Kalendárium 2024
Vieme, že vždy keď niečo končí, niečo začína.
Večný kolobeh, čo slzy smútku suší.
Čo k tomu ešte treba napísať?
Veď to vieš, či aspoň tušíš.
Na čo ďalšie otázky?
Nech ti teda dni tohto roku všetky dary života prinesú.
Nech tvoje srdce, tvoje dlane, aj keď veľké,
na príjem tých darov malé sú.
Nech všetky Zlá od teba, ako rok minulý,
do stratena odtečú.
Nech vieš, čo je pokoj v duši.
Nech nikdy nevieš, čo je život bez lásky
Tak sme už vraj o krok ďalej.
To mladý Rok káže času: trochu viac svetla do týchto dní nalej.
Aj Traja Králi už odišli, no snáď nám nechali svoje dary.
Nemusí to byť práve myrha, kadidlo či dokonca zlato.
Stačilo bz nám obyčajné ľudské teplo, súcit, láska, nádej.
Všetko TO, z čoho sa Človečina varí.
K tomu až tak veľa netreba. Len chcieť
Ver, že máme na to!
Sneh, to je tá biela voda, pribitá o zem
Podľa vzoru letných bielych oblakov nad obilným lánom
Je ako láska.
Čím vyššie sa dostane, tým dlhšie vydrží.
Ako to len robí?
A my sa pýtame kde je. Sneh?
Nie! Úcta, priateľstvo, láska...
Zdá sa že už nie je. Ale je! Je v nás.
Keď Sen preletí nad skorým zimným ránom
a Ty svoj prídel sneholásky obdržíš.
Je tu, či chceme a či nechceme,
Lebo bez nej byť nevieme.
Sneh, i ten vysoko, sa v Tebe jarou zmení na vodu.
No láska nech sa v Tebe, v nás, nikdy neroztopí.
A majme v srdci pohodu.
Videl som dva stromy čo by chceli byť jeden.
Milujú sa zahalené v snehu. Cítiť ich túžbu, ich bolesť.
Sú, cítia sa, no chceli by inak.
Tak snehu rozprávajú svoj príbeh drevených koľajníc.
Sneh ich počúva, rozumie, chápe.
Sľúbi im, že svojím umieraním zrodí požehnanie vody
darujúcej im zelený život a daruje im sen o dotyku,
dotyku zelených listov.
A oni ho snívajú. Ticho, pokorne...
V čakaní na smrť snehu premenenú na živý dotyk.
Povieme si, veď sú to len stromy.
No chcú byť jedno. A my?
Svetla je stále viac, no tepla nie je.
Akoby ani nechýbalo. No chýba!
Prebudení, premrznutí vtáci a ja sa pýtame:
Čo sa to vonku, i v nás, deje?
Že by nič, hlavne že sa dobre máme?
Nie! Chýba nám Teplo, Slovo, Dotyk.
Nech (aj) to všetko prinesú nám Hromnice
a tebe namaľujú predjarný mejkap na líce
ako predzvesť konca tejto chladnej periódy
Bojovala zima s jarou, bojovala tuho, zbesilo.
Nechcelo sa jej odísť a tak dulo, snežilo.
Aj tak však zaviala jari víťazná zástava.
Trochu smutno je však za tým, čo prestáva.
No láska a jar vyhráva. Jasne, krásne, spanilo.
Ale aj tak trochu smutno je. Ako milému za milou.
Rozhranie...
Niečo končí, niečo začína.
A taký zvláštny smútok sedí na duši.
Áno obracia sa na Nie.
Bujará veselosť na obdobie ticha.
No v tom tichu život Jari začína už dýchať.
a náznak jej vôní vzduchom vanie
Nech ten smútok, ticho ani počasie, Tvoj pokoj
ani Tvoju radosť zo života neruší
Toť nedávno tu boli Adam a Eva
a už sa na návštevu chystá Matej.
Za oknami už jar nesmelé piesne spieva
a nám sa do sŕdc vkráda Nádej.
