Kalendárium 2019

Majster čas nejako prirýchlo zaoráva tie dni, týždne, mesiace, roky do Minulosti. No čo už... Však vytvára tak úrodný základ, ornicu, z ktorej sa narodia nové dni, týždne, mesiace, roky... Modlím sa, aby boli krásne. Verím, že budú...
V tej modlitbe je aj vďakyvzdanie tým minulým. Je to aj vďakyvzdanie za to, že sme...
Za Teba, za vás...

 

Vždy keď niečo končí, niečo začína.
Kolobeh...
Čo k tomu ešte treba napísať?
Všetko vieš, či aspoň tušíš.
Tak nech sa celý vesmír spojí,
aby dosiahla si to, po čom túžiš.
To povedal Alchymista!
Ja viem to. I Ty si tým buď istá.

 

Sneh, tá biela voda, pribitá o zem
podľa vzoru letných bielych oblakov
nad obilným lánom, je ako láska.
Čím vyššie sa dostane, tým dlhšie vydrží.
Ako to len robí?
Poznáš to, keď Sen preletí nad skorým zimným ránom
a Ty svoj prídel sneholásky obdržíš.
Je tu, či chceme a či nechceme.
Želám Ti nech máš v sebe láskový Everest.
A nech sa, ako na ňom, ani v Tebe láska nikdy neroztopí.

 

Mrazík vonku pekne mrazí,
Aby pani Zimu náhodou neurazil.
Pýta sa: je ti zima dievčička?
Hmmm, zima zvonku, no zvnútra teplúčko.
Nech ti to teplo vyrobené z lásky namaľuje úsmev na líčka.
Tak natiahni sa srdca za kľučkou
a otvor ho dokorán.
Nech roztopí sa zima v nás a zmiznú všetky jazvy (z) našich rán.

 

Biele na bielom.
Tak píše biela voda svoje básne.
O živote, o Bytí...
Odkazy pre nás.
Aby sme sa nezastavili pred cieľom,
že aj v neúspechu môže byť a je niečo krásne,
aby sme sa odstrihli a neboli ako škovránci na niti.
Veď aj keď sa sneh napokon vždy roztopí,
predsa žije ďalej.
Šťastný ten, tá, kto to pochopí...
p.s. tak mi seba nalej

 

Všetko sa okolo nás mihá,
Či už sme v aute, vo vlaku alebo len tak.
Stromy, domy, radosti i smútky, ročné obdobia.
Čas...
No zázrak Jari cestu k sebe nenápadne odomyká,
aj keď ešte sem tam biela voda vzduchom lieta,
isto viem, že už skoro jarné lúče tváre žien pohladením
ozdobia.

 

Z okna to už vyzerá akoby bolo predjarie.
Ešte celkom nie je. Ale bude!
Ešte ránom neznejú vtákov árie.
No v tom chladnom rannom šere započul som nesmelý hlások.
Osamelý hudec, privolávač jari.
Ovial ma voňavý vánok jarných lások
a radosť z toho ako sa nám to hľadanie cesty (aj cesty do jari)
zase podarí.

 

Ako cudne nám ukazuje náznaky tajomstiev svojich krás.
Ako nevesta pred sobášom.
No vtáci to už cítia naplno,
vedia to, čo my tušíme.
Že už čoskoro príde nového života čas.
Keď na podnose dní, na ich i na našom,
rozbalíme ten voňavý Dar,
čo prináša na slečna, ešte nie pani, menom Jar.

 

Aj ten Matej je akýsi nerozhodný.
Robiť ľady či ich lámať?
Aký prístup bude vhodný?
Brať či dávať?
To sa i my často pýtame.
Ide o to, ako sa pozeráme na vec.
No o pár dní tu máme marec.
Tak ho bez ľadov v sebe vítajme!

 

Búrka pred tichom.
Čas bujarého veselia pomaly vydýchol.
No nech Ti nie je clivo.
Ticho vraj lieči
a z ticha sa rodí život.
A aj keď sa smrť zimy, i Zimy v nás, chce priečiť,
Nepremôže tento Dar.
Lebo už otvára nás, oči i srdcia,
znovuzrodenia, znovuzrodená Jar.

