Kalendárium 2020
Tak už tento dvadsiaty rok tretieho tisícročia nám zmizol v nenávratne a mi si vravíme chvalabohu... Nebol to zrovna ľahký rok. Ba bol ťažký, veľmi ťažký. No i tak sa ho oplatilo žiť, lebo na krásu Života nemá ani on. Pretože Život je Krásny!
Pridal sa k svojim bratom, uplynulým rokom, ktorí spolu ochraňujú naše spomienky, v chráme prežitého a pripravujú nám spomienky na budúcnosť. Budúcnosť, ktorej meno je Nádej .
Ostali po ňom aj tieto písmenká, ktoré nám pripomínali že sme, že žijeme a ich jedinou snahou bolo pozdraviť ťa, vyčarovať úsmev.
Pre Teba, pre nás...
Vieme už, že vždy keď niečo končí, niečo začína.
Večný kolobeh... Čo k tomu ešte treba napísať?
Veď všetko vieš, či aspoň tušíš. Na čo ďalšie otázky?
Nech Ti teda dni tohto roku Krásu, Zdravie, Pokoj, Lásku, teda Život prinesú.
Nech tvoje srdce, tvoje dlane, aj keď veľké,
na príjem týchto darov malé sú.
Nech choroby, smútok, bolesť a všetko zlé
od teba, ako rok minulý, do stratena odtečú.
Nech vieš čo je pokoj v duši.
Nech nikdy nevieš čo je život bez lásky.
Celý svet akoby bol nafarbený na sivo.
Akoby slnko, a s ním radosť, išli na pivo.
No nech ťa tento stav nemýli.
To len Jar, a v nej život, čaká, rastie do sily,
Aby keď príde, sme si ju poriadne užili.
A že príde, to je isté, musíme si túto vieru udržať.
Len musíme ešte pár dní vydržať...
Akú má silu, aký zázrak je Dotyk.
Aj dnešné slnko akoby malo pred sebou jarné noty.
Dotýka sa nás sebou, takmer hreje.
Tak aj my sa dotýkajme, aspoň lúčmi myšlienok, teplom písmeniek,
nech v nás sivo a chlad nikdy nie je.
Lebo Dotyk lieči, Dotyk je Zázrak.
Dosť už bolo rečí. Nech padá na nás.
Kde majú farby leta skrýš a kde jeho vône?
Kam si Slnko svoje teplé lúče odkladá?
Kde to všetko je?
Keď okolo len chlad, pľušť a sivo.
Tak povedz! Neboj, žiadna záhada.
Kolobeh Bytia nám to zodpovie. Vraví: To je život.
Za chvíľu nová jar sa narodí
a potom zase zakvitne celá jej, i tvoja, záhrada.
Bude to tak. To si píš! Uvidíš...
To je neskutočné s akou chuťou sa majster Čas do dní tohto roku nabúral.
Zhltol mesiac prvý a už je tu február.
Vianoce sú predo dvermi!
Smeješ sa? Nesmej sa, ver mi!
No predtým sa nám, verím, podarí
nájsť cestičku do jari...
Z okna to už vyzerá ako predjarie.
No ešte celkom nie je. Ale bude.
Ešte ránom neznejú vtákov árie.
Však v chladnom rannom šere započul som milý hlások.
Osamelý hudec, privolávač jari.
Ovial ma vánok jarných lások a radosť z toho
že sa nám to hľadanie cesty, aj cesty do jari,
zase raz podarí.
Chúďa slečna Jar, tuším ani nevie či už má prísť
keď pani Zima vlastne ani nebola.
Váha, čaká, kým ju náš hlas plný túžby po jej krásach
celou silou zavolá.
Tak volajme!
Rozhranie... Niečo končí, niečo začína.
A taký zvláštny smútok sedí na duši.
Áno obracia sa na Nie. Bujará veselosť na obdobie ticha.
No v tom tichu život Jari začína už dýchať.
Nech nič, ani malý smútok, ani počasie, tvoj pokoj
ani tvoju radosť neruší
Ako cudne nám ukazuje náznaky tajomstiev svojich krás.
Ako nevesta pred sobášom.
No vtáci to už cítia, vedia to, čo my tušíme.
Že už skoro príde čas,
keď na podnose dní rozbalíme ten voňavý Dar,
čo prináša nám slečna menom Jar.