Nádej, že Matej nebude lámať ľady ani ich robiť
Ale že zlomí putá nelásky a zloby.
A že pokoj, dobro rozkvitne v nás ako na jar ovocné sady
Ešte nie je, no už žije, omýva ju z neba voda.
Už len pár dní prejde do nocí,
kým zem tú vlahu nevypije
a príroda porodí aj bez našej pomoci.
Krásnu, teplú, voňavú Jar!
Treba k tomu ešte niečo dodať? Nie netreba!
Len Životu volať na slávu a ďakovať za tento Dar!
Predčasný dotyk teplých lúčov bujarý,
odomyká dvere do jari.
Jari krásnej, sviežej, voňavej,
Jari čo má tých krásnych darov habadej.
Nech nás teda nimi štedro obdarí,
Nech Ti žiari jarný úsmev na tvári.
Sen pretínajúci spánok je ako dážď bubnujúci na íl.
Preniká a zároveň zostáva na povrchu,
miesi hlinu na výrobu Adamov nahých ako voda,
ako naše vidiny.
Nahé, čisté, mazľavé...
A voda či sen, čo ostanú na povrchu nám omyjú tvár,
prečistia vzduch, ktorý v sebe dýchame.
Aby sme boli, aby sme verili. V toto predjarné ráno.
Už len pár dní bude tá biedna pani Zima sedieť na tróne
a uvoľní miesto mladej matróne.
Krásnej, sviežej, voňavej...
Jari, čo vznesie smrti Morenu.
Plnosť jej darov Ti doprajem.
Za sebou nechaj sivo, pľušť a chlad,
celú Zimu slnkom odrenú.
Jarná sakura.
Ožila! Svojim vzkriesením oslávila Vzkriesenie.
A z bolesti zimy porodila lupene.
Krásne, čisté, ružové...
Ako neha, ako láska, ako život.
Život čo pláva jarou.
A my s ním. V ňom. Plnou parou.
Ďakujem sakura.
Dážď žehná zem.
A zem sa modlí, kým nebo víta svojho kuriéra.
Života smrť sa nedohodli, kde sa dnes žije a kde umiera.
A dážď má svoj čas. A svoj zmysel.
V záhradách svetla sa vždy ligotá.
A tam kde Ježiš Kristus visel
Sú z kvapiek smrti kvapiek života.
Dávaj vajce po šlahačce, ked mi nedáš dvje vajíčka vyšlahám ťa jak zajíčka...
Spievali sme, keď sme boli deti.
Bože, ako ten čas letí.
Dnes už, žiaľ, nespievame, no verím,
Že stále detské srdcia máme.
Tak ich také majme a tú radosť navzájom si odovzdajme.
Nech ti dnešok namaľuje na líčka...
A že vraj apríl bláznivý...
Snáď len tým, že slnko ako v lete žiari na nivy.
Stromy, kríky a ich listy nečakajú kedy bude máj.
Rašia ako divé a tma pred svetlom rýchlo uteká.
Jar a život zase raz víťazí.
Svetlo, teplo, zeleň odtrhli sa z chladu sivej zimy reťazí.
Tak otvor srdce, celú seba a naplň sa zmesou svojich krás.
Nech žiariš, nech to všetci vidia. Užívaj si tento jarný čas.
Našiel som jednu svoju starú básničku, hádanku,
aby si si potrápila svoju hlavičku.
Farbu má ako zore či obloha, keď slnko zapadá.
Sídli na tichej hladine večerného jazera.
No ako ho k sebe, do seba dostať býva často záhada.
Z objatia milencov po milovaní sa pozerá
aj v duši býva po prijatí sviatosti.
Tak čo Ťa pritom napadá?
Sedatívum to nie je aj keď má podobné účinky.
Uhádnuť to je problém malinký.
Želám Ti ho, želám ho nám.
Čo nevidieť bude Máj, máj zelený,
no už apríl je bielym snehom púpav skropený.