 

Biele bodky čajok,
ako opadané lupene bielych kvetov čerešní,
rozhodené na hnedej hladine pooranej zeme.
Kde sa tu vzali?
Aký odkaz napísaný písmom svojich tiel
nám píšu?
Či len sedia, omámené vôňou jari,
unavené letom Odtiaľ Tam?
Tušíme to. Vieme.
Sú ako my, keď spočinieme po ceste,
omámení túžbou,
ktorou píšeme slová bielej modlitby.
Za nás i budúcich...

 

Tak už len pár dní bude sedieť na tróne
a potom uvoľní miesto mladej matróne.
Krásnej, sviežej, voňavej...
Jari čo vynesie smrti Morenu.
Plnosť jej darov Ti doprajem
Za sebou nechaj sivo, pľušť a chlad,
celú Zimu slnkom odrenú.

 

Poznáme, šepkáme to Krédo:
„...verím vo vzkriesenie tela...“
Aj Príroda sa modlí:
„Verím vo vzkriesenie seba“, hoci nemusí.
Vie to!
A Jar, ktorá na vánku týchto slov priletela
Maľuje stromy, kríky zelenou kriedou.
V každom konári, v každom steble trávy nový, večný život pučí.
Musíme sa od nej ešte veľa učiť.
Tak nech Tvoju tvár hladí teplý, jarný, Boží vietor.

 

Dotyk teplých lúčov bujarý,
odomkol nám dvere do jari.
Jari krásnej, sviežej, voňavej,
Jari, čo má tých krásnych darov habadej.
Nech Ťa teda nimi štedro obdarí,
nech Ti žiari jarný úsmev na tvári.
p.s. Ako je možné, že ten Čas tak letí?
Ja to neviem a asi ani vy.
No dnes už máme Prvý apríl! Bláznivý?!?

 

Aprílové slnko sťaby sebou odvalilo kameň
z temnej noci do jarného rána.
Ožívanie Života.
Tá pieseň miliónkrát obohraná.
Tak aj ty všetky sivé farby za jasnú žiar Jari, Života
vo svojom srdci zameň.
Odvaľ, odvaľme aj my zo svojich sŕdc ten balvan,
čo bráni príšteniu radosti.
A žime! Naozaj žime!
To prajem sebe aj vám.
Nech sa v nás Jar duše rozhostí
a tak nad šeďou, chladom, skepsou navždy zvíťazíme!

 

Aj keď je krátky, predsa je Veľký.
Tak, že sa to nedá vpísať do slov, snáď len do myšlienky.
Jeho dni majú svoje mená:
Zelený, Veľký, Biela...a v nich Nádej, Láska a Viera.
Prečo ti to vlastne píšem?
Lebo ti chcem zaželať požehnaný Veľký týždeň.
Nech nás vedie do Cieľa.

 

Kam sa hrabe päťdesiat odtieňov šedej.
Otvor oči, otvor dušu a uvidíš že tisíc odtieňov má zelená.
Lúky, stromy, lesy, trávy, listy, polia...
Veľa krajších vecí nie je, ako májová zeleň.
Tak je dýchaj, ži a neleň,
Nechaj si ňou všetky zmysly obliať.
Veď vieme čo tá pestrá sýtosť znamená.
Že aj Čas sa tou krásou opája
A apríl už chystá preklopiť sa do Mája.

 

Sú dne a sú dni.
Sú rána a sú rána.
Pesnička stokrát obohraná.
Ako toto jarnozimné ráno,
keď všetky besy akoby utrhli sa z reťazí.
Sivo, pľušť, zima ako v deň súdny.
No neboj sa, to prejde, zase zasvieti teplé jarné slnko
a pravda a láska zvíťazí!

 

No tak vraj budeme mať v stodole raj,
Nebudeme musieť žiť o vode a o chlebe.
To je dobre.
No želám ti, želám nám,
aby sme ten raj mali (v ľuďoch) okolo seba a hlavne v sebe
Tak si všetky dary mája i raja
plným priehrštím zober

 

Prší, prší len sa leje.
Máj sa darmi svojich krás
na nás dneska asi neusmeje.
Nech si prší, nech si „chčije“,
hlavne že Máj lásky a Láska mája v nás,
nielen v máji, stále žije.