Tak už len pár dní bude sedieť na tróne
a potom uvoľní miesto mladej matróne.
Krásnej, teplej, voňavej...
Jari, čo vynesie smrti (i korona vírusu) Morenu.
Plnosť jej darov Ti doprajem.
Za sebou nechaj sivo, pľušť a chlad,
celú Zimu slnkom odrenú.
Držme sa tohto môjho zákona,
lebo Viera, Nádej a Láska všetko prekoná:
„Bolesti, trápenia, choroby ponorené do našich dní
sú nadľahčované silou Lásky, ktorá sa rovná váhe
túžby a nádeje v tejto Láske obsiahnutej“
Nebojte sa vysloviť svoju prosbu, svoje želanie.
Možno, určite je pri Tebe niekto, kto Ti ju pomôže splniť,
kto Ti nepovie NIE.
Aj more začínalo z jednej kvapky, hviezdy nie sú zradou dňa,
ale prísľubom nového rána.
Preto dúfaj, ver! Lebo Láska, Život zvíťazí
a skončí táto doba vírom doráňaná.
Tuším sa aj tá krásna slečna Jar tej potvory zľakla,
po tých krásnych teplých dňoch akoby dnes na kolená kľakla.
No my nekľačíme, hoci ticho, s bázňou a pokorou pred ňou stojíme.
No s hlavou hore,
Čo s tým? Odpoveď je, že TO pred čí kľačíme je Nádej a Láska.
A tá zvíťazí.
Plus života nad smrti mínusom.
Nad každým zlom i nad týmto poondiatym vírusom.
Aj keď je divný prázdnymi ulicami, predsa je Veľký.
Je to „vec“ nad vecami,
Taká, že nedá sa vpísať do slov, snáď len do myšlienky.
Jeho dni majú svoje mená: Zelený, Veľký, Biela...
A v nich je Nádej, Láska a Viera.
Prečo Ti vlastne píšem?
Lebo Ti chcem zaželať požehnaný Veľký týždeň.
A je to tu zas! Život, a Jar v ňom, opäť zas zvíťazil.
Svetlo, teplo, zeleň odtrhli sa z chladu zimy reťazí.
Tak otvor srdce, otvor celú seba a naplň sa zmesou týchto krás.
Vírus, nevírus, zahoď strach. A žiar! Nech to všetci vidia.
Veď za pár dní je tu máj – lásky čas.
Tak sme v karanténe Veľkonočné sviatky prežili
a pred nami je ďalší týždeň, nie ľahký.
No aj keď tieto dni ťažké a chladné sú,
teplom týchto sviatkov sme sa dobili.
Preto strach a chlad zavrime do ohrádky
a tešme sa, že lúče Lásky do nás teplo a radosť prinesú.
Skoro už bude máj, máj, máj zelený,
bielym snehom púpav skropený.
Učme sa od tých malých, jemných padákov.
Jedno je kam ich vetrík zaveje,
do cieľa vždy prinesú svoj náklad
Krásy, života a nádeje.
Aby náš svet krásou a láskou Mája nasiakol.
Apríl svojim zeleným prstom pošteklil dlaň Máju.
Ten ju otvoril a vykročil smerom na juh.
Úsmevom slnka odpovedá na otázku
čo má pre nás v tom čarovnom batohu.
Že čo?
Farebnú lúku, teplé lúče, vône života,
Život sám a v ňom Lásku.
Tak si pomaly kráča, prestupujúc z nohy na nohu.
Taký krásny je Máj.
A nepýtaj sa prečo. Vieš to.
Kde sa na Máj berie 50 odtieňov šedej.
Otvor oči, otvor dušu a uvidíš koľko odtieňov má zelená.
Lúky, stromy, lesy, trávy, listy, polia...
Veľa krajších vecí nie je ako májová zeleň.
Taj ju dýchaj, ži a neleň.
Nechaj si ňou všetky zmysly obliať.
Aj keď vieme čo tá pestrá sýtosť znamená.
Že sa pomaly chystá kvetov v plody zámena.
Čas zeleného obilia, čas premeny kvetov na plody.
Krásny čas týchto Krás.
Tak aj v nás nech rastú naše túžby, nádeje.
