...oči sa mu zatvárali, jej obrazy prechádzali do sna, v ktorom si ju hýčkal.
Sen, poháňaný spánkom ho, ich tlačil do akéhosi časopriestorového tunela, držia sa za ruky, letia, ich telá majú inú formu tiaže, vnímajú ich, dotýkajú sa navzájom, no necítia dotyky dní, rokov, storočí, ktoré sa mihajú okolo nich, chcú sa ich dotknúť, zastaviť ich, ale nedá sa...nedá sa.
Pohyb sa spomaľuje, zastavuje. Vstúpia do mäkkého sveta, stále sa držia sa za ruky a zrazu je im všetko jasné:
Pred nimi je Atlantída!

Návrat do Atlantídy

Návraty do snov,
osvietených slnkom, do ktorých zapadala Atlantída.
Poznáš ich.
Poznáš ju.
Poznáš aj jej krásne, široké ulice,
posvätené múdrosťou,
zakliate časom,
čakajúcimi na odkliatie, aby plnili zase svoje poslanie...
Viedli milencov na ceste TAM.
Poznáš to chvenie stĺpov vytesaných z večných vôd našich túžob držiacich klenbu nás...

Klenbu uzatvárajúcu chrám nášho sveta,
Chrám, v ktorom sa zastavil Čas.
Kde je všetko také, ako bolo na počiatku.
More,
Múdrosť,
Slnko,
Láska,
Život,
My.

To je Atlantída!
Znova nájdená.

Hey Atlantis...

V pohybe mora

Milujem Ťa, Láska.
V pohybe mora je zakódovaná moja láska,
v ňom sa Ti dávam,
v ňom si ťa beriem,
ním sa Ťa dotýkam,
vášnivo, nežne,
silou, ktorá sa nedá ovládať,
jeho šepotom i revom,
tak ako pri milovaní,
do Teba vstupujem
a ako more spätným pohybom vstupuje do seba,
Ty vstupuješ do mňa.

Sme z mora zrodení, Láska.
Z mora Lásky.
Z nás...
Milujem Ťa.

Morská voda

Je voda v mori tá istá
ako spred miliónov rokov?
Koľko utopených túžob je v jej hlase?
No ona si žije po svojom.
Kričí, spieva, hľadí...
Pokojom večnosti je čistá.

A ja o nej nedokážem napísať báseň.

Meditácia

Ticho ukradnuté z búšenia vĺn.
Tma zo schovaných tieňov tancujúceho slnka.
Svetlo mesiaca žiarlivo stráži tieto kódy
otvárajúce dvere meditácie,
nakreslené na nerovnej platni dýchajúceho
či vzdychajúceho mora.
Za dverami ďalšie dvere
hojdajúce sa v pántoch.
Vrzgajú, naolejované poznaním poznaného,
upozorňujú na narušenie zakázaných priestorov.
Votrelcom, ktorý je tam doma.

To ja som sa prepadol, lačný Tajomstiev.
Ja v sebe.
Záchranca Mesiac, ma, námesačného, zachraňuje.
Ťahaním k sebe.
Nadýchol som sa.
A dole, v zrkadle vody, som sa zbadal
ako robím Mesiacu škvrny miesto kráterov.
A on mi na oplátku požičiava svoje nesvetlo.
Aby som Ťa doňho zahalil.
Láska moja...            

Skala

Skala v mori.
Je večná.
More do nej prichádza.
Odchádza.
Hladí, bije,
no vždy odíde
aby mohlo prísť.
Však necháva ju osolenú.
Slanú,
ako je slaná láska v slze na líci.

Voda odíde,
no soľ ostáva.
A konzervuje.
Skalu i tvár.
Aj lásku.
Tá každým zrnkom rastie a rastie.
Kam až?

Perla

Perla

Spi Láska,

Tvoja krása sa ako perla v lastúre schová v blúdení spánku, prikrytá riasami Tvojich rias.

V tej podmorskej tme ju budú môcť obdivovať len blázniví návštevníci Atlantídy...

