veľmi mnoho mojich kamarátov tam ostalo, na ruskom fronte. Ale o tom ti nechcem teraz rozprávať, možno niekedy. No neviem. Aj po tých dlhých rokoch je to stále také živé. A hrozné. No ja ti chcem dnes rozprávať o koňoch, o mojich koníkoch, hlavne o Bubíkovi.

Vieš, vojna je strašná sama o sebe, ľudia v nej nepredstaviteľne trpia, zabíjajú, sú zabíjaní až si na to nakoniec zvyknú, berú smrť, bolesť, utrpenie ako samozrejmosť aby sa nezbláznili. No aj tak sa zbláznili. Stratili strach. Teda strach som mal v tichu pred bojom, pred útokom, keď som mal čas rozmýšľať, spomínať. No keď zaznelo do útoku, vpred, vyrazili sme zo zákopov, tak potom už človek nie je človek ale stroj, nerozmýšľaš, nemáš strach. Zabiješ, zabijú ťa, to je v podstate jedno. A výsledok toho boli tisíce, desaťtisíce mŕtvych chlapcov na oboch stranách, ktorými boli pokryté polia, zákopy. Niektorí celí, no mnohí bez rúk, bez nôh, bez hlavy. Niektorí ešte žili a to bolo zlé. Tí ktorí mali tú smolu, že nezomreli hneď volali o pomoc, o záchranu, ktorej sa im nedostalo. Všetci, všetci volali svoje mamy, Rusi  máťušky, nikto nevolal cisára ani cára, ani nespomínal svoju zem, svoju vlasť, pre ktorú zomieral. Ale volal svoju mamu, ktorá bola ďaleko a trpela ešte viac ako on. Vravím ti synku, som rád, že si to nevieš ani predstaviť. No najhoršie to bolo s koňmi. Človek je človek, vie sa vykričať, vie prosiť, vie sa vyžalovať, ale čo ten kôň. Nikto si nevie predstaviť ako kone vo vojne trpia. Únavou, hladom, vysilením. Často nevedeli ani stáť od únavy. A tiež ich kosili guľky, šrapneli. Rev, plač raneného koňa je to najstrašnejšie čo som v živote počul. Ten nárek keď leží na chrbte s črevami okolo seba, s kopytami, ako s kŕčovitými prstami v modlitbe, vystretými k nebu, prosiacimi o ukončenie utrpenia. Videl som veľa bolesti, videl som veľa smrti, počul som veľa revu umierajúcich, ale ranený, zomierajúci kôň je to najstrašnejšie čo som zažil... A po boji sa to všetko zrovnalo. Ležali tam stovky tiel, krik stíchol. Priatelia spolu s nepriateľmi, ľudia so zvieratami, mŕtva hmota. Ticho, v pokoji. A vtedy tie otázky najviac pálili. Prečo? Na čo je to dobré? Pre koho? Na zbláznenie. Do nového útoku. A potom sa to zase všetko opakovalo.“

Starý muž stíchol, očividne ho to rozprávanie rozrušilo. Odpil si mocný dúšok vína a pokojnejšie pokračoval.

„Prepáč synak, toto som nechcel, nejako ma to zobralo. Veď som ti chcel rozprávať o Bubíkovi.

Tak sa stalo, že po jednej takej bitke sme sa vybrali na bitevné pole pozberať padlých kamarátov. Bola to, či skôr musela to byť, pekná krajina, trochu zvlnená, vzadu lesík. Bola neskorá jeseň, listy zo stromov už boli poväčšine opadané, len zopár sa ich držalo na konároch, tak urputne ako my života. Na jednom kopčeku, celkom blízko, na jeho vrchole rástol strom. Bol už úplne bez listov a jeho konáre boli ako ruky kostlivca, prosiace, či skôr hroziace nebu za tú spúšť, ktorú dopustilo. Pod tým strom stáli dva vychudnuté kone. V tom šere jesenného rána bolo všetko tmavé. Išiel som ďalej, priblížil som ku stromu a teda i ku koňom. Jeden z nich, ten čierny,  dvihol unavenú hlavu. Pristúpil som ešte bližšie a skoro som skamenel od údivu. Božemôj, veď je to Bubík, zvolal som nahlas. Počul ma. Dvihol hlavu. Pristúpil som k nemu. Poznal ma. Smutne, no predsa s podtónom radosti zafŕkal. Objal som ho, tichúčko fučal, obtieral si hlavu o moje ramená, ja som mu prstami česal polepenú, špinavú hrivu. Nie že mi bolo do plaču, plakal som. Taký krásny kôň to bol a takto mi ho zničili. Siahol som do vrecka, mal som tam posledný krajec suchého chleba. Vybral som ho a dal som mu ho. Vďačne ho zobral, pomaly prežúval, no stále sa ma hlavou dotýkal. Nevedeli sme sa od seba odtrhnúť. No potom som počul hlasy, to ma kamaráti hľadali, že kde som, že už musíme ísť. Tak som Bubíka ešte raz objal, potľapkal, pobozkal na čelo. A on zaerdžal tak, že sa tomu nedalo nerozumieť. A potom som Bubíka už nikdy nevidel.“ Starec dokončil svoje rozprávanie a slzy veľké ako hrach mu stekali po lícach. Nehanbil sa za ne. Dopil víno. Ticho som sa vzdialil, nechal som ho v spomienkach. Určite letel cvalom na Bubíkovom chrbte po rozkvitnutej voňavej lúke. Ani ja som sa nehanbil za svoje mokré oči...