Všednosťou ani koronou ich neuhas,
nehádž svoje sny len tak do vody.
Túž, snívaj a uvidíš, že Ťa Máj svojim čarom obleje.
A bude sa tešiť z dobrej úrody.
Zrna, plodov i lásky v nás.
Čomu všetkému nás ten Máj učí.
On a všetky jeho deti.
Že zomieranie stromov tieto stromy neumučí.
Práva naopak.
Život z nich nikam neodletí, bol, je a bude.
Času je jedno čo je, nikdy z neho neubudne.
A bytie Mája pôjde ďalej, pekne dokola,
aj keď ho mladý junák Jún už skoro zavolá.
Dal sa napiť vysmädnutým ústam zeme,
tak čo od neho viacej chceme?
Že nebol slnečný celý?
No Bóže! Veď pripravil stodolu pre raj, čo by sme viac chceli.
Tak vďaka Máj, aj keď si už skončil
a mladík Jún na nás svojim bytím skočil.
Už sa svetlo rúti do cieľa.
Deň ešte stále rastie na úkor noci
a predbieha ju o veľa.
Ja však viem, aj bez pomoci,
ako skončí tento beh. Víťazom bude Času kolobeh.
Nad plynutie Času väčšej istoty nieto.
Preto radostne privítajme, aj keď zatiaľ mokré, leto.
Už tá krásna, voňavá víla Jar
odovzdáva svoje žezlo Letu
a to jeho mávnutím mení zeleň na plody.
Tak ako Čas vie meniť zamilovanie na lásku.
Žime teda žitím tento leta dar
kým Jeseň nezačne odrátavať jeho dni do odletu.
Skočme teda do slnka, do vody...
Do leta ako z najkrajšieho obrázku.
Poplačkáva, plače...
To Jún smúti, že už musí pomaly končiť,
že už sa pán Júl chystá na jeho miesto skočiť.
A tak padajú jeho slzy ako dážď z jesenného neba.
No vďaka Bože, veď tej vlahy, nielen mokrej,
je Zemi, i nám, tak prenesmierne treba.
Guľa Času sa už dole rokom kotúľa,
to Jún už prehupol sa do Júla.
Do času zrenia.
Do času premien žltých klasov na múku.
Tak si daj od všetkých útrap odluku
a stresu povedz Dovidenia...
Už aj to slnko prehuplo do leta,
v klasoch hromadí sa múka namletá.
Obilné stvoly to bolí. No prebolí.
Lebo to Dar pokoja, pokoj obety navracia sa do polí.
Muka a múka.
Cítiš, poznáš, vieš aký malý, skoro žiadny, je v tom rozdiel?
Tak sa s letom o tú múdrosť podel.
Nebo plakalo, aj keď uprostred leta.
Že by plakalo nad našou malosťou, nad stavom nášho sveta?
Alebo len čistí ovzdušie?
Ako slza stekajúca cez riasy čistí nás a prináša pokoj do duše.
Verím, že čistí.
Ba som si tým istý...
Ešte ani poriadne leto nebolo a už obilie strihajú na ježka.
To len večný kolobeh Času nemešká .
Pre Čas nie je skoro či neskoro,
tak tu máme len to čo tu vždy bolo.
Horúčavy, no tiež slzy z neba,
čo napoja zem, zmyjú hriechy sveta.
To všetko nám dáva Život!
Dajme si ho teda na tanieri leta.
A k tomu vychladené pivo!
Letí, letí, nemá krídla aj tak letí... Čo je to?
Ten čo všetku múdrosť vekov pojedol.
Čas. Neskutočne ako rýchlo letí!
Júl už pomaly končí
a pán August sa už v rozbehovej dráhe chystá na nás skočiť.
No maj ešte krásny týždeň predtým,
plný vône letných, lúčnych kvetín.
Už zase sú kôpky zlisovanej slamy na poliach.
Slepecké písmo pre prsty letnej noci,
ktorými Boh číta Jemu napísaný odkaz
v žltej knihe pokosených lánov.
On vie čítať. Rozumie...
Že to Človek kľakol si a písal po odovzdanej námahe:
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes.“
Žiari, páli akoby chcelo zmeniť polia, lúky na púšť.
No čo, veď je august, vrchol leta.
Ani tie rána nie sú ešte chladné
a ich sviežosť je v nedohľadne.
