Advent 2023

Mnohí sa pýtajú, kto nám ukáže dobro? Žalm 4.

 

Moji milí,
Panta rhei a nič s tým nespravíme. Ani keby sme chceli. A asi ani nechceme. Tak tu máme večný kolobeh striedania, možno by sa dalo povedať behu po špirále, zase sme na tom istom mieste, len o rok vyššie. Žiadalo by sa (mi) povedať o level (poznania? zrenia?) vyššie. Ale... Pri listovaní v Knihe žalmov som narazil na tento verš. Zarazil som sa. Aké aktuálne. Žijeme také časy, že aj my sa pýtame, ba čo je asi ešte horšie že sa ani nepýtame, čo je dobro, kto nám ukáže, čo je dobro. Spýtame sa to, v tomto čase Adventu, kedy by sme sa mali vraj stíšiť, rozjímať, keď už nehovorím o obligátnom vyrovnávaní ciest? Sme schopní venovať pozornosť hľadaniu významu slova, pojmu „dobro“?
Je zaujímavé aké sú si v gréčtine blízke slová modlitba – prozeuché a pozornosť – prozoché. Čo je dobro? Čo čakáme, čo hľadáme? Dobro je v istom zmysle zázrakom. Dobro nie je relatívny pojem, dobro a súcit nie sú slová, je to stav bytia, ktorý by sme si mali navodzovať v každej možnej situácii. Každý krok by mal byť presiaknutý konaním dobra a súcitu. Pozorný, cítiaci, dobro hľadajúci človek je modliacim sa človekom.
Myslím, ba som presvedčený, že všetci sme dobro hľadajúci a teda modliaci sa ľudia, či už sme veriaci alebo neveriaci. Dovoľte krátku citáciu, ktorá by sa dala nazvať modlitbou. “Silná je výpoveď o ľuďoch, ktorí svoje dobré skutky nekonajú z náboženských dôvodov, tiež oni Ježiša núdznych, nahých, chorých, opustených nerozpoznali, možno ani nehľadali. Urobili to jednoducho preto, že mali súcit a dobré srdce. Táto praktická ľudskosť vedie do Božieho kráľovstva istejšie ako všetky náboženské úkony a náboženské predstavy a presvedčenie.“ Možno práve toto je prekvapujúca odpoveď na to, čo je dobro, aj keď sa to niekomu môže zdať heretické, aj keď to nijako nespochybňuje ostatné atribúty viery.
No je smutné, keď vidíme, akoby sa otázka dobra, ale aj pravdy, spravodlivosti, slušnosti dostávali na vedľajšiu koľaj. Koľkí sa pýtame čo je dobro, kto nám ho ukáže? Čo je pravda... Každý, no skoro každý, máme tú svoju, jedinú pravdu. Slušnosť je slabosť, vulgárnosť sila. Naozaj? Preto sa stále pýtajme: kto nám ukáže dobro. To ozajstné dobro. Aj o tom by mal byť Advent. Mimochodom, ten žalm končí veršom: „Dal si do môjho srdca väčšiu radosť, než majú oni z hojnosti obilia a vína.“
Udivuje ma nadčasovosť starých múdrych textov, nielen biblických, a ich odraz do našich dní.
Pápež František tvrdí, a nielen on, že ak máme odvahu zmeniť sa, môžeme z krízy výjsť lepší než pred ňou. Pranieruje javy, ktoré súčasnú situáciu sveta len zhoršujú. Honbu za ziskom, ktorá neberie ohľad na dôstojné podmienky k životu. Nenásytnosť a pohŕdanie druhými. Politikov, ktorí šíria strach, len aby posilnili svoju vlastnú moc.
A aké je teda naše poslanie na tomto svete? Aby sme slúžili ľuďom, najmä tým, ktorí to potrebujú. Máme takých veľa okolo seba a nielen tých, ktorí žijú v chudobe. Žeby inšpirácia, výzva, v ktorej môže naplniť svoj potenciál každý z nás?

No aby táto moja adventná úvaha, Advent nebol taký sivý ako sú tieto dni, ale plný tepla a očakávaného svetla, tak jeden krásny príbeh na záver:
Narazil som na článok „Svet možno ešte nie je celkom stratený“. Píše sa v ňom:
„Zastavil na malý nákup v obchode. Stojím pri pokladni. Za mňa sa postavila starenka. Jej malá, zošúverená postavička tlačí pred sebou nákupný košík, ktorý pri nej pôsobí ako nákladiak. Je skoro väčší ako ona a spoza držadla vykúkajú dve krásne veľké, ale smutné oči. V košíku toho veľa nevezie. Zjavne si väčší nákup nemôže dovoliť. Vedľa, v samoobslužnej pokladni si blokuje svoj nákup mladý muž. Vysoký, dobre oblečený, niečo okolo 30 rokov. Všimne si babičku a zavolá ju k sebe. Netuším prečo, ale potom sa len neveriacky pozerám. Celý jej nákup si nablokuje na svoj účet a po zaplatení do jej košíka ešte pridá aj niečo zo svojho nákupu. Starenka mu poďakuje. Mladý muž odchádza a ja si hovorím, že napriek všetkému, čo sa okolo nás deje, svet nie je celkom stratený“. A potom sa pýtajme čo je dobro.
Jednou z mojich najobľúbenejších kníh je kniha Škola Malého stromu. Príbeh vyrozprávaný očami šesťročného chlapca, siroty, ktorého v lone prírody vychovávali Babička, Indiánka a Dědeček, napoly Čerokéz, napoly Škót. Veľa krásna, múdrosti, smútku i radosti, človečenstva. Jedna veta, ktorú parafrázujem, pre ktorú to vlastne píšem: „Babička řekla, že když člověk vidí krásu nebo potká dobro má, musí to vyprávět, šířit dál, aby se dobro a krása šířili dál, mezi lidi...“

Milí priatelia, je len na nás aby sme krásu a dobro šírili, nielen počas Adventu, aby sa dobro dostalo do sveta, aby sme sa nemuseli pýtať čo je Dobro či kto nám ho ukáže. Je v nás! Len ho dostať zo seba von. A potom snáď príde i na to vyrovnávanie ciest. Aby sa to Svetlo, ktoré očakávame, ľahko dostalo k nám, do nás.
To je moje adventné želanie.
Majte pokojný, požehnaný Advent.

Marián