Kalendárium 2025
Čas prevtelený do dní ako voda do kvapiek dažďa.
Všetko a nič. Čas sa vpíja do nás ako sneh do vody, voda do zeme.
A hodiny bez hodín počítajú naše putovanie. Predtým, teraz, potom...
Rok 2024 je už minulosťou, budúcnosťou je rok, ktorému dajme meno Nádej.
Tak ju spolu s Vierou a Láskou vo svojich srdciach majme.
Nesme rokom v sebe ten plameň, zatiaľ ešte malý,
Chráňme ho sebou pred hnevom, pýchou, pred Zlom.
Prosme aby sme veriť, dúfať, milovať nikdy neprestali.
Nech dni tohto roku pokoj a lásku nesú našim svetom.
Stále je šedivo, sivo.
Akoby nám, i prírode, chýbal úsmev, radosť, život.
Áno vôkol nás je strach, obavy, neistota.
Pýtame sa ako toto všetko zlo dostať zo života.
Viem, nie je to ľahké. No existuje na to liek a ten sa volá Nádej.
A tá, aj keď plachá, neskutočnú silu v sebe nesie,
potichu nám spieva o viere, o láske svoju pieseň.
Nech nám tá jej pieseň smutnú myseľ rozjarí
a vovedie nás do života, do slnečnej do jari
Tak sme už o dobrý krok ďalej.
A mladý Rok káže času: trochu viac svetla do mojich dní nalej.
Aj Traja Králi už dávno odišli, no snáď nám nechali svoje dary.
Nemusí to byť práve myrha, kadidlo či dokonca zlato.
Stačilo by nám obyčajné ľudské teplo, súcit, láska, nádej.
Všetko TO, z čoho sa Človečina varí.
K tomu až tak veľa netreba. Len chcieť. Ver, že máme na to!
Padáme, letíme... premiešaní v prachu jaskynného času,
v chvoste kométy namočenom ešte vo Veľkom tresku
vzplanutia života Lásky,
letíme do bezvedomia poznania kto je kto,
v poznaní bezvedomia oťaženého vôňami,
chuťami a zvukmi vesmíru nazvaného Nádej...
Ani sme sa nenazdali a už máme „o hodinu více“.
No mohlo by byť viacej aj o dve.
Nech môžeme jarnému slnku nastaviť svoje líce.
Tak o dary jari, o dary života spolu prosme.
Nech zdravie a šťastie nie sú dve polovice, ale jeden celok.
Tak do toho poďme! Bez váhania, smelo!
Tento týždeň bude mať akýsi svätý, vraj patrón lásky, svoj sviatok.
To je dobre, lebo stále je jej v svete veľký nedostatok.
No láska nie je stanovená dátumom a ozaj nie je na prídel.
Ona JE! Večne je. Nebráňme (sa) jej, otvorme srdcia nech do nás príde.
Vo všetkých svojich podobách,
lebo na poli nerastie ani nechodí po horách
Tak ju majme, a verím že máme, v sebe každý boží deň.
Chúďa slečna Jar, tuším ani nevie kedy či už má prísť,
keď pani Zima vlastne ani nebola.
Váha, čaká, kým ju náš hlas plný túžby po nej
plnou silou zavolá.
Tak nám zatiaľ cudne ukazuje náznaky tajomstiev svojich krás.
Ako nevesta pred sobášom.
No vtáci to už cítia, vedia to, čo my tušíme.
Že už skoro príde čas,
keď na podnose dní rozbalíme ten voňavý Dar,
čo prinesie nám ona, slečna menom Jar.
Čakanie, stále len to čakanie.
Viera, obavy, nádej. Áno aj nie! Tak čakáme.
A zatiaľ...kvapkanie času, mozaika dní.
Snový čerešňový sneh bielymi lupeňmi padá na sny otvorených očí.
A fúka. Navieva už nazhromaždené. Aby bolo čo roztápať.
Ako telo prilepené na telo roztápa pot,
tak aj viera v človeka mení naviate záveje tušeného
na teplo túženého. Preto túžme, veď dosť síl na to máme.
Tú silu nám dávajú tri krátke slová: Viera, Láska a Nádej.
Búrka pred tichom.
Čas bujarého veselia pomaly vydýchol.
No nech Ti nie je clivo.
Ticho vraj lieči, z ticha sa rodí život.
Aj keď sa pani Zima, i zima v nás, chce priečiť,
má to márne. Nepremôže tento Dar,
ktorý už otvára v nás, v očiach i srdciach,
znovurodiaca sa Jar.
