Veľkonočný vinš 2026
Som malé nič vo vesmíre.
Ale s láskou si pripadám strašne dôležitý,
najdôležitejší.
Zdeněk Svěrák, parafráza Mirko Lepiš
Moji milí,
pred písaním tohto môjho veľkonočného vinšíku či želania som si položil otázku, možno skôr úlohu, nájsť akýsi jednotiaci, pevný bod, myšlienku, tézu pre mojich priateľov, ľudí veriacich i neveriacich, nielen v nazeraní na význam a prínos Veľkej noci. Nie ľahká úloha, nie ľahká otázka. No ako povedal Majster Konfúcius, ten, kto pozná všetky odpovede, nedostal všetky otázky. Tak to skúsme.
Myslím, že sa zhodneme na tom, že žiadny iný príbeh v dejinách neposkytuje toľko paralel, symbolov, odkazov, ako práve Veľkonočný „príbeh“, ktorý si už vyše 2000 rokov každoročne pripomíname. Je v ňom ozaj všetko, božské i ľudské, sila i slabosť, viera i pochybnosť, odvaha i zbabelosť, vernosť i zrada. Prehra i víťazstvo! Veľa, nepreberne veľa sa o tom napísalo, povedalo. A iné perá, iné múdre hlavy ako som ja. No napriek tomu sa pokúsim poskladať zopár slov do tohto môjho želania.
Všetko to, čo bolo o tomto príbehu povedané, napísané, prežité, všetky tie symboly a odkazy, všetko sa mi koncentruje do troch, možno trochu? často používaných slov: Viera, Nádej a Láska. Nimi je povedané všetko.
Viera je vraj to čo hory prenáša. Vraj nemusí byť veľká, stačí keď je ako horčičné zrnko. A aj taká dokáže divy. No má aj sestru a tá sa volá Pochybnosť. Mám rád výrok, myšlienku kňaza, profesora Halíka: Viera, a nemusí sa jednať o vieru v čisto náboženskom slova zmysle, ale o vieru v najširšom význame, teda Viera bez pochybnosti je ideológia. No Pochybnosť bez Viery je skepsa. Dá sa to krajšie, silnejšie dokumentovať ako slovami Toho, o ktorom to je: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil a potom: do Tvojich rúk porúčam svojho ducha.
A ten odkaz? Nestrácajme vieru aj keď pochybujeme, vieru v dobro, v univerzálne Dobro. Dobro, ktoré stále je, aj keď ho niekedy nie je vidieť, aj keď ho často necítime.
Nádej. Nádej je založená na skúsenosti. Na skúsenosti bezhranična v samotnom jadre našich ohraničení. Na skúsenosti bezčasovosti v samom strede času, napísal Jean-Yves Leloup. Múdro povedané, možno až príliš. K tomu, aby človek videl, nestačí mať otvorené oči. K tomu je potrebné otvoriť aj srdce.
Kedysi pred rokmi som napísal: „Keď už nič nie je, ona zostáva. Nie vždy nad ňou veje
víťazná zástava. No i tak stále je a vo svojom boji neustáva.“
Koľko nádeje bolo v tom Veľkonočnom príbehu ešte pár dní pred jeho dočasným koncom, koľko Hosanna. Poznáme to. Nie vždy na ňou vlaje víťazná zástava... No pre mňa je podstata nádeje krásne vyjadrená slovami profesora Langdona z kontroverzného románu, či filmu, Da Vinciho kód, o ktorom si každý môže myslieť čo chce, keď hovorí, on ako ateista, že keď ako dieťa spadol do hlbokej studne a myslel si že tam zomrie, tak prosil Ježiša aby ho zachránil, aby ešte mohol objať svojho psíka. Mal nádej, že Ježiš mu pomôže. A tá nádej mu pomohla prežiť. A ešte povedal, že nemá silu, odvahu ani dôvod túto nádej zobrať stámiliónom veriacich na celom svete odhalením toho, k čomu sa v tej fikcii dopracoval. Možno to je ten bod, Nádej, ktorý by nás, veriacich i neveriacich mohol a mal zjednotiť. A preto nestrácajme nádej v dobro, v univerzálne Dobro. Dobro, ktoré stále je, aj keď ho niekedy nie je vidieť, aj keď ho často necítime.
A Láska? Koľko podôb má? Láska je sebaprekročenie. Vo Veľpiesni Pieseň piesní, ktorá opisuje lásku muža a ženy, ale dá sa jej rozumieť priam mysticky, sa píše, že láska je silnejšia ako smrť. Niektoré preklady vravia, že láska je silná ako smrť. Je to pravda. No je tiež pravda, že ak sa láska neprejaví v konkrétnom čine, slová ostávajú prázdne... A náš, môj svet je len taký veľký, aká veľká je odvaha našej, mojej lásky. Láska Toho z Veľkonočného príbehu presahuje rozmery nášho sveta. Láska má veľa podôb, od tej „obyčajnej“, lebo žiadna nie je obyčajná, až po tú univerzálnu, transcedentnú. Medzi tým je množstvo neobyčajných obyčajných príbehov, ktoré dokazujú jej neobmedzenú silu a krásu. Uvediem jeden príbeh, ktorý mi poslal jeden môj priateľ, ako reakciu na jeden môj text.
„Aj mne je sympatickejšie to kresťanstvo, ktoré nemláti iných, ale empatizuje a pomáha. Pripomína mi to čerstvú príhodu, kedy oproti našej kancelárii na zastávkovej lavičke sedával i ležiaval človek bez domova. Asi mesiac. Všetci sa starostili, čo s ním. Bol veľmi ťažký, takmer sa už nevedel hýbať. Musel byť i veľmi chorý. Dozvedel som sa potom, že nakoniec ho prijali sestričky v jednom útulku. Keď ho tam viedli, tá hlavná z nich si pri jeho príchode šepkala: “Ježiš prichádza”. “ Aj taká vie byť láska. Práve takúto lásku náš z kĺbov vymknutý svet najviac potrebuje. Preto verme v lásku, v lásku, ktorá stále je, aj keď ju niekedy nie je vidieť, aj keď ju niekedy necítime.
Moji milí priatelia, neviem či mi podarilo splniť tú úlohu, ktorú som si dal či zodpovedať onú otázku, skôr asi nie. Nevadí, pokus bol. Možno sa aspoň čiastočne zhodneme. A tak vám ako môj Veľkonočný vinš želám:
Vieru, ktorá sa nevyhýba pochybnostiam, vieru, ktorá sa chveje, pretože čo sa nechveje nie je pevné. Taká, nechvejúca sa viera, v každom jej význame, môže by skamenená a teda mŕtva. Želám vám živú vieru, živú prekonávaním pochybností.
Nádej, aby sme ju mali, vždy, aj keď je to často ťažké, pretože je vlastne nemožné určiť, kedy sme na konci našej nádeje. Lebo kde je život je aj nádej. A opačne.
Lásku, ktorá JE! Lásku, ktorá nemá dno. Lásku, ktorej podstatou je viera v človeka, súcit, pomoc núdznym, chorým, empatia, sloboda. Lebo všetky dobré činy, Božie i ľudské, sa prejavujú tým „najjednoduchším“ a zároveň najkrajším spôsobom: Láskou.
Aby sme boli najdôležitejší...
Želám všetkým krásne, požehnané Veľkonočné sviatky, sviatky naplnené Vierou, Nádejou a Láskou, sviatky Života, sviatky prebúdzajúcej sa Matky prírody.
S úctou
Marián