Kalendárium - ako bežal rok 2018
Tak nám ďalší rok pretiekol ako voda medzi prstami...
Pridal sa k svojim bratom, uplynulým rokom, ktorí spolu ochraňujú naše spomienky, chránia prežité a vytvárajú tým živnú pôdu pre naše prichádzajúce dni, pre budúcnosť.
No na tých rukách ostali kvapky písmenkovej vody, ktoré pretekali rokom.
Pre Teba, pre vás...
To je neskutočné
s akou chuťou sa majster Čas do dní roku nabúral.
Zhltol mesiac prvý a už si chutí na február.
Vianoce sú predo dvermi!
Smeješ sa?
Nesmej. Ver mi!
Kde majú farby leta skrýš a kde jeho vône?
Kam si Slnko svoje teplé lúče odkladá?
Kde to všetko je?
Keď okolo len chlad, pľušť a sivo.
Tak povedz!
Neboj, žiadna záhada.
Kolobeh Bytia nám to zodpovie. Vraví:
To je život.
Za chvíľu nová jar sa narodí
a potom zase zakvitne celá jej, i tvoja, záhrada.
Bude to tak. To si píš!
Uvidíš...
Slnko je ako Láska. Či láska ako slnko?
Aj zimné vie pohladiť, aj keď nemá silu, vášeň leta.
Dotykom tým človek k jari vzlieta.
Jarné všetky miazgy, život k životu budí,
Jesenné zas všetko k odpočinku ukladá.
Ako Láska.
Je to taká záhada.
Rosí sa, rastie, je. Stále je!
A jedno aká. Tichá, nežná, búrlivá...
Agapé či eros. Slnko a Láska.
Aj keď zdať sa môže, že niekedy z nich ubúda.
Never tomu! never! Sú! Sú večné.
Tak nech ťa ich teplo obleje.
Rozhranie...
Niečo končí, niečo začína.
A taký zvláštny smútok sedí na duši.
Áno obracia sa na Nie.
Bujará veselosť na obdobie ticha.
No v tom tichu život Jari začína už dýchať.
Nech malý smútok, ani počasie, tvoj pokoj
ani tvoju radosť neruší
Svetla je stále viac, no tepla nie je.
Akoby ani nechýbalo.
Len prebudení, premrznutí vtáci a ja sa pýtame:
Čo sa to stalo?
Čo sa to, vonku i v nás, vlastne deje?
Ale nič, hlavne, že sa dobre máme.
A že nám chýba Teplo, Slovo, Dotyk?
Že by my? Ani nie...
Až tak nám to (tuším) nechýba.
Až tak veľmi si, tuším, ani my nechýbame...
Zima stále neprestáva,
No spôsobuje len to, že túžba silnejšou sa stáva.
Túžba nielen po jari.
Nech naplniť Ju sa nám podarí:
S jarou je to ako s Veľkou nocou.
Vieme, že príde, vieme ako to dopadne.
No vždy je to iné, nové, krásne...
To je tým, že vchádza Život
a svojou mocou (z)ničí všetko
čo zo zimy, zo smrti zostane.
Je to tak. Je to jasné!
K tomu netreba ani moju „báseň“.
Zima letí, stále svieti
Do nás aj tak nedoletí.
Lebo nemá to, čo my v sebe máme.
Nevieš čo? Volá sa TO NÁDEJ!
Konečne je tu, no tvári sa ako designovaná.
Zatiaľ asi len plány kuje,
ako spraví zo studených
krásne, teplé a voňavé rána.
No verme, že už skoro príde jej ozajstný čas
A teplo jari rozleje sa všade okolo nás.
Aj v nás...
Toľko sa nechala prosiť tá krásna Víla,
No nakoniec, zdá sa, predsa len sa uvolila.
Práve v pravý čas.
Keď Život v živote sa dáva
a oblieva nás vôňou svojich krás.
