Niečo z roku 2016
Za Romanom
Ktosi postavil barikádu na ceste logiky.
Vyhĺbil priepasť.
Si a nie si.
Nie si a si.
Celý Ty sa vo mne miesiš
a sila spomienky mi tlačí tichý úsmev na pery.
No vo mne sídli bôľ.
Ach Priateľ môj, prečo si ma neposlúchal,
prečo si mi neveril
keď som Ti vravel:
Chcem aby si bol!
Vlastne...
Ty si.
Si Tu.
To len naše slzy TAM za Tebou odišli...
Strnisko
Obilné steblo sa vo svojej kráse
ohýba,
šepká,
vlní sa...
Strnisko nie, to len pichá.
Kde sa podela jeho pýcha?
Viem, premenila sa na chlieb.
Na našich, na misách.
More, láska, Ty...
More je ako láska.
Je.
Je tu i tam, na druhom konci sveta.
Modré, čierne, sivé, zelené. Ba aj červené.
Tiché, nežné, búrlivé.
Nie je nemenné.
No vždy celé, úplné.
A vo svojej úplnosti všetko objíma.
Ako Láska.
Ako Ty.
Som Jeho, Jej a Teba súčasť.
Sme celok.
A TO ma, ako celé Tvoje Bytie, žije, dýcha, dojíma...
Večer
Večer, tma, koniec niečoho...
Panta rhei.
Zákon času.
No Láska Je!
Nemeria ju čas, ani tma či svetlo,
diaľka či objatie.
Je!
Ako Ty. Ja. Ako My.
Jesenná radosť
Padá, padá jeseň na naše malé jesene.
V nich si naše smútky češeme.
Robíme tej Pani zadosť.
No život i tak všade žblnká.
Vo všetkých jeseniach sú skryté
aj žiarivé slnká.
Smútok, šťastie, chlad i teplo,
to všetko patrí k sebe.
To všetko je Jeseň.
Ty však maj z každého dňa, zo života, radosť!
Múdrosť mora
Muž stál na palube lode pod tichou nočnou oblohou posiatou rojmi hviezd a počúval šepkajúce more.
Pokojné more a pokojné nebo ho hladili svojim pokojom a utišovali jeho túžbou rozbúrenú dušu. Akoby mu chceli vynahradiť včerajšok, keď sa predvádzali v celej svojej sile, besneli, hučali až tak, že museli zakotviť hlboko v prístave, ulaniť loď a čakať kým sa živly vybláznia. No dnes, keď ho už delil necelý deň plavby, pustil myšlienky a tie sa mimovoľne rozbehli po morskej hladine, ďaleko, ďaleko...
Stál sám, započúval sa do šepotu mora a uvedomil si ako mu rozumie. Moru i šepotu. Rozumie alebo sa snaží rozumieť, pochopiť tajomstvám obsiahnutých v jeho zvukoch a snáď aj žiť podľa ich múdrosti. Dnes, keď nočné more opäť tichúčko, skoro nehlučne šumelo, najprv ho napadlo, že takto rozpráva už tisíce, milióny rokov, stále to isté. No ako stál a počúval ďalej, oslobodzovala sa mu myseľ, stratil predstavu o čase a možno práve preto počul ten šum, tie slová, tú báseň o večnosti života a lásky stále jasnejšie a zreteľnejšie. Žasol nad jej krásou, hĺbkou, múdrosťou. Nemohol pochopiť ako mohol byť taký hluchý a nepočuť. Vôbec to nebolo to isté ako pred rokmi, pred mesiacmi, pred dňami. Každá jedna vlnka niesla kód večnosti, poznania starého i nového, bola tajničkou očakávania a snov. Počúval, dlho počúval a ľahučkým vánkom a láskou sa nechal unášať... TAM. A pochopil, že so slovami, životom, láskou je to také isté. Nič nie je rovnaké, aj keď niektoré dni sa môžu zdať „malé“, sú krásne. A Láska, či už v slovách, dotykoch, telách, srdciach, dušiach je Zázrak. A tisíc krát, milión krát povedané Milujem Ťa, tisíc dotykov, tisíc splynutí je málo, lebo tisícprvý bozk, dotyk, tisícprvé milovanie, tisíc prvé zašepkanie milujem Ťa je nové, plnšie, zázračnejšie, neopakovateľné...
Áno, More a Láska...
More sa usmialo, spokojne zašumelo. Bolo múdre, rozumelo...
On jasne počul ako šumí: ži, ži, ži...