Kalendárium 2022

Majster čas nejako prirýchlo zaoráva tie dni, týždne, mesiace, roky do Minulosti. No čo už... Však vytvára tak úrodný základ, ornicu, z ktorej sa narodia nové dni, týždne, mesiace, roky...
Modlím sa, aby boli krásne. Verím, viem, že budú...


 V tej modlitbe je aj vďakyvzdanie tým minulým. Je to aj vďakyvzdanie za budúce dni, za to, že sme... a prosba: Za nás.

Starý rok dýchol na zrkadielko Času, no nezarosilo sa,
ostalo čisté pre dych našich dní.
Čo bolo v ňom ťažké či zlé, na to rýchlo zabudni.
A nechaj si z neho len dobro a krásu.
Aj keď sa to možno nezdá, bolo jej v ňom dosť.
Z tejto krásy, dobra, lásky urobme most do nového roku.
Rozdávajme tieto dary bez nároku,
lebo ony sa k nám potom aj tak znásobené vrátia.
Vieš to, viem. No pre istotu: V tom je tajomstvo Pokoja a šťastia...

Celý svet akoby bol nafarbený na sivo.
Akoby slnko, a s ním radosť, išli na pivo.
No nech ťa tento stav nemýli.
To len Jar, a v nej život, čaká, rastie do sily,
Aby keď príde, sme si ju poriadne užili.
A že príde, to je isté, musíme si túto vieru udržať.
Len musíme ešte pár dní vydržať...

Akú má silu, aký zázrak je  Dotyk. 
Aj to zimné slnko akoby malo pred sebou jarné noty.
Dotýka sa nás sebou, takmer hreje.
Tak aj my sa dotýkajme, aspoň dotykom slov, teplom písmeniek,
Nech v nás sivo a chlad nikdy nie je.
Lebo Dotyk lieči, Dotyk je Zázrak.
Dosť už bolo rečí. Nech jeho teplo padá na nás.

Kiežby sa naše srdcia otepľovali viac a rýchlejšie ako globálna klíma.
Aby leto bolo letom a zimou zase zima.
Aby sme dni jesene jej darom Pokoja žili,
aby sme vítanie Života vo voňavej jari všetkým pripravili.
Nech to všetko zlé čo vôkol seba vidíme, nemá žiadnu dohru.
Je to také ľahké. Zastavme sa na chvíľu a otvorme sa dobru.
Slnko je ako Láska. Či láska ako slnko?
Aj zimné vie pohladiť, aj keď nemá silu, vášeň leta.
Dotykom tým však človek k bytiu vzlieta.
Jarné všetky miazgy, život k životu, budí,
Jesenné zas všetko k odpočinku ukladá.
Ako Láska. Je to taká záhada. Rodí sa, rastie, je. Stále je!
A jedno aká. Tichá, nežná, búrlivá... Slnko a Láska.
Aj keď môže na nich byť škvrna či vráska,
aj keď sa môže zdať, že niekedy z nich ubúda.
Never tomu! never! Sú! Sú večné. Na to nesmieš zabúdať.
Tak nech ťa ich teplo obleje.

Čakanie na jar
Biele more nahradilo hnedé. Spiaca oráčina.
Biele bodky čajok prikryté bielym, studeným páperím.
Biele na bielom, túžba na túžbe.
Tak neviditeľne je písané Evangélium Čakania.
Na Život? Na Smrť? Na Lásku?
Na jar... Maktub. Je napísané...

Ako cudne nám ukazuje náznaky tajomstiev svojich krás.
Ako nevesta pred sobášom.
No vtáci to už cítia naplno, vedia to, čo my tušíme.
Že už čoskoro príde nového života čas.
Keď na podnose dní, na ich i na našom,
rozbalíme ten voňavý Dar,
čo prináša nám slečna, ešte nie pani, menom Jar.