Ako slzy čistia duše,
ako bez tŕňov nie je celá ruža,
ako bez súženia nie je plné šťastie,
tak i ranný jarný dáždik, čo kropí kvetov mušle
a slovné kvapky o láske im šušká,
nesvieti, nežiari.
No jar, život v nej, my,
To všetko pod jeho nežným dotykom rastie,
Ticho rastie...
A je to tu!
Jar a život v nej zase raz víťazí!
Svetlo, teplo, zeleň odtrhli sa z chladu sivej zimy reťazí.
Tak otvor srdce, celú seba
A naplň sa zmesou týchto krás.
Nech žiariš, nech to všetci vidia.
Veď za chvíľu je tu Máj – lásky čas)
Ako dobrý koniec rozprávky
či ako stará maľba raja
je toto jarné ráno.
Hommage na Život, na Krásu,
Vstupenka do slnečného, no i duchovného, mája.
To ráno je v tebe, ty v ňom.
Tvoje oči to vôbec neutaja.
Tak smelo povedz viere, nádeji a láske svoje ÁNO!
Ťuky, ťuky, ťuk...
Kto to klope na dvere plynúceho Času?
To v šate z vôní, farieb, snov, túžob a lásky
dobíja sa k nám braček Máj,
tak mu seba otváraj.
Máš v sebe dosť miesta pre tú Krásu.
Viem to, celý svet to vie. No nikomu to nepovie.
Nikomu ani muk!
Zbytočne! Máš to napísané v tvári.
Nech ťa nič iné, ako pokoj, krása, šťastie, Láska,
(nielen) v máji Májom neožiari!
Všetko má, alebo malo by mať, svoj čas.
No leto akoby chcelo zobrať jari
Nevinnosť jej pubertálnych krás.
Však ako je čas sadiť, tak je i čas zberať úrodu.
Tak sa majme v tejto letnej jari radi
a rozsievajme vôkol seba letnojarnú pohodu.
Čas zeleného obilia,
čas premeny kvetov na plody.
Krásny čas týchto Krás.
Tak aj v nás
nech rastú, zrejú naše túžby, naše nádeje.
Všednosťou ich neuhas,
nehádž svoje sny len tak do vody.
Túž, snívaj a uvidíš, že Máj ťa svojim čarom obleje.
A budeme sa tešiť z dobrej úrody.
Zrna, plodov i lásky v nás...
Ako voda po perí kĺžu sa dni po jari.
Letí to, že neverím.
Veď leto sa už chystá vložiť nohu do dverí.
Nech si letí, nech si vkladá.
Hlavne nech ťa každý deň svojou krásou obdarí.
Nech pokoja a lásky je v tebe vláda.
Čas plnenia. Čas napĺňania.
Svetla do slnovratu, obilia do klasov, kvetov do plodov.
Jari do leta.
A našich životov...
Tak ich plňme svetlom, teplom, krásou týchto Krás.
Veď kone dní ťahajúce voz Času nelenia,
letia ako vietor nad vodou, čo ju čerí
a vôňa májových lúk pomaličky odlieta.
No nenastáva čas piesočných dún.
Neboj. Budeme sa plniť ďalej.
Dňami, vierou, nádejou a Láskou.
To nám prinesie jún.
Ver tomu. Musíš tomu veriť!
Kam sa to stále niekam ponáhľame?
Ja, Ty, my...tuším i to leto.
A pritom zabúdame.
Zabúdame, že všetko má svoj čas.
Že je čas rána, je ráno, no aj večer, Času.
Že je čas sadiť, čas zrieť a čas zberať úrodu.
Že celá múdrosť Bytia sa ukladá do obilného klasu.
Že každý deň nám má priniesť pohodu.
Tak ži tú Krásu jarnoletných krás.
Naplno, pomaly...
Aj keď leto posledné dni Jari odvalí.
Pýtaš sa prečo?
PRETO!
Zožltlo akosi prirýchlo, ani nečaká do leta.
Asi preto, že Čas akoby kráčal na chodúľoch,
čo krok to týždeň odlieta.