No už vôňa plodov zeme vzduchom lieta,
Vôňa naším žitím krásne rozomletá.
Leto už nie je celkom v plnom prúde,
aj keď nám (vraj) ešte lepšie bude.
No keď nadýchneš sa z rána
či stíšiš k večeru,
ucítiš ako vonia roľa po žatve pooraná
a viera v Pokoj, čo prinesie nám Jeseň
vytláča našu nevieru.
Čas napĺňania...
V pôrodnom sále lúk, sadov a polí
Príroda rodí svoje plody.
Pre nás. Aby sme boli.
V dobrom i v čase nepohody.
Veď Čas je živel stále sa meniaci
a Rok je tehotný Jeseňou. Už v ôsmom mesiaci.
Augustové polia nám dávajú, ba vlastne už dali,
všetko čo dať mali.
Skloňujeme či časujeme sa podľa ich vzoru.
Aj nás osejú, poorú, sem tam i pohnoja.
A my sme.
Prekonáme chlad, dážď, vieme prijať slnečných dní pohodu.
Žijeme, prinášame úrodu.
Aby sme boli označení znakom Pokoja.
Pokoja jesenných polí.
Aj keď to niekedy trošilinku bolí...
Leto, aj keď ešte stále je, je už ako soľ, ktorá nesolí.
Ešte stále hreje, no jeseň už čaká dverami,
pripravená dary leta sama sebou osoliť.
Leto vie, že soľ v ranách nielen páli, bolí.
No i všetko zlé čistí.
Aj my to vieme. No vieme aj to, že všetko prebolí.
A potom pokoj vstúpi do nás i do jesenných, do polí.
Je to tak. Buďme si tým istí.
Predjesenie utopené v slnku.
Polia pekne učesané, s vlasmi zastrihnutými ešte do leta.
Do unavených listov vánok vtláča vlnku
a Ty cítiš, že jeseň, čas milosti, k nám opäť prilieta.
Slnko namáča svoje štetce do palety stromov,
akoby si spomenulo na leto.
Mazná sa s listami v čakárni odletov,
pred ich cestou Domov.
Aj keď už tak nehreje,
stále vie krásne pohladiť po tvári.
Cez jesenné nebo sa na nás milo usmeje.
Tak nenechajme si tento deň, celú jeseň ničím, ani coronou, otráviť.
Celé to snaženie prírody, stromov i polí,
ba aj nás, dáva sa na odber.
Niečo odchádza, niečo prichádza,
dobré zostáva, zlé prebolí.
A zo septembra je tu október.
Z veľkej diaľky už Zima na nás máva,
my však stále máme zo seba čo dávať.
Tak dávajme. Dobro čo je v nás.
Nech Ničote postaví sa hrádza.
Prichádza akosi pomaly, skoro až nesmelo.
Akoby sa jej vôbec nechcelo.
No cítiť, že je tu!
So svojou prívetivou tvárou ešte hreje.
Aj listy necháva ešte zelené, nielen imelo.
Nudná či fádna teda ozaj nie je.
Nech nám jej farebná krása srdce rozbúši
a nám prinesie pokoj do duší.
Pani Jeseň...
Padá. Stále niečo padá. Voda z neba, naše slzy,
smútku či radosti, skorý súmrak, či zlaté listy.
Ako v októbri.
No nič múdre ma nenapadá,
len vravieť že máme všetko čo nám treba,
že SME, že k životu sa navzájom máme ako živý chleba.
A že máme v sebe Lásku, ktorá nám to všetko odobrí.
Tak to cítim. Nielen cítim, som si tým istý!
Krásna je ako život sám. I taká pestrá.
Krásna, farebná, voňavá, niekedy i slnečná.
Milosti rodná setra.
A hneď nato je v hmlovom závoji nostalgie,
až býva nám clivo. Tak si Jeseň svoje dníčky žije.
Preto otvor srdce, ako v tej rozprávke,
naplň ho až po okraj pokojom, teplom jesene.
Potom, keď zima, pľušte prídu, otvor ho
a uvidíš ako ťa to teplo v ňom uložené prenádherne obleje.
Je tu čas, keď zlatá hriva stromov pozvoľna sa mení na hnedú.