Smutný boj
Bojovala zima s jarou, bojovala tuho, zbesilo.
Nechcelo sa jej odísť a tak dulo, snežilo.
Aj tak však zaviala jari víťazná zástava.
Trochu smutno je však za tým čo prestáva.
Ako keď osud chce premôcť lásku.
No láska a jar vyhráva. Jasne, krásne, spanilo.
Ale aj tak trochu smutno je. Ako milému za milou.

Kvapkanie času, mozaika dní.
Čerešňový sneh bielymi lupeňmi padá na sny otvorených očí.
A fúka... Navieva, už aj tak nazhromaždené.
Aby bolo čo roztápať.
Ako telo prilepené na telo roztápa pot,
tak aj viera v človeka  mení naviate záveje tušeného
do viery túženého...
a ešte jednu zbraň máme, jedno slovo. To slovo má meno: Nádej.
Nezabudni....

Neboj sa vysloviť svoju prosbu, modlitbu, svoje želanie.
Určite je pri Tebe Niekto, kto Ti ju pomôže splniť, kto Ti nepovie NIE.
Hviezdy nie sú zradou dňa, ale prísľubom nového rána.
Preto dúfaj, ver! Lebo Láska, Život zvíťazí a skončí táto doba zlobou doráňaná.
Viera a nádej, nič viac, ale ani nič menej v tejto dobe nemáme.
Ale vieme, že Láska JE

Keď už nič nie je, ona zostáva.
Nie vždy nad ňou veje víťazná zástava.
No i tak stále je a vo svojom boji neustáva.
Tichá, plachá býva v tichu, večná ako večnosť a sprevádza nás na veky.
Hazardný hráč ju vzýva, odlúčení milenci aj starý muž na smrteľnej posteli.
Pohár opojného vína to nie je, moja krásna Pani.
Poznáš ju, keď Ťa svojou vôňou obleje.
Treba ešte pomôcť pri hádaní? Majme ju!

Konečne je tu, víla Jar, no tvári sa ako designovaná.
Zatiaľ asi len plány kuje, ako spraví zo studených krásne,
teplé a voňavé rána.
No verme, že už skoro príde jej ozajstný čas
a jej teplo, vôňa, čaro rozleje sa všade okolo nás.
Aj v nás...

Dotyk teplých lúčov bujarý, odomkol nám dvere do jari.
Jari krásnej, sviežej, voňavej, jari, čo má tých krásnych darov habadej.
Nech Ťa teda nimi štedro obdarí, nech Ti žiari jarný úsmev na tvári.
p.s. Ako je možné, že ten Čas tak letí? Ja to neviem a asi ani vy.
Veď už tento týždeň máme Prvý apríl! Bláznivý?!?

Sme na ceste kde hľadáme a nachádzame vôňu,
krásu, fluidum jarných rán, kde mizne  bolesť rán nášho života.
Cítime tú krásu, tú vôňu, však? V každej chvíli život klokotá.
Cítime ich v modlitbe duší, cítime ich v poryve myšlienok,
letiacich k nám vlnách vánku. Teraz!
Jar už vyrastá z plienok, jej prvé dni sú za nami.
A pred nami? Slnko, život, láska. To veľkú nádej dáva mi!
Nech aj Tebe...

Aj keď je krátky, predsa je Veľký.
Tak, že sa to nedá vpísať do slov, snáď len do myšlienky.
Jeho dni majú svoje mená:
Zelený, Veľký, Biela...a v nich Nádej, Láska a Viera.
Prečo ti to vlastne píšem?
Lebo ti chcem zaželať požehnaný Veľký týždeň.

Dávaj vajce po šlahačce, ked mi nedáš dvje vajíčka
vyšlahám ťa jak zajíčka...
Spievali sme, keď sme boli deti. Bože, ako ten čas letí.
Dnes už, žiaľ, nespievame, no verím, že stále detské, čisté srdcia máme.
Tak ich také majme a tú radosť si navzájom odovzdajme.
Nech ti ju (aj) dnešok namaľuje na líčka.