 

Dal napiť sa vysmädnutým ústam zeme,
tak čo viac od neho chceme.
Že nebol slnečný celý?
No Bóže!
Veď pripravil stodolu pre raj, čo by sme viac chceli?
Tak vďaka Máj, za všetko. Aj keď o pár dní už končíš
a priateľ Jún na nás so svojimi krásami skočí.

 

Len čo prišiel, daroval nám, čo mládenec Máj nestihol.
Teplo, dotyk slnečných lúčov, čo liečia každý hlavybôl.
A zasial farby, vôňu kvetov do zelených lúčnych dún.
Tak vitaj a požehnaj nám, priateľ mesiac Jún.

 

Tak nám toho Medard veľa nenakvapka(?)l.
Nevadí, hádam v máji stačilo.
"Před sebou ještě všechno máš...", zaspieval nám Hapka.
Áno, ako vždy! Niečo začína vždy keď niečo skončilo.
Tak vitaj, trochu predčasné, leto.
Daj nám svoje dary v čase stresom nepomletom.

 

Ach ten Bežec Čas.
Stále beží nadoraz.
Naťahuje svetlo dní do maxima,
pomaly až na vrchol.
A vpúšťa leto, ktoré z toho svetla pomaličky orezáva,
Až kým príde jeseň, po nej pani Zima.
No to hlavné, skoro by som zabudol.
Život je zmena! Hlavu hore!
Užívaj si každý Boží deň, ktorý nám podarúnkom dáva.

 

Tuším aj tým svätým sa páči tento týždeň.
Ján, Peter a Pavol vyprevadia Jún
a my privítame Júl čo príde.
Nevadí, že v ňom už z dní trocha ubúda,
No pred nami je celé leto, na to nesmieme zabúdať

 

Ten junák Júl je ako alchymista.
Svojim dotykom mení zeleň na zlato,
byľ na zrno,
nádej a túžby, nielen rastlín, na plody.
Kto by jeho darmi pohrdol?
Tak otvor sa mu, keď už nás celou svojou vášňou napadol.
A on svojimi darmi, múdrosťou a krásou, odmení Ťa.
Tým si môžeš byť istá!

 

Rok už došiel do veku dospelosti.
Lebo ako klasik hovorí, je čas siať na poli
a je čas úrodu zbierať, plniť stodoly.
Tak zberajme leta i nášho žitia plody,
spokojne, do radosti.
Ponorme sa teda do riek, jazier či do morí
a vyplávajme do pohody.

 

Kôpky zlisovanej slamy na poli.
Slepecké písmo pre prsty tmy letnej noci,
ktorými Boh číta Jemu napísaný odkaz
v žltej knihe pokosených lánov.
On vie čítať!
A Človek kľakol si a písal po odovzdanej námahe.
Chlieb náš každodenný daj nám dnes.

 

Krásne, dlhé steblové vlasy obilia strihajú na ježka.
Miesto sĺz prach.
Lebo bežec Čas nemešká
a leto pred jeseňou už v predstihu bije na poplach.
Už mu to začalo...
Však pán Kainar?

 

Augustové polia nám dávajú, ba vlastne dali,
všetko čo dať mali.
Skloňujeme sa podľa ich vzoru.
Aj nás osejú, poorú, sem tam i pohnoja.
A my sme. Rastieme.
Prekonáme chlad, dážď, prijímame slnečných dní pohodu.
Žijeme, snažíme sa priniesť úrodu.
Aby sme boli označení znakom pokoja.
Pokoja jesenných polí...

 

Žiari, páli, akoby chcelo zmeniť polia na púšť.
No čo už, veď kraľuje nám rozžeravený august.
Vrchol leta.
Ani tie rána nie sú ešte chladné
a ich sviežosť je niekde v nedohľadne.
No vydržíme!
Veď už vôňa plodov vzduchom lieta,
Vôňa našim žitím krásne rozomletá.
Teda žime!