Už len pár dní bude sedieť na tróne
a potom uvoľní miesto mladej matróne.
Krásnej, sviežej, voňavej.
Jari, čo vynesie smrti Morenu.
Plnosť jej darov Ti doprajem.
Za sebou nechaj sivo, pľušť a chlad,
Celú Zimu slnkom odrenú.
Konečne je tu, no tvári sa ako designovaná.
Zatiaľ asi len plány kuje,
ako spraví zo studených krásne, teplé a voňavé rána.
No verme, že už skoro príde jej ozajstný čas,
v ktorom zo tmy, z chladu odkrajuje
a jej teplo, teplo jari rozleje sa všade okolo nás.
Aj v nás...
Tak a je to tu! Deň uhral s nocou remízu
a ďalej ide vyhrávať.
Slnko teplé naozaj je, nieže nám to len navráva.
Hreje, kým posledné zbytky zimy nezmiznú
Tak už vieme túto novotu. Prvý jarný týždeň je už tu.
Maj ho krásny ako celú jar!
Marec, apríl a aj máj!
Čisté slzy neba umývajú drevá.
Zelené, aj tie od zaschnutej kvi.
Silou horúcej, slanej vody stekajú po rašiacich listoch stromov
a po krížoch našich hriechov.
Vody zohriatej srdcom, osolenej bolesťou.
Drevo i duše sa čistia...
A voňajú. Po živote. Po jari...
Tuším je fakt trochu bláznivý.
Chvíľu prší, fúka, potom zase slnko ako v lete svieti na nivy.
No stromy, kríky a ich listy nečakajú kedy bude Veľká noc.
Rašia ako divé, veď sa na to chystali už od Vianoc.
6ijú svoje vlastné vzkriesenie.
A za dva týždne pekne spolu
aj my povieme smrti svoje rázne NIE!
Slnko, mraky, ba i jarný dážď
To apríl nám káže na každý deň vziať si iný pršiplašť.
Nielen počasie sa každý deň mení
Aj Majster čas prináša nám zmeny.
V čom že je tá zmena? Že dni v tomto týždni majú svoje mená.
Zelený, Veľký, Biela.
A potom je už len kúsok do cieľa.
Prečo ti to všetko vlastne píšem?
Lebo Ti chcem zaželať požehnaný Veľký týždeň.
Akú silu, aký zázrak je Dotyk.
Aj dnešné slnko akoby malo pred sebou už letné noty.
Dotýka sa nás sebou, ako milý milej, a krásne hreje.
Tak aj my sa dotýkajme, lúčmi myšlienok, teplom písmen,
Nech v nás sivo a zlo nikdy nie je.
Tak aj my sa dotýkajme, lebo Dotyk lieči, Dotyk je Zázrak.
Dosť už bolo rečí, Nech padá na nás...
Ako cudne sa tvári prichádzajúci Máj,
Skrýva sa za chladné aprílové ráno. Ale nepomôže mu to!
Bude. Lebo láska je príliš silné puto.
Pýtame sa, čo má pre nás v tom svojom čarovnom batohu.
Že čo? Farebnú lúku, teplé slnka lúče, vône života.
Život sám a v ňom lásku.
Usmieva sa, pomaly kráča prestupujúc z nohy na nohu.
Takú krásu nám sľubuje, ako z Botticelliho obrázku.
Je krásny ako láska sama. A nepýtaj sa prečo...
Kam sa hrabe päťdesiat odtieňov šedej.
Otvor oči, otvor dušu a uvidíš, že tisíc odtieňov má zelená.
Lúky, stromy, lesy, trávy, listy, polia...
Veľa krajších vecí nie je, ako májová zeleň.
Tak ju dýchaj, ži a neleň.
Nechaj si ňou všetky zmysly obliať.
Veď vieme čo tá pestrá sýtosť znamená.
Že aj pán Čas sa tou krásou opája,
keď už tečenie našich dní preklopil do Mája.
Čerešňu už opustili bielych kvetov lupene, už odkvitol orgován.
No nijako to neublíži čaru jarných rán,
Času premeny krásy na plody,
Nielen stromov, obilia, ale i nás.
Plody krásy, dobra, lásky,
z ktorých ten pancier, čo ich dusí, niekedy tak ťažko šúpeme.
Netreba nám na to návody, stačí otvoriť oči, srdce, dušu a Byť.
Tak buďme! Budeme!
Že by nám zabezpečil raj?
No nielen v stodole a nielen chladom.
Sebou samým. Verím, že dá to.
Má veľa mien a mať ich bude.