Prší a či sneží lupeňov sneh biely, a skrze ne vieme to čo by sme možno inak nevedeli. Že budeme mať čisto v duši...
Ako tá sakura čo ožila! Vzkriesením seba oslávila vzkriesenie.
A z bolesti zimy porodila biele lupene.
Krásne, čisté, biele... čisté ako neha, ako láska, ako život.
Život, čo pláva jarou. Tak plávajme aj my ňou. Plnou parou!

Tak už nám majster Čas svoj najkrajší mesiac napichol.
Mesiac, v ktorom „svou lásku slavík růži pěl, růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných zvučelo temně tajný bol...“
Počúvaj čo spieva slávik ruži, o čo ide hrdličke.
Ži, žime tak, aby to jazero zvučalo krásou,
aby ten prúd lásky v nás nikdy nevyschol.
To Ti želám, zviazané v malej májovej kytičke.

No tak vraj budeme mať v stodole raj,
nebudeme musieť žiť o vode a o chlebe.
To je dobre.
No želám ti, želám nám, aby sme ten raj mali (v ľuďoch) okolo seba a hlavne v sebe
Tak si všetky dary mája i raja plným priehrštím zober.
Lebo pod tým všetkým ťažoby a zloby nánosom
kričí Máj, volá Život: som tu pre tých, pre ktorých som. 

Čas zeleného obilia,
čas premeny kvetov na plody.
Krásny čas týchto Krás.
Nech aj v nás rastú, zrejú naše túžby, naše nádeje.
Všednosťou ich neuhas, nehádž svoje sny len tak do vody.
Túž, snívaj a uvidíš, že Máj ťa svojim čarom obleje.
A budeme sa tešiť z dobrej úrody. Zrna, plodov i lásky v nás...

Dotkol sa nás teplom, pohladil nás láskou, dal sa napiť vysmädnutým ústam zeme.
Tak čo viac od neho chceme? Že aj dáždik nás chladil, že nebol slnečný celý?
No Bóže! Veď pripravil stodolu pre raj a srdcia pre lásku, čo by sme viac chceli?
Tak vďaka Máj, za všetko. Aj keď o týždeň už končíš a priateľ Jún na nás so svojimi krásami skočí.

Čerešňu už opustili bielych kvetov lupene, už odkvitol orgován.
No nijako to neublíži čaru jarných rán,
času premeny krásy na plody.
Nielen stromov, ale i nás. Krásy, dobra, lásky, z ktorých ten pancier,
čo ich dusí, niekedy tak ťažko šúpeme.
Netreba nám na to návody, stačí otvoriť oči, dušu a Byť. Tak buďme. Budeme!

Červené vlčie maky uprostred ešte zeleného chleba.
Žiaria ako hviezdy na plátne večerného neba.
Nevadí že časom zvädnú. Ale tá krása!
A hviezdy príchodom rána smútkom blednú.
No vedia, že tie maky pre túto chvíľu žijú,
že svoju kvapku rosy v lete nedopijú.
Ale my vieme, že ich cesta nebola pustá, prázdna.
Zastavme sa a šepkajme: Postoj chvíľa, si krásna...

Leto sa už slnečnými lúčmi silno dobíja do dverí..
Letí to, aj keď sa tomu zdráhame uveriť.
Jar pomaly končí, dolietava v púpav bielom páperí.
Čo nevidieť leto bude už aj na slnečnom papieri.
Nech ti ten krásny jarno-letný čas prilepí stály úsmev na pery.

Kam sa to stále niekam ponáhľame? Ja, Ty, my...tuším i to leto.
A pritom zabúdame, že všetko má svoj čas.
Že je čas rána, no aj večer Času.
Že je čas sadiť, čas zrieť a čas zberať úrodu.
Že celá múdrosť Bytia ukladá sa do klasu.
Že každý deň nám má priniesť pohodu.
Tak ži tú Krásu ponúkaných krás. Naplno, pomaly.
Keď už leto posledné dni Jari odvalí. Pýtaš sa prečo?  PRETO!