 

Tuším má to leto sklerózu,
Tuším zabúda, že časom treba so cťou odísť.
A tak sa nám predvádza v plnej sile, v plnej kráse.
No vetrík, čo po strniskách spieva
má už jesenné litánie v hlase.
K stromom, sviežim ešte, letí jeho odkaz z polí.
Aby vydržali kým dostanú jesenných dažďov narkózu
a po nej prespali celú zimu.
Kým všetky zlá nepominú...

 

Čas napĺňania...
V pôrodnom sále lúk, viníc a polí
Príroda rodí svoje plody.
Pre nás, aby sme boli.
Aby sme žili v čase dobrom i v čase nepohody.
Veď Čas je živel stále sa meniaci
A Rok je tehotný jeseňou. Už v ôsmom mesiaci...

 

Len tak letom svetom napĺňa sa leto.
Posielam ti pieseň, za dverami jeseň.
Kamkoľvek sa vyberiem pán Čas na predbehne
a všetko mení.
Dátum, tvár i telo,
z augusta robí september.
Maj ho krásny, aj keď toto leto už pomaly odletelo
a dlhé dni za krátke noci zase vymení.

 

Para od úst vydychujúceho leta prikryla celú krajinu.
Mokré slzy neba zmývajú z jej tela zaschnutý pot, pozostatok horúčav.
Leto sa už porúča.
Panta rhei.
Áno, plynie, no pokoj v nás ani majster Čas nezrúca.
Aj keď pani Perinbabka už kdesi ďaleko (či blízko?) chystá svoju perinu.

 

Prichádza akosi pomaly, až nesmelo.
Akoby sa jej vôbec nechcelo.
No je tu!
So svojou prívetivou tvárou.
Ešte hreje. Aj listy necháva ešte zelené, nielen imelo.
Nudná a fádna ozaj nie je.
Nech nám jej farebná krása srdce rozbúši
A všetkým prinesie pokoj do duší...
Jeseň

 

Vždy keď stoji jeseň pred dverami,
Zamýšľam sa, čo len bude s nami.
Zastavím sa v dní rýchlom behu,
Hľadám múdro skryté do príbehu.
„Unavený motýľ miluje sa s letom,
Dotýkajú sa, splývajú v objatí tesne pred odletom.
Boli. Aj keď ešte trochu sú.
Studené vetry jesene ich bytie odnesú.
Posledné teplé lúče milujú sa s motýľom.
Osudovo, do konca, až k smrti.
No im to nevadí. Vedia že život je o inom.“
Tá otázka však stále vo mne drieme.
A čo my? Tiež to vieme?

 

Všetky zázraky, všetky dary, všetky vône leta sú v jeho odchádzaní.
Kto to všetko hradí, kto platí toto predstavenie plné farieb, plné krás?
Veď to nejde z našich daní.
To pani Jeseň sa buchla po vrecku, keď už nadišiel je vlády čas.

 

Padá, padá Jeseň na naše malé jesene.
V nich si naše smútky češeme,
Robíme tým tej Pani zadosť.
No život i tak všade žblnká,
vo všetkých jeseniach sú skryté aj žiarivé slnká.
Smútok, šťastie, chlad i teplo, to všetko patrí k sebe.
To všetko je naša Jeseň.
A tak majme z každého dňa, zo života, radosť.

 

Slnko namáča svoje štetce do palety stromov,
akoby si spomenulo na leto.
Mazná sa s listami v čakárni odletov,
pred ich cestou Domov.
Aj keď už príliš nehreje,
stále vie krásne pohladiť po tvári.
Cez jesenné nebo sa na nás usmeje,
tak nenechajme si tento deň ničím otráviť.

 

Padá žltý dážď.
Je iný ako ten na jar, v lete.
Ani nepotrebujeme pršiplášť.
No vraví nám, že ďalší rok je pomaličky na odlete.
Tak sa pýtam koľko má Rok rokov.
Lebo stále krásny je, aj keď pod žltým dažďom zmokol.
A žije! Tak ako aj my žijeme!
Nech prší čo prší, má/j)me pokoj na duši.
Veď ((skoro) už všetko vieme. Že Život je krásny. Vždy!
A to ostatné sa včas dozvieme.