V tej rýchlej chôdzi všetka múdrosť pomletá.
Zrenie do krásy!
Kvetov, Jari, Žien i obilia. Inej krásy. Krásy čo príde.
Krásy plodov Života!
To je odkaz žltnúcich lánov,
To šepká nám vlniace sa, zrejúce žito.
Zrej do tej krásy!
Ži TO!
Už sa svetlo rúti do Cieľa,
deň ešte stále rastie na úkor noci,
a predbieha ju oveľa. Oveľa.
Ja však viem ako skonči tento beh.
Víťazom bude Času kolobeh.
Nad plynutie Času väčšej istoty nieto.
Tak radostne privítajme leto!
More je večné.
Ako Boh. Ako Láska.
Čas v ňom zabúda ísť ďalej.
Skúša to, ale prehráva.
Preto vyvesuje bielu zástavu z peny slaných vĺn
keď sa zdá, že prišli do cieľa.
No nie, to len voda osvieži skamenené pamätníky dôb vzniku
a s tichým úsmevom si ide po svojom,
vysmievajúc sa porazenému Času.
More je večné. A múdre. Vie...
Už sa jarné slnko prehuplo do leta,
v klasoch hromadí sa múka namletá,
Obilné stvoly to bolí. No prebolí.
To pokoj daru, pokoj obety
navracia sa do polí.
Muka a múka.
Cítiš, poznáš, vieš aký malý, skoro žiadny, je v tom rozdiel?
Tak sa s letom o tú múdrosť podel.
Akoby na vzdávanie vďaky je stvorený tento deň.
Tak si všetky dary lete, plnosť žitia, pripomeň.
To sa celý vesmír, či keď chceš tak Boh, s našou zemou dohodol,
Aby jej s predávaním nám tých Krás pomohol.
Lebo keď niečo veľmi chceš, tak sa celý vesmír spojí, povedal Alchymista.
Je to tak, môžeš si byť touto pravdou istá!
Panta rhei“
No tak si tých Krás života, krás let, nenalej.
To sa jednoducho nedá!
Aj keď za pár dní zelenú vymení hnedá.
Dni, mesiace, roky odchádzajú
a my tie dary Krás môžeme, vieme stále prijímať.
Do nádoby tela a tiež do duše.
Nebo i zem, celý vesmír nás v tom objíma
a robí čistým naše, často „znečistené“, ovzdušie.
Nebo plače. Aj keď uprostred leta.
Že by plakalo nad našou malosťou, nad stavom nášho sveta?
Alebo len čistí ovzdušie?
Ako slza stekajúca cez riasy čistí nás
a prináša pokoj do duše.
Verím, že čistí. Ba som si tým istý...
To je úpek, to je vyhňa.
Akoby nás slnko chcelo z chladivého rána vyhnať.
Pamätáš ako sme v zime privolávali teplo,
modlili sa za slnečné lúče,
aby pred nimi sneh a mráz ušiel.
Teraz to tu máme. A chceme chlad.
Prečo vždy chceme to čo nemáme a nevážime si čo máme.
Platí to a nielen o počasí...
Čím to je, čím asi?
Žiari, páli akoby chcelo zmeniť naše lúky na púšť.
No čo, veď je tu už z júla august.
Vrchol leta.
Ani tie rána nie sú ešte chladné
a ich sviežosť je v nedohľadne.
No vydržíme
Veď už vôňa plodov vzduchom lieta,
Vôňa naším žitím krásne rozomletá.
Tak žime.
Z prázdnin, z leta i z našich životov pomaličky ubúda.
No hlavu hore, veď okolo nás je stále toľko krás
a v nás dobra, Lásky celé more.
Toľko, že ani nestíhame zabúdať...
Všetkého (vraj) veľa škodí.
Zimy, dažďa, slnka, tepla...
Smerovky do nepohody.
No aj pýchy, vlastnenia pravdy, peňazí.
Len lásky akoby stále nebolo dosť.