Tuším aj tým svätým sa páči tento týždeň.
Ján, Peter a Pavol vyprevadia Jún
a my privítame Júl čo príde.
Nevadí, že v ňom už z dní trocha ubúda,
No pred nami je celé leto, na to nesmieme zabúdať

Večerné letné slnko píše do zrejúceho obilia svoj odkaz.
O kolobehu nekonečna, o nekonečne v bytí, o bytí v láske,
o láske v obeti, o obeti v kolobehu života.
A obilie rozumie.
Pritakáva vlnením a jeho vlasy nešedivejú, ale žltnú múdrosťou poznaného...

obilie
Dozrelo, je na konci cesty, pripravené vydať sa.
Vlní sa v očakávaní premeny smrti na života spasenie.
My chválime ho v chlebe a ono nám vraví:
Človeče, ja zomriem, zomriem preto, že ty ešte nie.

Akoby na vzdávanie vďaky, chvály, bol stvorený tento deň.
Tak si všetky dary leta, plnosť žitia, pripomeň.
To sa celý vesmír, či keď chceš, tak Boh, s našou Zemou dohodol,
aby jej s predávaním týchto Krás nám ľuďom pomohol.
Je to tak, môžeš si byť touto pravdou istá!
„Lebo keď niečo veľmi chceš, tak sa celý vesmír spojí“, povedal večný Alchymista.

To sú dni...tak veľmi nám chýba letného dažďa veselý čľapot,
dni, keď vypitá voda sa hneď mení na pot.
Niečo nie je dobre.
Čo robiť, aby sa pot našej práce, rúk i umu, menil na vodu.
Ako na to? Podľa akého návodu?
Na začiatok prijať pravdu, že voda je vzácnejšia ako zlato.
Aby sa vyprahnutá zem napila a zavoňala blatom.
Chráňme vodu, ako dobro, ako lásku, nenechajme ani kvapku zbytočne zomrieť.

Leto v plnom prúde,
všetko vôkol nás si jeho pieseň hudie.
No keď nadýchneš sa z rána či stíšiš k večeru,
ucítiš, ako vonia roľa žatvou pooraná.
A viera v Pokoj, čo prinesie nám Jeseň, vytláča našu nevieru.
Zákon Času. Zákon Života. Platí stále. Tak, tak veru...

Prečo nie sú listy stromov také zelené ako boli v máji.
To by bolo fajn, to by sme brali. Byť večne svieži, mladí.
Večnosť je v každom okamihu prítomná, je v nej obsiahnutý všetok čas.
Aj zelené obilie žltne aby malo zmysel, aj listy.
Príroda i my sa s tým musíme vyrovnať a oberať plody našich bytí. Nadoraz. A to má význam, to má zmysel. Tým si ozaj môžeme byť istí.

Všetkého (vraj) veľa škodí. Zimy, dažďa, slnka, tepla...
No aj pýchy, sebectva, peňazí.
Všetkého, čo vedie nás do nepohody.
Len lásky akoby stále nebolo dosť.
Koľko jej je, toľko jej je, no aj tak nakoniec zvíťazí.
Nastálo, nie ako hosť. Fakt. Akože včera v Brodskom boli hody.

Tuším má to  leto sklerózu, , tuším zabúda, že časom treba odísť.
A tak sa nám predvádza v plnej sile, v plnej kráse.
No vetrík, čo po strniskách spieva, má už jesenné litánie v hlase.
K stromom, sviežim ešte, letí jeho odkaz z polí:
Aby vydržali kým dostanú jesenných dažďov narkózu
a po nej prespali celú zimu. Kým všetky zlá nepominú.
Stromy sa majú. Aj my sa majme.

Nič nie je stále, ani to púhe nič.
Vône leta sa pomaly míňajú a jeseň si už mieša svoje parfémy.
Míňajú sa dni roku, míňa sa svetlo dňa a čas akoby pridal do kroku.
No dni, svetlo ani čas nemajú čo my máme.
Máme seba, máme Vieru, Lásku a Nádej.
To je najviac čo môžeme mať. Z toho nech nám neubúda, toto majme!