Tí len tušia prečo si kúpili vstupenky. Ale ja im svoje oči nepredám. Ani prsty na odhrnutie závoja opony Tvojich vlasov chrániacich predstavenie. Nie! Lebo ja, posledný žijúci potomok  utopených hľadačov z vôd vystúpených Atlantíd, ja, čo som prešiel púšte morských dien, uväznený v miliónoch lastúrnych dní, som videl tú Krásu.

Vypichli mi oči, uťali mi prsty... No našiel som! A vidím. A cítim.

A prinesiem, prinesiem tú životodarnú perlu do tých dolu hlavou visiacich múrov. Perlu, slzu z očí lásky, perlu, ktorá jasom tvojich očí presvieti hlbiny tmy, stiera rozdiel medzi minulým a budúcim a otvára tieto svety pre lásku.

Pre nás...

 

 

Od mora

Horizont mora splynul
s plachtou oblohy
v jednej farbe,
do ktorej zabalil
vrchy, mestá, ľudí...
Tak ako moja túžba a láska
splývajú,
vytvárajú závoj krásy,
do ktorého halím Krásu
a prenášam ju Tam...
Tam,
kde vzdialenosť sa mení na dotyk,
odlúčenosť na splynutie a
láska na Lásku.
Tam ideme.
Tam sme...

Kameň

Našiel som kameň popísaný morom,
možno ešte z čias Atlantídy.
Píše sa tam o túžbe,
o láske,
o dotykoch skrze diaľku,
o konečnom nekonečne,
o splynutí nad obzorom...

To všetko som tam prečítal.
Čo všetko sa dá vyčítať z jedného kameňa...

Vlny

Láska,
žblnkot mora a spev snov splýva.
Je taký jemný, vláčny...
A malá vlnka vpisuje do kameňa posolstvo.
Potom druhá, tretia,
tisíca...
Aby aj skala pochopila,
zapamätala...

Moje myšlienky sú ako vlny.
Tiež sa snažia tisíckrát napísať
do Tvojej duše
milujem Ťa, milujem Ťa, milujem Ťa...

Zapamätáš?

More a Čas

More je večné.
Ako Boh.
Ako Láska.
Čas v ňom zabúda ísť ďalej.
Skúša to, ale prehráva.

Preto vyvesuje bielu zástavu
z peny jeho vĺn,
keď sa zdá, že prišli do cieľa.

Ale nie,
to len osvieži skamenené pamätníky
dôb vzniku
a s tichým úsmevom si ide
po svojom,
vysmievajúc sa porazenému Času.

More je večné.
A múdre.
Vie...

More a kameň

počuť ho
ako vyťahuje z vekov zabudnuté
obsahy
pamätí rias a rýb
z ktorých povstal život
našich dní

počuť ho ako šepká, kričí, reve
v zúfalom pokuse
o zdelenie
krás a hrôz
prežitej slanej večnosti

no nevzdáva to
a keď
tak len po ďalšiu vlnu
vnikajúcu, milovaním, do skál

a oplodnený kameň ostáva kameňom
lebo vie...

Hudba mora


V jej vlnách plávajú
hviezdne, iskrivé ryby,
vlnia sa v riasach tónov.
A Človek obojživelník
v striebroligotavej koži
sa ovíja okolo svojej
vodnohudobnej ženy.
Ikry iskria v hĺbke
podmorského sna,
iskry ikier zapaľujú vodu,
tá horí,
odparuje sa
až ostáva iskrivá soľ.
Života.

 