Koľko jej je, toľko jej je, no aj tak nakoniec zvíťazí.
Nastálo, nie ako hosť.
Fakt. Akože včera v Brodskom boli hody.
Leto, aj keď ešte stále je, je už ako soľ, ktorá nesolí.
Ešte stále hreje, ba takmer páli.
No jeseň už čaká dverami, pripravená obetné dary leta
sama sebou osoliť.
Leto vie, že soľ v ranách páli, bolí.
Aj my to vieme.
No vieme aj to, že všetko prebolí.
A potom pokoj vstúpi do nás i do jesenných, do polí.
Akoby to bolo včera, čo sme aj my išli prvýkrát do školy.
Akoby tie dni medzi tým a dneškom ani neboli.
Ale boli. A koľko! A aké krásne!
Ako vtedy i dnes Život svoju školskú tašku otvorí,
vyberie listy, aby mala Jeseň na čo písať svoju každoročnú báseň.
Predjesenie utopené v slnku.
Polia pekne učesané,
s vlasmi zastrihnutými ešte do leta.
Do unavených listov vánok vtláča vlnku
a Ty cítiš, že jeseň, čas milosti,
k nám opäť prilieta.
Všetky zázraky, všetky dary, všetky vône leta
sú v jeho odchádzaní.
Kto to všetko hradí,
kto platí toto predstavenie plné farieb, plné krás?
Veď to nejde z našich daní.
To pani Jeseň sa buchla po vrecku,
keďže už prichádza jej vlády čas.
Unavený motýľ miluje sa s letom,
dotýkajú sa,
splývajú v objatí tesne pred odletom.
Boli.
Aj keď ešte trocha sú.
Studené vetry jesene ich bytie odnesú.
Posledné teplé lúče slnka
milujú sa s motýľom.
Osudovo, do konca, až k smrti.
No im to nevadí.
Vedia, že život je inom...
Celé to snaženie prírody, stromov či polí,
ba i nás sa dáva na odber.
Niečo odchádza, niečo prichádza
dobré zostáva, zlé prebolí.
A zo septembra je tu október.
Z veľkej diaľky Zima na nás máva,
My však stále máme zo seba čo dávať.
Tak dávajme....
Október vyťahuje zo svojich skrýš
obrazy leta.
Krásne obrazy...
Len tiene sú dlhšie,
stromy farebnejšie,
dni a sny kratšie.
A duša?
Duša je jesenejšia...
Ráno skoro mráz a cez deň je tu jesenné leto.
Ako stokrát prečítaná kniha.
Vieme ako to dopadne a predsa ju stále čítame.
Tú jeseň vôní a magických, farebných krás.
Nevadí, že na ňu časom zima napadne.
Jej Pokoj, jej Múdrosť, jej milosť
už navždy zostane v nás.
Žijeme. Žime Stačí...
A je to!
Je tu čas,
keď zlatá hriva stromov pozvoľna sa mení na hnedú.
Čas, keď posledné teplé lúče slnka previazané chladom
jesenné vetry do krajiny Zimy odvedú.
Čo sa divíme, čo tak prekvapene pozeráme na to?
Veď čo nevidieť budú mať naši drahí, tí z druhej strany,
zase svoj sviatok.
Akoby nám pani Jeseň upierala svoju čašu, svoju nostalgiu.
Žiaden dážď, žiaden chlad, žiadna hmla ozdobená korálkami rosy.
Len zomierajúce listy nám ponúkajú svoju krásu.
A živé chryzantémy pre Našich, ktorí TAM i v nás stále žijú.
Sú a vedia za nás úpenlivo prosiť...
Padá slnko na jeseň,
Nie je miesto na tieseň.
Jeseň stále mladá,
svätého Martina po horách i dolinách
márne hľadá.
On i jeho biely koník asi sedia v nebi pri okienku
a čerpajú si predĺženú dovolenku.
Ani chýru, ani slychu po zime.