Len tak letom svetom napĺňa sa leto.
Posielam Ti pieseň za dverami jeseň.
Kamkoľvek sa vyberiem, Pán Čas ma predbehne a všetko mení.
Dátum, tvár i telo, z augusta robí september.
Maj ho krásny, aj keď leto už pomaly odletelo
a dlhé dni za krátke noci nevymení.

Zomieranie leta, smutné ako ňúorleánske blúz.
Nechce sa mu, otáľa, až mu ušiel posledný autobus.
A tak len postáva a pozerá, čo jeseň prestrie na obrus.
Na obrus, čo  už nestihlo obdarovať sebou.
Pozerá a čaká. Vie... A modlí sa:
Pane, ochraňuj moju nádej, že ešte uvidím moje nebo.
Nezadus,  prosím, nádej a vieru. Nezadus!

Jeseň sa nemodlí. Nepotrebuje to.
Sama je modlitbou, pokory a pokoja.
Modlitbou Lásky v spomienkach na leto, Nádeje, že príde život v jari.
A Viery, že ani zime sa život zmariť nepodarí.
Jeseň sa nepotrebuje modliť. My sa však modlíme jeseňou...

Našiel som mŕtvy list. Zomrel. Asi musel.
Mal v sebe nakreslený celý život leta. Niesť ho, to bol jeho údel.
Pri mojich nohách skončila jeho cesta. Alebo začala?
Toľko pravdy, toľko príbehov rôznych farieb bolo v ňom. Celá Kabala!
Toľko bolesti, toľko lásky, toľko dávania. Skoro som sa zľakol.
Zobral som ho do rúk. Už mi nebol pri nohách. Ja som si pred ním kľakol.

Október
Október vyťahuje zo svojich skrýš obrazy leta.
Krásne obrazy...
Len tiene sú dlhšie, stromy farebnejšie, dni a sny kratšie.
A duša? Duša je jesenejšia...

Tak nám pani Jeseň vrchovato plní svoju čašu, rozprestiera svoju nostalgiu.
Slnko i dážď, teplo i chlad, hmla ozdobená korálkami rosy.
V nej zomierajúce listy nám ponúkajú svoju krásu.
Aj živé chryzantémy pre Našich, ktorí TAM i v nás stále žijú.
Sú a vedia za nás úpenlivo prosiť... a my tú prosbu počúvame.
Ich svetlo našim svetlom ďalej rozdávame

Jesenné polia. Vyzliekli sa polia. Donaha.
A obliecť sa im jesenné besy nedovolia.
Ach Bože, kto im bude v tom chlade prežiť pomáhať?
Áno, viem. Pošleš im perinu, ktorou prikryjú sa.
Nehľadíš na vinu či nevinu. Na ich či na našu. Tak prežijú.
No potom, na jar, do najkrajších šiat oblečú sa
a zavolajú naše zmysly na pašu.
Všetkých. Tých, čo hriešni sú i tých, čo sú bez viny.
Naučili sa to. Pritom vôbec nečítajú noviny...

Opadané listy
Chcel som písať o slzách stromov čo nezrelé ležia na zemi.
No kým dopísal som, dozreli. A pozdravili sebou zem, z ktorej sme.
Aj keď pri tom zomreli. No my sme a budeme.
Áno. To ich obeta káže mi. Tak buďme.
A sivý chlad jesene sami sebou, svojou láskou ohrejme.

A je tu zase, mesiac, čo je ako hrdzavé, nevľúdne zviera.
Mesiac, čo smútkom, úzkosťou by nám chcel srdcia zvierať.
No my vieme, že sa mu to nepodarí.
Poznáme na tie besy liek a ten sa volá Nádej, Láska a Viera.
A s tým vydržíme v teple až do jari. Ba až do leta.
Len nesmieme tieto lieky odmietať.

Zmizli už zúbky z hracieho strojčeka zeme.
Teraz dážď natiahol svoje struny a jeseň hrá na nich svoju muziku.
O čom je, to všetci vieme, ale ani za nič to nahlas nepovieme.
A tak ďalej pracujeme, jeme, milujeme, žijeme...
Naozaj, či len zo zvyku?

