Veľkonočný vinš 2010

Zelený štvrtok

Spánok v čakaní
je rozdrobený ako nádej,
ako porazená pochybnosť modlitby Zeleného štvrtka.

Načo odnímať kalich,
naplnený odvrátenou stranou lásky,
keď sa dá z neho piť.

A pitím sláviť život.
Horký síce, ale večný.
V Láske...

 

Milí priatelia,

V záplave pekných vinšovačiek o vajíčkach, vode, kvietkoch a všeličom inom, k Veľkonočným sviatkom, prišlo i jedno takéto prianie: nech Ťa posilní, naplní pokojom a dôverou láska Zeleného štvrtku, viera Veľkého piatku, nádej Bielej soboty a víťazstvo Veľkonočnej nedele.
Pekné. Aj keby som možno prehodil podstatné mená k jednotlivým dňom a jedno by som tam prihodil. To slovo je Pochybnosť. Možno vás toto slovo v tomto kontexte prekvapí, možno nie.

Základným motívom Veľkej noci je Život. Jeho existencia. Zmŕtvychvstanie. Áno – nie! Toto je otázka Viery. Buď verím, že je niečo takéto možné, že sa to stalo a potom nie je čo riešiť, alebo v to neverím a zase nie je čo riešiť. A vôbec nie v nejakom odsudzujúcom či dokonca v hanlivom slova zmysle.
Ale pre mňa osobne je jedným z hlavných posolstiev či dokonca symbolov Veľkonočných sviatkov Pochybnosť, teda vlastne jej prekonanie. Veď čo už môže byť väčšia pochybnosť, ako Ježišova pochybnosť o zmysle jeho poslania. Boh nikdy nebol ľudskejší ako v ten večer Zeleného štvrtka, kedy pochyboval... O sebe. Pre tých, pre ktorých Ježiš nie je Boh je na mieste otázka: kedy bol Človek božskejší? V sile Pochybnosti a v ešte väčšej sile jej prekonania.

Dovoľte mi odcitovať zopár riadkov môjho obľúbeného autora: "Spomenula si na nedeľnú hodinu náboženstva, kde bol kňaz horlivejší ako zvyčajne. Práve preberali príbeh o Ježišovi, ktorý sa potil krvavým potom a prosil Boha, aby mu odňal kalich horkosti, čo mu bol určený. „On predsa vedel, že je Boží syn, prečo teda prosil?“ spýtala sa kňaza.
„Pretože Boha vnímal srdcom. Keby bol mal absolútnu istotu, jeho poslanie by stratilo zmysel, pretože by sa nebol premenil na človeka úplne. Byť človekom znamená POCHYBOVAŤ, no napriek tomu POKRAČOVAŤ v nastúpenej ceste.“
Žiadalo by sa mi pokračovať v citácii, je krásna, ale to nechcem. Chcem dopovedať príbeh Zeleného štvrtka, ktorý aj tak (skoro?) všetci poznáte, tou „modlitbou“ či modlitbou Pochybnosti: „Otče, odním odo mňa tento kalich ak je to možné“ a počiatočnou modlitbou celej Veľkej noci: „Ale Tvoja, nie moja vôľa nech sa stane!“ Buď vôľa Tvoja.

Moji milí, ozaj nechcem kázať, mudrovať. Na to sú iní. Len ma tak napadlo, že Pochybnosť je súčasťou našich životov viac, ako by sme si boli ochotní pripustiť. Veď často pochybujeme o zmysle našich životov, o viere, o láske, o našich schopnostiach, o sebe, o tom či to má všetko význam, prežívame si svoje menšie či väčšie Getsemanské záhrady, osamelosť v nich, keď sa úzkosťou „potíme krvou“ a naše okolie, naši blízki spia... Tak ako On toto všetko ako Človek spoznal. Ale dokázal Pochybnosť premeniť na cestu k Veľkej noci jedinou vetou:
Buď vôľa Tvoja.

Neviem, či týchto mojich pár slov teologicky obstojí, ale to nie je podstatné a ak sú zlé, snáď mi bude odpustené.
Milí priatelia, chcem vám i sebe zaželať, aby sa nám nevyhýbali pochybnosti, aby sme pred nimi neutekali, aby sme si ich odtrpeli, ale HLAVNE, aby sme mali komu povedať BUĎ VôĽA TVOJA. Pre každého z nás ten adresát môže byť rôzny: Boh, Láska, Priateľ, Druhá polovica nás, neviem. Ale viem, že keď predostrieme svoje Pochybnosti, odovzdáme sa, tak sa z pochybností stanú dlaždice, ktoré nám vydláždia cestu k zmyslu Veľkej noci. Veľkej noci, ktorá môže byť každý deň.
To želám vám i sebe.

Pokojné a požehnané Veľkonočné sviatky.

      Váš Marián