Veď je voňavý, farebný, slnečný, studený, magický.
No hlavne je Lásky čas. Taký je.
V básňach, v piesňach, v hudbe. Máj! Vždycky láskou ožije,
Vánok nám ticho hudie: nech je aj v nás. Aj my takí buďme!
Ako rastú kvety meniace sa v plody,
tak nech rastú aj naše túžby, naše nádeje.
Nehádžme svoje sny len tak do hlbokej vody.
Nech ich vôňa a vôňa, čaro týchto dní nás ako živou vodou obleje.
Tak vďaka Máj, za všetko, aj keď už pomaly končíš.
A priateľ Jún sa už chystá so svojimi krásami na nás skočiť
Skončil máj. Čím všetkým nás objímal?
Čo všetko nám na niť žitia navliekol?
Oblaky nad riekou. Dobré i zlé, ťažké i krásne...
Ako deň keď v noci zhasne.
To závisí od uhla pohľadu.
No Čas sa nepozerá dozadu. My áno.
Máj skončil. Čakáme s čím na nás Jún skočí
V kúte lúky stojí piano...
Po studenom máji priam túžobne privolávame leto.
A pritom zabúdame, že všetko má svoj čas.
Že je čas rána, je ráno, no i večer, Času.
Že je čas sadiť, čas zrieť a čas zberať úrodu.
Že celá múdrosť bytia je vložená do obilného klasu.
Že každý deň má priniesť pohodu.
Tak ži tú krásu jernoletných krás.
Naplno. Pomaly. Aj keď leto posledné dni jari odvalí.
Pýtaš sa ma prečo? Preto!
Červené vlčie maky uprostred ešte zeleného chleba.
Žiaria ako hviezdy na plátne večerného neba.
Nevadí, že časom zvädnú. Ale tá krása!
Aj hviezdy príchodom rána smútkom blednú.
Vedia, že tie maky pre túto chvíľu žijú,
Že svoju kvapky rosy v lete nedopijú.
Ale my vieme, že ich cesta nebola pustá, prázdna.
Zastavme sa a šepkajme: Postoj chvíľa, si krásna!
Je voda v mori tá istá
ako spred miliónov rokov?
Koľko utopených túžob je v jej hlase?
No ona si žije po svojom.
Kričí, spieva, hľadí...
Pokojom večnosti je čistá.
A ja o nej nedokážem napísať báseň.
Rok už došiel do veku dospelosti.
Lebo ako klasik hovorí, je čas siať na poli
a je čas úrodu zbierať, plniť stodoly.
Tak zberajme leta, i nášho žitia plody,
spokojne, do radosti, bez z očí slanej vody
Ponorme sa do riek, jazier či do morí.
Žime, zmyme zo seba úzkosť a stres
Nech sa naše srdce všetkým krásam leta, dobru otvorí.
Kôpky zlisovanej slamy na poli.
Slepecké písmo pre prsty tmy letnej noci,
ktorými Boh číta jemu napísaný odkaz či prosbu,
v žltej knihe pokosených lánov.
On vie čítať. Rozumie.
A Človek kľakol si a šepkal po odovzdanej námahe:
Chlieb náš každodenný daj nám dnes...
Slová, všelijaké zlé slová, lietajú okolo nás,
Ako včely, ktoré priťahuje ich domovský úl.
Lietali v zime, lietali v máji, v júni a tuším ich bude aj plný júl.
A špinia nás ako kolomaž.
No sú i iné slová, ktoré stále žijú, stačí len počúvať a otvoriť srdce.
„Láska nikdy nezanikne. Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa,
všetko vydrží.
Tieto slová večne žijú, letia, nezastaví ich žiaden múr ani čas.
Nič ich nezadrží, nič, keď dáme láske priestor bývať vo vnútri nás.
Šum stromov sa mi prihovára,
Ich výkriky túžby tlmočené vetrom,
vášnivé bozky konárov a dotyky listov.
Vedia, cítia, milujú... Aj keď sa lámu, neprestanú.
Vo večnom prijímaní nárazov. Sú...a usmievajú sa na nás.
Aj keď v búrke...
No Času ide všetko podľa jeho gusta
a tak u prevaľuje júl do augusta
Tenhle spúsob léta se mi zdá poněkud nešťastným, povedal by klasik.
A my nevieme čo skôr, či stavať hrádze, či požiare hasiť.
Leto akoby sa na jeseň zahrať chcelo, ovinúť chladom dušu i telo.
No to sa mu nepodarí, lebo vieme ako nazad získať, nielen jeho, dary.