Ani chýru, ani slychu po zime. A tak len Čakanie v sebe nosíme.
Čakanie dlhé ako novembrové noci.
Čakanie na Svetlo, na Život, na Lásku.
Neboj, nie sme pri tom bez pomoci.
Veď Advent je už predo dvermi.
Je to tak, ver mi! Dočkáme sa. Svetlo, Život, Láska príde!
A neber to ako nadsázku. Viera, Nádej a Láska.
To je TO čo sa nám tak veľmi zíde...
Akoby si Pán Čas spomenul na vôňu májovej lúky,
až mu skrze sivé nebo zvlhli oči.
Nemá seba, čas na smútok, na nostalgie,
práce má plné ruky.
Zbytok lístia odpratať, na Advent začať prípravy.
Vie že smer svojho behu aj tak neotočí.
No Slnko naňho žmurklo, aby vedel, aj my, že stále žije.
Ako Nádej. Tak nám vraví, aby sme sa nebáli,
že On, spolu s Láskou, všetky naše smútky,
bôle a pochybnosti napraví.
A Slovo zmení na Skutok.

Ešte pred pár dňami tu bolo leto
a už tu zase Advent máme.
Dni ako lístie zametá Času vietor.
No jedno nezametie určite: Nádej!
Lebo Nádej žije stále, večne trvá!
Aj to nám svojim svetlom hovorí adventná sviečka prvá.

Včera tu bola Barbora, zajtra príde Mikuláš.
A my sme už druhú sviečku zapálili a v jej svetle pozeráme dohora
A pýtame sa ho, toho svetla: čo nám, čo mu dáš?
Aj keď sme to už dávno pochopili, vieme a to poznanie v sebe máme
Že v tom svetle žije Nádej a tá prinesie nám Lásku.
Tak mi prepáč tú zbytočnú otázku a šírme to svetlo, teplo, ako oheň sviečky, ďalej.

Včera bola nedeľa radosti, Domenica gaudete.
Bola? Či mala byť? Či sa nás len spýtala: Kam idete?
Radosť! To je to, čo nám tak veľmi chýba, to je to,
čím nás chce aj v tento smutný čas pohostiť.
Pridajme ju k trom horiacim sviečkam i k tej štvrtej, ktorú zapálime,
nech to svetlo silnie, nech ich plameň aj v nás horí,
nech sa s nádejou a láskou v jedno veľké Svetlo spojí,
nech máme tú Radosť ozaj v sebe, nech vieme, nielen na Vianoce,
že sme svoji...

Tak už aj štvrtá sviečka horí, jej svetlo k nám ticho prehovorí.
Počuješ tie slová? Tie slová sú predsa tak hlasné. Vraví:
Svetlá tých sviečok, a toho čo nesú, zliali sa do jedného veľkého Svetla. Svetla, ktoré nech nám  svieti na Cestu.
Každý z nás sem tam padne, nie každý deň máme čas na siestu,
No vstaneme, ideme, vždy a znova.
Dať nám na to silu, Láska, v tom Svetle živá, nám nikdy neodmietla.
To nech je tých pravých Vianoc odkaz, nech to Svetlo vstúpi do nás. Nech nám telá i duše ohreje a do celého svete sa rozleje.
A TAM nech stále JE!

Cez presýpacie hodiny tohto roku padajú posledné dni zrniek Času.
Každé jedno zrnko nesie v sebe žitia krásu. V spomienkach ukrytú...
No netreba preto smútiť, netreba mať slzu v oku.
Veď chvíľu prevrátime hodiny a ich banky budú zase plné zrniek dní.
Verme že krásnych! Dní pokoja a Lásky. Tak im svoje srdce odomkni.
A tých zopár sivých, ktoré možno tiež prídu, zatvorme hneď do krytu.
Viera, nádej a láska nech je naša odpoveď na všetky otázky.