Ponoril sa do vody. Okolo neho ruch pláže, výskanie detí. Ako pri mori. Plával popri skalnatom brehu, ďalej od hlučného davu,  plával, ani nerozmýšľal. Zrazu narazil na bóje, ktoré prikazovali neísť ďalej. Nikto nešiel ďalej. Prečo aj. More bolo tiché, krásne a bolo ho dosť. Aj dná, aj pobrežia. No on išiel. Podplával lano, oboplával skalnatý výbežok, za ktorým bol ďalší záliv. Nerozmýšľal. Krížom preplával záliv k ďalšiemu výbežku. Záliv za ním chránili dve vysoké skaly, ktoré chránili jeho pokoj. Čo teraz? Prebral sa z bezmyšlienkovitého vychutnávania mora a slnka. Čo teraz? V tom jasne počul čísi hlas:
„Poď! Poď ďalej. Dnes môžeš. Pustíme Ťa.“
„Kto ste?“
„Morskí bohovia, strážcovia mesta“, odpovedali hlasom mora. „Tak poď“
Zhlboka sa nadýchol, vplával medzi bralá a až vtedy si uvedomil, že je to brána do tajného, zakázaného mesta. Vplával tam. Pod sebou uzrel širokú ulicu, vedúcu k rozborenému veľkolepému chrámu. Ulicu z pravej strany lemovali obrovské sochy tvári veľkých mužov, ktorí boli, žili, túžili, bojovali, milovali... boli veľkí, významní a dnes sa pozerajú do hĺbok mora, do diaľok, ktoré nedovidia. Prekvapene sa pozreli na votrelca, ale nepohli sa. Len ich skamenené slzy, ležiace pod nimi a tvoriace dlažbu ulice, sa pod dotykom slnka prenikajúceho prikrývkou priezračnej vody sa hýbali a dávali tak plaču život. Boli tam starci, neoholení, s bradami z morských rias, muži v najlepších rokoch, ale už so zvráskavenými čelami, no i mladíci s tvárami hladkými ako čerstvo rozštiepnutá žula, na ktorú boli premenení. Fascinovane im pozeral do tvárí, dotýkal sa ich a priam cítil ako chcú otvoriť svoje nehybné ústa a povedať mu to, čo po veky hovoria svojimi kamennými očami okolo plávajúcim rybám. Že jediné, čo má zmysel, zmysel väčší, významnejší, ako sú ich skamenené slzy na dne mora, je Láska. Oni to, kým žili, nevedeli. Žili pre pozlátku, pre lesk slávy, moci, bohatstva. Žili tak, akoby okrem nich nič na svete nebolo. Preto ich morskí bohovia zobrali do svojej ríše, aby zdobili ich mesto a hlavne aby mali čas rozmýšľať a nájsť odpoveď na tú otázku, na ktorú počas svojich životov nevedeli nájsť odpoveď. A oni to s pokorou prijali, aj keď kamenné slzy pod nimi hovorili, že je to drahé poznanie.
Zrazu sa trhol. Zdalo sa mu to alebo to naozaj? Pozeral sa do svojej tváre. Alebo aspoň do tváre muža, ktorý sa mu veľmi podobal. Hľadeli na seba. Dlho. Napokon kamenný muž riasami z rias ticho, pomaly prikývol. Všetko bolo jasné.
Až vtedy si uvedomil, že splynul s mužmi, z mestom. Už nedýchal vzduch, kyslík, ale dýchal s nimi večnosť, bol jedným z nich. No to prikývnutie svojho dvojníka ho, aspoň čiastočne, prebralo do reality. Vyplával, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu.
„Musím sa tam vrátiť“, povedal si. Toľko som sa chcel ešte spýtať, toľko si popozerať. Veď to mesto je prekrásne a ja som videl len kúsok jeho krás, poznal len zlomok ich múdrosti. Predstavil si krásu, ktorú videl len cez rozmazanú, priezračnú vodu, krásu ruín palácov, domov, sôch, fontán, morom premenených na živé, v plnej kráse. Musí sa ešte spýtať na veľa vecí o živote, o láske, o večnosti... áno musí sa tam vrátiť.
No vtom mu more, rukou Morských bohov, dalo ľahučkú facku do tváre a on v jeho šume jasne počul ich hlas:
„To ti pre dnes stačilo, synak. Aj tak nie každého sem pustíme. Váž si to, že ty si k nám mohol nakuknúť. A že si aspoň kúsok pochopil. No ďalej, ďalej sú tajomstvá, na ktoré musíš ešte dorásť. A nie je jednoduché ich poznať, pochopiť. A je to aj nebezpečné. Sú to tajomstvá ukryté v mestách Atlantíd, tajomstvá Bytia, tajomstvá večnosti. Možno raz, niekedy... ale teraz sa vráť.“
A šplechli mu ďalší vlnkový pohlavok. Voda sa usmiala a len tak, akoby nič mu šepla.
„Tak to vidíš. Vráť sa. Toľko ťa toho ešte čaká“. A sprisahanecky mu vlnkou šplechla do tváre...
Plával nazad.