Veľkonočný vinš 2017

Bůh ve mne vidí ne svého sluhu, ale sebe sama, jenž slouží všem.

Bojíme sa len o to čo máme, či už je to život alebo majetok. Tento strach sa však stratí vo chvíli keď pochopíme, že náš vlastný príbeh i príbeh sveta napísala tá istá ruka.

Co jsme udělali jen pro sebe, zemře s námi. Co jsme udělali pro ostatní a pro svět, zůstane nesmrtelné.

                                                                                                                                            

 

Milí priatelia,

možno sa vám myšlienky uvedené, dokonca v troch, mottách budú zdať na prvý pohľad nesúrodé, ba možno až neprístojné k napísaniu Veľkonočnej úvahy, Veľkonočného vinšu. Nesúrodé, tak ako je rôzny ich pôvod. Kresťanský mysliteľ, myšlienka z Koránu, významný slobodomurár. No napriek tejto rôznosti, zdanlivej či skutočnej, ma oslovilo, upútalo niečo, čo majú spoločné. A to je Obeta. Obeta pre iných.

Veľká noc, Veľkonočné mystérium v našom, toľkokrát (zneu)používanom kresťansko – európskom, ponímaní je o obeti. O Obeti Jedného pre všetkých. Často sa nad tým zamýšľam, hľadám paralely.

V histórii, dávnej i nedávnej je veľa príkladov (seba)obetovania sa. Spravidla z lásky. Či už k Bohu, k vlasti, k blízkym, k priateľom, k ľuďom. Pýtam sa seba, či by som to aj ja, my, dokázal. Vravím si, resp. navrávam si, že vo vypätej situácii, kedy by išlo mojim blízkym o život, tak áno. Ale čo keby išlo o život mojim blížnym? Nikto z nás nevie stopercentne povedať ako by sa v danej situácii zachoval. Či ako hrdina, ako svätý, či ako zbabelec. Či len tak „normálne“.

Ten na kríži sa rozhodol...

Našťastie nie sme a verím, dúfam, že ani nebudeme vystavení takej skúške, nebudeme v takej kritickej situácii. No obetu, či už v takej alebo onakej forme, prinášame často. No zdá sa, že nie vždy naše obety či „obety“ napĺňajú obsah, myšlienku zhora. Byť pre ľudí, slúžiť, pomáhať všetkým. Ja viem, že sa to nedá. Pomáhať všetkým. No niekedy mám dojem, že keď sa obetujeme, keď „obetujeme“ vlastnú prirodzenosť, tak nie preto aby sme pomáhali, aby sme dvíhali pravdu a lásku na nohy, ale preto aby sme nešli proti prúdu, aby sme nemali problémy, či už vo vlastnej rodine, v práci, s priateľmi, so svetom. Často sa bojíme verejne vyznať svoj názor, hlavne keď nie je väčšinový, aby sme neboli smiešni, vyobcovaní. A tak sa obetujeme, „držíme hubu a krok“, len aby bolo dobre. Je toto tá pravá obeta? Je toto služba ľuďom? A seba a mojich veriacich priateľov sa pýtam, je toto služba Bohu? Myslím, že nie.

Myslím, možno sa mýlim, že nemám(e) právo nazývať sa dobrým a obetavým, že nemám(e) právo vyznávať Boha, ak sa ma nedotkne, ak nevezmem(e) vážne bolesť a trápenie svojich blížnych. Nemôžeme utekať, schovávať sa pred ranami sveta, ale tiež pred našimi vlastnými ranami. Musíme ich vidieť, cítiť, dotýkať sa ich... A skúsiť ich liečiť. Každý svojou malou, na prvý pohľad možno bezvýznamnou, obetou. No more sa skladá z kvapiek, púšť z maličkých zrniek piesku. Len nabrať odvahu, odhodlanie, potlačiť sebectvo a nechať v sebe prehovoriť túžbu byť Boží, t.j. slúžiť! Slúžiť blízkym, slúžiť všetkým. A potom to, čo pre nich urobíme, nikdy nezomrie. Čo zomrie, je náš strach.

Ten, o ktorom je Veľká noc, nám to ukázal. V dokonalosti.

Pripomínajme si to priatelia moji, či už sme veriaci alebo neveriaci. Dobrí sme všetci, aj keď si to možno nechceme priznať. Priznajme si to a prinesme to, našu dobrotu, snahu, ochotu pomáhať, ako našu malú-veľkú obetu nášmu svetu. Lebo bez nás, bez každého jedného z nás, bez našich (nielen Veľkonočných) obiet náš svet lepší nebude.

Moji milí, želám vám krásne a pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov, potešenie z prekvitajúcej jari a radosť, každodennú radosť z plodov našich malých-veľkých obetí.

S úctou a láskou

Marián