Vieme ako prežiť chlad, poiare i povodne. Aj tie v nás.
Volajú sa viera, láska a nádej.
Aj keď to vieme, pripomínajme si to každý deň.
A bude leto celý rok. Plné krás.
Prečo nie sú listy stromov stále také zelené ako boli v máji?
To by bolo fajn, to by sme brali. Byť večne svieži, mladí.
Večnosť je však v každom okamihu prítomná,
je v ňom obsiahnutý všetok čas.
Zelené obilie žltne aby malo zmysel, kvety aj listy.
Príroda to vie, no i my sa s tým musíme vyrovnať
a oberať plody našich bytí. Nadoraz!
A to má význam, to má zmysel. Tým si ozaj môžeme byť istí!
Všetkého vraj veľa škodí.
Zimy, dažďa, slnka, tepla...
No aj pýchy, majiteľstva pravdy, peňazí.
Smeroviek do nepohody.
Len lásky akoby stále nebolo dosť.
Koľko jej je, toľko jej je, aj tak nakoniec zvíťazí.
Nastálo, nie ako hosť.
Fakt, Je to pravda, akože včera boli v Brodskom hody
Augustové polia nám dávajú, ba vlastne už dali, všetko čo dať mali.
Sme tak trochu ako oni, Aj nás osejú, poorú, sem tam pohnoja
No my sme! Žijeme, aj keď to niekedy bolí.
Prekonávame chlad, dážď, prijímame slnečných dní pohodu.
A snažíme sa priniesť úrodu.
Aby sme mohli byť označení znakom pokoja. Pokoja jesenných polí.
Panta rhei.
No tak si z tých krás života, krás leta, nenalej.
To sa jednoducho nedá!
Aj keď za pár dní zelenú vymení hnedá.
Dni, mesiace, roky odchádzajú,
no my vieme, že tie dary môžeme a vieme stále prijímať.
Do nádoby tela a tiež do duše.
Nebo i zem, celý vesmír nás v tom objíma
a robí čistým naše, toľko znečistené, vnútro i ovzdušie.
Píš svoje verše, Jeseň.
Sebou. Na mňa.
Ja ich prepíšem a vydám.
Vydám ich vôni jesennej noci,
vydám ich snom v jej vôňach ukrytej,
vydám ich túžbe čo v tých snoch pláva,
vydám ich svitaniu čo túžbu privoláva,
vydám ich ránu čo svitanie otvorí.
Nezbohatnem, viem to.
Tak nechám radšej ju ticho k nám hovoriť.
Prichádza akosi pomaly, skoro až nesmelo.
Akoby sa jej vôbec nechcelo. No cítiť, že je tu.
So svojou prívetivou tvárou ešte hreje.
Aj listy ešte necháva zelené, nielen imelo.
Nudná a fádne teda ozaj nie je.
Nech nám jej farebná krása srdce rozbúši
a prinesie nám pokoj do duší.
Pani Jeseň...
Všetky zázraky, všetky dary, všetky vône leta
sú v jeho odchádzaní.
Kto to všetko hradí?
Kto platí to predstavenie plné farieb, plné krás?
Veď to nejde z našich daní.
To pani Jeseň sa buchla po vrecku,
keďže už prichádza jej vlády čas.
September sa mieša s októbrom ako slnkom s hmlou, ako farby.
Žiarivé, clivé, temné, krásne...
Tak ako sa mieša život so smrťou, radosť so smútkom,
túžba s bolesťou, či láska s láskou.
Dá sa to rozdeliť? Kedy, ako, čím? Nedá!
Všetko je premiešané jeseňou.
Hudba letu padajúceho listu.
Hudba chvejúceho sa dotyku,
dotyku zatvárajúcich sa mihalníc leta.
Veko pokladnice ukrývajúcej perly chvíľ.
Chvíľ premeny sĺz, potu, zmiešaných štiav
a zlatých prútov odloženého slnečného svetla
na elixír večnosti.
A padajúci list, ako pierko vo vetre, nám ukazuje cestu.
Kam?
Slnko namáča svoje štetce do palety stromov,
akoby si spomenulo na leto.
Mazná sa ich listami v čakárni odletov
pred ich cestou Domov.
Aj keď už tak nehreje,
stále vie krásne pohladiť po tvári.
Cez jesenné nebo sa na nás milo usmeje.
Tak nenechajme si tento deň, celú jeseň, ničím otráviť.
Padá žltý dážď.
Je iný ako ten na jar, v lete.