A tak len Čakanie v sebe nosíme.
Čakanie dlhé ako novembrové noci.
Čakanie na Svetlo, na Život, na Lásku.
Neboj, nie sme pri tom bez pomoci.
Veď Advent je už predo dvermi.
Je to tak, ver mi!
Dočkáme sa. Svetlo, Život, Láska príde!
A neber to ako nadsázku.
Viera, Nádej a Láska.
To je TO čo sa nám tak veľmi zíde...
Krásna je ako život sám.
I taká pestrá.
Krásna, farebná, voňavá, niekedy i slnečná.
Milosti rodná setra.
Hneď zase zahalená v hmlovom závoji nostalgie,
až býva nám clivo.
Tak si Jeseň svoje dníčky žije.
Preto otvor srdce, ako v tej rozprávke,
naplň ho až po okraj pokojom, teplom jesene.
Potom, keď zima, pľušte prídu, otvor sa, otvor srdce
a uvidíš ako ťa to uložené teplo prenádherne obleje.
Jesenné besy ako odtrhnuté z reťazí.
Tma, dážď, vietor, chlad...
Nahé prsty stromov vzpínajú sa k nebu v tichej modlitbe.
Prosia o listy, o zeleň, o život...
Modlia sa dobre, lebo Svetlo, Život nakoniec zvíťazí.
Aj my túto Nádej v sebe nosíme...
Že Svetlo nám povie: Človeče buď!
Človek, mám ťa rád!
S presnosťou navigácie letu netopiera
v tmách temnej jaskyne,
prišlo svetlo prvej sviečky adventnej.
Svetlo v tmách, či Hlas volajúceho na púšti ho nazvime.
Povedať, že prináša „len“ pokoj, stíšenie, to by bolo najmenej.
To Svetlo nesie Nádej! A to, prosím, nepopieraj.
Tmavé, sychravé brieždenie prešlo do rána.
Ako vždy. Platňa tisíckrát ohraná.
Nechcem sa ja fyzikálnym zákonom rúhať,
no myslím,
že čaro, vôňu týchto rán spôsobuje adventná sviečka druhá.
Ešte dva týždne tmy tieto sviečky odkroja
a dočkáme sa: dostaneme Dar. Dar Láska a Pokoja!
Tma už vyvesila bielu zástavu snehu,
Aj keď len takú tenučkú.
Vie že prehrá. Všetci to vieme.
Aj polia, lesy, hory, rieky, ba aj hviezdy to vedia.
Lebo Svetlu napomáha aj adventná sviečka tretia.
Už je vidieť, už je cítiť Vianoc pokoj, lásku, nehu.
A Nádej v nás rastie, vonia...
Vonia tak, že priam sa mení ma májovú, na lúčku.
Sviečka štvrtá pretočila Svetla presýpacie hodiny.
Svetlo presýpa sa do tmy, no hlavne do nás.
Možno zatiaľ len tak pomaly kvapká
ako snehového dažďa kvapka
čo pristála mi na nose.
No prichádza, prišlo, JE!
Tak vpusti do seba ten krásny odkaz
a prines ho do celej ľudskej i do svojej rodiny.
Lebo dočkali sme sa. Detskými očami volajme:
Sú tu Vianoce!
Nech aj tebe, nech aj vám tak ako mne u srdca milo je!
Pomaly zatvárame tú čarovnú knihu,
napĺňa sa čaša Času vínom našich dní.
Ešte jedna kvapka, ešte jeden deň a pretečie víno v pohári.
Zdá sa, že tento rok sa zmestil do okamihu,
no nie, len tým spomienkam krásnych chvíľ myseľ, srdce odomkni.
Uvidíš aký krásny úsmev vyčaria ti na tvári.
Nech ťa ten úsmev, šťastie a láska aj v novom roku sprevádza
a už nesmúť za tým starým, ktorý od nás práve odchádza.
Ten nový bude ešte lepší, uvidíš, (aj) sklenená guľa nám to prezrádza.