 

Skoro už opadali zlaté listy októbra
A ten sa za svojimi bratmi do večnosti Času odobral.
November už na trón zasadá,
S ním dušičková nálada
čo ponúka nám svoju nostalgiu.
Tak dotknime sa našich TAM, ktorí v nás stále žijú.
Zahoďme, aspoň na chvíľu, nášho žitia rušičky a pozdravme ich.
Veď tento týždeň majú sviatok. Dušičky...

 

Krásne je ako sám život. I taká pestrá.
Krásne, farebná, voňavá, občas slnečná.
Milosti rodná sestra.
A hneď zase zahalená v hmlovom závoji nostalgie,
Až býva nám clivo.
Tak si Jeseň svoje dníčky žije.
Tak žime ich s ňou.
Naplnené teplom, láskou, nádejou...

 

Tak už prišiel. Aj keď nie na bielom koni.
Ten jeho dnešný je sivý, žltý, hnedý, strakatý.
Taký na „pankáča“.
Aj keď smer behu svetla ešte neotáča,
je plný (aj historických) vôní.
V nich zďaleka dolieha k nám to:
Nie sme ako oni!
Čo všetko nesie ten koník svätcom najatý!?!
Chráňme si tie dary. Všetci. Ja aj Ty.
Vďaka svätý Martin.

 

Akoby si pán Čas spomenul na vôňu májovej lúky,
až mu skrze sivé nebo zvlhli oči.
No nemá seba na smútok, na nostalgie,
Práce má plné ruky.
Zbytok lístia odprať, na Advent začať prípravy.
Aj keď je pán sám sebe, smer svojho behu aj tak neotočí.
No slnko naňho žmurklo, aby jemu i nám ukázalo, že stále žije.
Ako Nádej.
Tak nám odkazuje, aby sme sa nebáli, že On, spolu s Láskou,
všetky naše smútky, žiale, bôle, pochybnosti napraví.
A Slovo zmení sa na Skutok

 

Ani ryba, ani rak.
Tuším sa kdesi stala chyba.
A tak sa mieša slnko a dážď, teplo a mráz,
smútok a radosť.
Z každého kúsok máme,
no i tak je toho (všetkého) zadosť.
Hlavne nech Pokoj a Láska nám nechýba.
Veď na dvere už ťuká Advent.

 

S presnosťou letu netopiera
v tmách temnej jaskyne,
prišlo svetlo prvej sviečky adventnej.
Svetlo v tmách, či Hlas volajúceho na púšti ho nazvime.
Povedať že prináša „len“ pokoj, stíšenie by bolo najmenej.
To Svetlo nesie Nádej.
A to, prosím, nepopieraj.

 

Veľké Svetlo už vložilo nohu do dverí,
aj keď je ešte veľa tmy,
druhá sviečka adventná nám tomu káže uveriť.
Jej žiara do nás vkladá oznam,
že už o pár dní sa Slovo Telom stane
a z tmy v nás, i z tej vonku, veľa nezostane.
Tak s tým všetkých ľudí vôkol seba zoznám.

 

Že by od tretej sviečky svetla, tepla
sama Príroda sa splietla?
Nie, jar k nám ešte neprilietla.
To je iné teplo, iná vôňa sa nám usadila na nos.
To Teplo, to Svetlo, tá vôňa,
to sú dary blížiacich sa Vianoc.

 

Tak sme včera zapálili už štvrtú sviečku.
Horí a svetlo ťahá za sebou jak nevesta vlečku.
Hoci nie je vonku sneh a ani mráz
Spravme svietnik pre to Svetlo zo seba samých nás.
Nech na nás je a z nás ide pokoja a lásky nános.
Potom prežijeme zázrak týchto Vianoc.

 

Cez presýpacie hodiny tohto roku
padajú posledné zrnká Času.
Každé jedno zrnko nesie v sebe žitia krásu.
V spomienkach ukrytú...
No netreba (preto) smútiť, netreba maž slzu v oku.
Veď už o deň prevrátime hodiny a tie budú zase plné zrniek dní.
Krásnych dní! Dní pokoja a daru Lásky.
Týmto dňom svoje srdce odomkni.
A tých zopár nekrásnych, ktoré možno tiež prídu,
zatvorme hneď do krytu.
Bude to dobrý rok. Uvidíš. Tak odpovedám na otázky.
Nech je!