Čas keď posledné teplé lúče slnka, previazané chladom,
jesenné vetry do krajiny Zimy odvedú.
Čo sa divíme, čo tak prekvapene pozeráme na to?
Veď čo nevidieť budú mať naši drahí, tí z druhej strany,
zase svoj sviatok.
Opadali už všetky listy októbra
A on sa za svojimi bratmi do večnosti Času odobral.
November už na trón zasadá,
S ním dušičková nálada, čo ponúka nám svoju nostalgiu.
Tak dotknime sa našich TAM, ktorí v nás stále žijú.
A pozdravme ich, aj keď im na hrob nemôžme dať ružičky.
Dajme im spomienku ako modlitbu. Veď dnes majú sviatok.
Dušičky...
Padá slnko na jeseň,
Nie je miesto na tieseň.
Jeseň stále mladá,
svätého Martina po horách i dolinách úpenlivo hľadá.
On i jeho biely koník sedia v nebi pri okienku.
Prídu či budú čerpať dovolenku?
Jeseň seje.
Dažďovými zrnami osieva zem, stromy i nás.
A Čas čaká čo z nich vyrastie.
Smútok?
Možno. Ale len do jari. Keď zo zeme znova vyrastie život.
A z nás?
Počkaj ešte chvíľu, kým svetlu tmu poraziť sa podarí.
A nám smútok! V živom objatí.
Príroda je dnes ako vetchý starec. Dožíva.
Smutno, ticho, pomaly...
No pozrime sa inak na vec.
Za tým chladným závojom sivoty
sa nám niečo krásne odhalí.
Volá sa TO Nádej.
Má ju svetlo, čo ešte svoj boj s tmou prehráva,.
Má ju suchá tráva, kvety, holé stromy.
Máme ju my.
Vlaje ako víťazná zástava.
Lebo Svetlo vyhrá a Život je výhra
Tak kto je víťaz?
SI TO TY!
Sychravé brieždenie prešlo do rána.
Ako vždy. Platňa tisíckrát ohraná.
Nechcem meniť zákon Času, ktorý večne trvá,
no myslím, že vôňu tých rán spôsobuje adventná sviečka prvá
Ešte pár dní tmy tieto sviečky odkroja
a dočkáme sa: dostaneme Dar. Dar Lásky a Pokoja!
Veľké Svetlo už vložilo nohu do dverí,
aj keď je ešte veľa tmy, druhá sviečka nám tomu káže uveriť.
Jej žiara do nás vkladá oznam,
že už za dva týždne Slovo sa telom stane
a z tmy v nás, i z tej vonku, veľa nezostane.
Tak s tým svojich blízkych zoznám.
Tichá, krásna, ešte jesenná noc
otvorila dvere druhému týždňu Adventa.
Už len dve sviečky chýba zažať do Vianoc.
A Svetlu už treba neveľa
aby priviedlo Slovo, Lásku a snáď aj nás, do cieľa.
Že by od tretej sviečky svetla, tepla
sama Príroda sa splietla?
Nie, jar k nám ešte neprilietla.
To je iné teplo, iná vôňa sa nám usadila na nos.
To Teplo, to Svetlo, tá vôňa,
to sú dary blížiacich sa Vianoc.
Tak už sme zapálili aj štvrtú sviečku.
Horí a svetlo ťahá za sebou jak nevesta vlečku.
Hoci nie je vonku sneh a ani mráz
spravme svietnik pre to Svetlo zo seba samých nás.
Nech na nás je a z nás ide pokoja a lásky nános.
Potom prežijeme, napriek corone, zázrak týchto Vianoc.
Pomaly zatvárame tú čarovnú knihu,
napĺňa sa čaša Času vínom našich dní.
Ešte zopár kvapiek, ešte zopár dní a pretečie víno v pohári.
Zdá sa, že tento divný rok sa zmestil do tiesne okamihu,
No nie, len tým spomienkam krásnych chvíľ myseľ, srdce odomkni.
Uvidíš, že napriek zlému čo bolo, krásny úsmev vyčaria ti na tvári.
Nech ťa ten úsmev, šťastie a láska aj v novom roku sprevádza
a nesmúť za tým starým, ktorý od nás práve, verím že aj covidom, odchádza.
Ten nový bude lepší, uvidíš, sklenená guľa, aj vakcína, nám to prezrádza.