Veľkonočný vinš 2025

Čisté slzy neba umývajú drevá.
Zelené, aj tie od zaschnutej krvi.
Silou horúcej, slanej vody stekajú
po rašiacich listoch stromov
a po krížoch našich hriechov.
Vody zohriatej srdcom, osolenej
bolesťou. Drevo i duše sa čistia...
A voňajú. Po Veľkej noci. Po Živote.

Moji milí,

Veľká noc. Koľko bolo o nej povedané, napísané. Koľko symbolov, koľko významov má.
Ecce Homo! Aj to je Veľká noc, aj to je (pred)obraz Veľkej noci. Pre mojich veriacich, ale i neveriacich priateľov, je to obraz, symbol . Symbol utrpenia, ktoré dostalo zmysel až Veľkonočným ránom.
No akoby sa z týchto Sviatkov vytrácalo to najdôležitejšie. Oslava Života v najširšom slova zmysle. Akoby najdôležitejšie boli tie štyri dni voľna. Tradícia? Ani to už veľmi nie. Aj keď Tradícia nie je uctievaním popola, ale strážením ohňa, ako pápež František cituje Mahlera.
Ale vráťme sa k tomu Ecce Homo. Človek. Človečenstvo. Život! Ozaj?
Zachytil som v televízii akúsi reklamu, v ktorej sa radilo rodičom aký prístroj majú kúpiť svojim deťom aby...aby vaše deti rozumeli peniazom! Zarazil som sa. Tak to je najdôležitejšie. Rozumieť peniazom. Nemusia rozumieť úcte, slušnosti, súcitu, priateľstvu, láske, ale peniazom. Koľko bohatých ľudí je šťastných?
Sme závislí na technike, na prístrojoch, nevieme už bez nich byť, Máme hodinky čo všetko odmerajú, tlak, tep, počet krokov... No nemerajú šum listov, nežné slová, dotyky, objatia, blízkosť človeka. Umelú inteligenciu učia už skoro všetko, no ja verím, že jedno ju nenaučia nikdy: milovať. Lebo všetko na tomto svete sa (nás?) raz unaví. Len hľadanie lásky nie, lebo nikdy nedosiahneme jej dno.
Dno, hlbočina... Je taký evanjeliový príbeh, ktorý sa mi k tejto úvahe hodí.
...tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trocha odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy. Keď (Ježiš) prestal hovoriť, povedal Šimonovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili. Ale na tvoje slovo spustím siete.“ Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali...

Prečo ma tento príbeh oslovil? Lebo často mám nepríjemný dojem, že sa my, ľudia, pohybujeme len po plytčine a nemáme odvahu, chuť, ale akoby sme mali strach, možno zo seba samých, ktorý nám bráni ísť ďalej, do hlbín. Tam, kde sa nachádzajú ozajstné poklady, ktoré aj tušíme, ale sme pohodlní, možno zbabelí ísť za nimi. Veď načo riskovať. Paradoxne čím viac informácii sa k nám dostáva, tým viac kĺžeme po povrchu, po plytčine, čítame len nadpisy, obrazne i doslovne, a myslíme si, že všetko vieme, všetkému rozumieme. Z tej plytčiny sa nám akosi nechce ani v duchovnom živote. Mechanicky odriekame modlitby, chodíme kľačať na púte, ale hľadať s pokorou hĺbku Tajomstva v hlbinách pochybností a Viery, to veľmi nie. A naše vzťahy? Priateľstvá? A my sami? Čo nám vyhovuje? Plytčina či hlbočina? Ja viem, nie je to jednoduché a ozaj nechcem moralizovať. Len si tak vravím, pre seba , že ten Učiteľ asi vedel prečo tých rybárov poslal na hlbinu. Aj keď malo ísť „len“ o ryby“. Možno si to povieme, spýtame sa, viacerí...

A za to, za to že Láska nemá dno, za to Ho „oni“ ukrižovali. Lebo vtedajším vládcom vadilo to, čo vadí aj tým dnešným: láska k blížnemu, viera v človeka, súcit, pomoc núdznym, chorým, empatia, sloboda. To je to posolstvo, ktorým sa mnohí aj dnes (ne)hanebne oháňajú, bez toho aby tušili o čom to je.
Nevedia, že platí, že dôvodom dobra je Dobro, dôvodom lásky je Láska. A Život, život sa nedá zastaviť. Vidíme ho všade, vidíme ho v teplých slnečných lúčoch, vo sviežej zeleni listov, v úsmeve detí, v posolstve Veľkej noci.

Moji drahí priatelia, chcel by som vám i sebe k (nielen) tohtoročnej Veľkej noci zaželať aby sme v tom Ecce Homo videli aj všetkých trpiacich, trápiacich sa, núdznych, chorých, opustených ľudí, aby sme Golgotu nevideli len v Jeruzaleme pred vyše dvetisíc rokmi, ale všade tam kde trpia a zomierajú ľudia, naši blížni a aby sme boli schopní a ochotní aspoň symbolicky pomôcť im niesť tie ich kríže.
Aby sme mali odvahu bez bázne ísť do hlbín poznania, nádeje, viery a hlavne Lásky.

Želám vám požehnanú, pokojnú Veľkú noc 2025, krásu prebúdzajúcej sa Matky Prírody a oslavu Života.

S úctou

Marián

Navigačné menu

Preskočiť navigáciu