Ani nepotrebujeme pršiplášť.
No vraví nám, že ďalší rok je pomaličky na odlete.
Tak sa pýtam koľko má Rok rokov.
Lebo stále krásny je, aj keď pod žltým dažďom zmokol.
No žije! Ako aj my žijeme!
A že Život je krásny, predsa dávno vieme!
A to ostatné, to sa včas dozvieme.
V zlatých listoch je ich odkaz pre nás.
V sile víchra je ich túžba po nás.
Jesenné dažde živia ich i našu nádej.
Slnečnými lúčmi nás aj cez mraky smútku
hreje ich láska.
Sú s nami, sme pokračovateľmi ich životov.
Naši. S ktorými tak veľmi byť by sme chceli.
Naši, ktorí TAM už odleteli.
Tak zastavme sa, aspoň na chvíľu, zahoďme nášho žitia rušičky
a pozdravme Ich.
Veď tento týždeň sviatok majú.
Dušičky...
Padá slnko na jeseň,
Nie je miesto na tieseň.
Jeseň stále mladá,
svätého Martina po horách i dolinách úpenlivo hľadá.
On i jeho biely koník sedia v nebi pri okienku.
Prídu či budú čerpať dovolenku?
Vesmír, ticho dýchajúci vesmír
na nás dýcha tisícročia poznania
vyvrhnutých kameňov poskladaných
do akýchsi pyramíd, ktorých konštrukcia
je zapísaná v smaragdových doskách.
Ale kde sme my, neoddeliteľná časť toho večného vesmíru?
Áno, život, smrť, stvorenie, svetlo, temnota.
Všetko tam je. Ale Dotyk, ten Dotyk,
náhrada mystického Slova, z ktorého povstalo všetko.
Kde je? V nás, aby bola Láska.
Vesmír to vie. Lebo sme jeho súčasťou...
Ešte je či už nie je?
Jeseň čaká, kým ju zima zimou neobleje.
A schová nedorobené. To, čo nestihla.
My žijeme svoje dni, krátke ako dni jesene.
Stíhame? Nestíhame?
Dúfame, veríme, čakáme, modlíme sa:
Pane nedopusť, aby naša Túžba utíchla.
Túžiť, to je najviac. Či najmenej?
Ešte pred pár dňami tu bolo leto
a už tu zase Advent máme.
Dni ako lístie zametá Času vietor.
No jedno nezametie určite: Nádej!
Lebo Nádej žije stále, večne trvá!
Aj to nám svojim svetlom hovorí adventná sviečka prvá.
Jesenné besy ako odtrhnuté z reťazí.
Tma, dážď, chlad, vietor...
Nahé prsty stromov vzpínajú sa k nebu v tichej modlitbe.
Prosia o zeleň, o svetlo, o život...aj my o to prosíme. A nebo vie to.
Lebo Svetlo, Život nakoniec zvíťazí. To nie je len chiméra púha.
To všetko nám vraví svojim svetlom aj adventná sviečka.
Už druhá...
Tuším sa Tam hore dnes upratuje,
anjelici prášia svoje periny.
Svetlo tretej sviečky šírenie tmy zastavuje
a jeseň už prechádza do zimy.
Tak sa pripravuje Nebo.
Aby bolo všetko tip-top keď odtiaľ zaznie:
Gloria in excelsis Deo!
Dni čakania, čakanie na naplnenie,
keď už len pár metrov, či dní chýba do Cieľa.
Celé naše okolie nám to stále omieľa.
Nebo to vie. Aj slnko, mesiac, hviezdy.
Čakajú len na znamenie.
Tak sme včera zapálili už štvrtú sviečku.
Horí a Svetlo ťahá za sebou jak nevesta vlečku.
Aj keď nie je vonku sneh a ani mráz
Spravme svietnik pre to Svetlo zo seba samých nás.
Nech na nás je a z nás ide pokoja a lásky nános.
Potom prežijeme zázrak tých ozajstných Vianoc.
Pomaly zatvárame tohto roku čarovnú knihu,
napĺňa sa čaša Času vínom našich dní.
Ešte zopár kvapiek, ešte zopár dní a pretečie víno v pohári.
Zdá sa, akoby sa tento rok sa zmestil do okamihu.
No nie, len spomienkam krásnych chvíľ myseľ, srdce odomkni.
Uvidíš aký krásny úsmev vyčaria ti na tvári.
Nesmúť už za tým starým, ktorý od nás práve ticho odchádza.
Nech nás úsmev, šťastie, pokoj a hlavne láska v tom Novom sprevádza.