Rok 2015

Paralelné svety

 

Ľahol som si na vyhriaty kameň pri mori.

Mokré vlasy, klobúk do očí...

Ticho, šero,

maskovaný sen mi bránu paralelných svetov

ticho otvoril.

 

Som tu i tam,

budem či bol som,

stojím či letím,

som vesmír či atóm...

 

Vtom BUM!

Hukot ako pri hádke hromov.

Veľká vlna vrátila ma späť

a Čas sa zase správnym smerom pretočil.

Na tú tajnú krásu rád zabudol som.

Usmial som sa.

Mám to!

Som TU!

A hrozne sa teším DOMOV!

 

Predjesenný koncert Mariána Vargu

Zvrásnené líca polí,

ako kŕč na tvári génia keď rodí tón.

To je poznanie Krásy.

Krásy bytia.

Aj keď to poznanie bolí.

A jeseň sa už zase chystá

zasadnúť na svoj trón.

 

Prší

Prší, prší jeseň,

načo sa ja češem?

Prší, prší do duše,

nikto pred ňou neušiel.

A keď zima príde

dostaneme prídel

snehu no i lásky

odpovedí na otázky,

prečo strieda zimu jar

a jar zase leto,

prečo ťa tak milujem.

Prečo?

Preto!

 

 

Hmla

Hmla vyliala sa do rána...

No čo,

musí sa nájsť na to nejaká obrana.

Pieseň sna,

čo nebude nikdy dohraná ?

Či vôňa jarnej lúky

zo spomienok zobraná?

Neboj, nájde sa!

Keď už nás november

svojím smútkom doráňal.

 

 

Žltý dážď

Žltý dážď zomretých žltých listov

premiešaný plačom

kvílivých huslí starca otvárajúceho podchod

Odtiaľ – Tam.

To prší...

Ako odvrátená strana milovania studených prúdov

teplej rieky leta,

ako odvrátená strana dlhých dní slnka

odrazeného v očiach roztúžených žien,

Ako...

No dážď.

Pršalo.

Prší.

No dieťa povedalo:

Leto bude, budeme chodiť bosí.

Áno, leto bude.

A starec hrá, lístie prší, Čas čaká a My sme...

 

 

Sneh

Sneh, tá biela voda,

zohrieva, chráni zárodky chleba i tieňov listov stromov.

Sneh, pribitý o zem

podľa vzoru letných bielych oblakov nad obilným lánom.

No on ticho leží, nehýbe sa, neponáhľa, nehľadá...

Lebo vie, že on sa v smrti v popol neobráti

no že jeho smrť zemi život vráti.

A tak je.

Tichučký, modelujúc krásu.

Zohrieva, chráni, prikrýva lesy, polia, domy...

Aj cestičku do jari.

Snáď sa ju nájsť podarí.

Jej i nám...

 

Aj stromy túžia spolu rásť...

Dva stromy,

čo by chceli byť jeden.

Milujú sa zahalené v snehu.

Cítiť ich túžbu, ich bolesť.

Sú, cítia sa, no chceli by byť inak.

Tak snehu rozprávajú svoj príbeh drevených koľajníc.

Sneh ich počúva, rozumie, chápe.

Sľúbi im, že svojím umieraním

zrodí požehnanie vody darujúcej im zelený život

a daruje im Sen o dotyku.

O dotyku ich zelených prstov.

A oni ho snívajú.

Ticho, pokorne...

V čakaní na smrť dávajúcu dotyk.

 

Poviete si, veď sú to len stromy.

No chcú byť jedno.

A my?

 

 

Malátnosť

Vláčnosť tkanív v tele rozloženého citu

žiadostivo,

suchoústym výkrikom prosí Osud

odpoveď na jedinú otázku:

Prečo?

No duše, nedbajúce osudu,

duše prevoňané šťavami tiel,

naše duše, šepkajú:

lebo Láska...

A splývajú, telá i duše.

V malátnosti.

Sladká malátnosť.

Áno

 

Píšem Ti

Píšem Ti medzi driemaním

a rozhovorom s kreslom,

medzi čakaním na nespánok

a objímaním únavy.

Medzi prikladaním roztrhaných náplastí

pretrhaných snov na pokrčený smútok.

Tak Ti píšem...

 

 

Anjeli

Prileteli.

Sen ich prebudil.

Sú tu.

Divokí anjeli temna.

Sú tu a kreslia obrazy kulís nášho bytia v 3D.

No uniká im štvrtý rozmer,

tak zrejmý pre nás,

no nepochopiteľný pre vás, milujúcich pravidlá.

Nech lietajú.

Naše sny sú aj tak zabetónované

v neskutočne.

Ale voňajú!

Tak neskutočne voňajú sírou a ambrou

vanúcou z otvorených dvier súdnych sieni,

dejiska nič neriešiacich posledných súdov.

Divokí anjeli temna,

bratia moji,

dajte mi polovicu polovice vášho  peria

alebo si zmáčajte svoje perute v smole

a leťme či padajme proti gravitácii,

narazme na seba a rozbime sa.

Ako ortuť splynieme,

a ja budem jeden z vás.

Jasný anjel svetla...

 

Odpočítavanie

Odpočítavanie... Od, či ku?

Času je to jedno.

Aj kráse vystúpenej z vody.

Tá bola, aj bude.

A jedno je či od, či ku.

Čo na tom, že je slaná.

Tu máš zámok

k tomu kľúčiku

čo delí dni od rokov,

svety od svetov.

A jedno je či od, či ku...

Odomkneš?

Zamkneš?

Čas?

Či moju slzu v kútiku?

Oka?

Môjho? Tvojho?

Radšej si pustím muziku...

 

p.s. Tú – malá slza v oku tri dni spala...

 

 

Prietrž mračien

Tečie nebo do otvorených zeme úst.

Zem hltavo pije,

ako ožran loká...

 

Prefarbuje sa rodiaca púšť

a more sa vlieva do potoka.

 

 

Pane, myšlienky mi víria v duši a ešte viac mixujú všetko, čo tam je:

smútok, túžba, úzkosť, pokoj, očakávanie, pokora, nádej, vzdor, prijatie, pochybnosť, viera,..., a láska.

Láska vo všetkých podobách.

A tak si predstavujem, nie predstavujem, cítim, že Tvoj dotyk, Ty, vstupuješ do tej nádoby mňa, hladíš, miesiš, stláčaš, dýchaš, ofukuješ a vytváraš božský elixír, voňavý, zázračný elixír, ktorým ma natieraš, umývaš, dávaš mi ho piť...

Jeho sila, zázračnosť je v tom, že po tejto procedúre vo mne zostáva len túžba, pokoj a láska.

Ďakujem Pane.