Učme sa od tých malých, jemných padákov.
Jedno je kam ich vetrík zaveje
do cieľa vždy prinesú svoj náklad.
Krásy, života, nádeje.
Aby náš svet krásou a láskou nasiakol.
Aj keď si to možno nechceme priznať, Ona je to, na čo stále čakáme.
Ona je to prečo všetko prekonávame
Ona je to prečo žiť má význam.
Zo sviežej zelene rúcho má, venček z lupeňov bielych.
Podobná krásnej neveste, čo prináša ju ženích junák Máj.
Je krásna a jej kráse uvidíš krásny život celý.
Tak sa otvor, jej darmi sa opájaj a buď plná jej krás.
Veď o pár dní je tu zase. Máj –Lásky čas.
Ako voda po perí kĺžu sa dni po jari.
Letí to, že neverím.
Veď leto sa už chystá vložiť nohu do dverí.
Nech si letí, nech si vkladá.
Hlavne nech ťa každý deň svojou krásou obdarí.
Nech pokoja a lásky je v tebe vláda.
Čas plnenia. Čas napĺňania.
Svetla do slnovratu, obilia do klasov, kvetov do plodov, jari do leta.
A našich životov... Tak ich plňme krásou týchto krás.
Veď kone ťahajúce voz Času, letia ako vietor nad vodou,
čo ju čerí a vôňa májových lúk pomaličky odlieta.
No nenastáva čas piesočných dún.
Budeme sa plniť ďalej.
Dňami, vierou, nádejou a láskou.
To nám prinesie mesiac Jún. Ver tomu! Musíš tomu veriť!
Len tak letom svetom
už začiatkom júna dýcha na nás leto.
Svetlo sa pomaly už k svojmu vrcholu blíži,
no nikomu z nás to hádam neublíži.
Prečo aj? Veď zmena, to je život!
Aj keď potom, po lete, svetlo a tma dotiahnu to remízy
budeme žiť ďalej
Tak žime tak, aby nikdy nebolo nám clivo.
Preto si každý deň do nádoby srdca pokoj a lásku vrchovato nalej.
Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme?, pýtal sa (aj) pán Gauguin
On odveď dostal na Tahiti
A my? Keď vidíme ako ten Čas letí a leto strieda jar...
Odpoveď je jasná.
Stačí, keď sa odstrihneme a nebudeme ako škovránci na niti
a vyletíme do svetla, tepla, pokoja a lásky leta otvorených okien.
Tak leťme a užívajme si krásny žitia Dar.
Už tá krásna, voňavá víla Jar
odovzdáva svoje žezlo Letu
a to jeho mávnutím mení zeleň na plody.
Tak ako Čas vie meniť zamilovanie na lásku.
Žime teda žitím tento leta dar
kým Jeseň nezačne odrátavať jeho dni do odletu.
Skočme teda do slnka, do vody...
Do leta ako z najkrajšieho obrázku.
Letný večer
Vánok šepká Anjel Pána do zlatého obilného mora,
Slnko, ako v modlitbe, za obzor sa skláňa,
a letný večer na zem padá zhora.
Pokoj, Boží pokoj, vo svojej moci má nás.
A my jasne počujeme jeho odkaz. Každý sme anjel s jedným krídlom. Aby sme vzlietli, musíme sa objať.
Do pokosených lánov sa dostalo velké množstvo času. Ten vraví:
Všetci čakáme na premenu. Preto hľadáme lásku.
Aj keď sme ju našli. V tom je poézia, múdrosť nemého obilia hlasu.
Zo smrti zrnka byť, rásť. odolávať, zrieť, darovať život…
Uprostred príbehu sa nedá odísť, len pokračovať.
Aj keď to bolí a môže nám byť clivo.
Život je krásny. To všetko je napísané v jedinom obilnom klásku...
Sotva sme sa jari nadýchli, len tak ledabolo
a už obilie strihajú na ježka.
Lebo večný kolobeh Času nemešká .
Pre Čas nie je skoro či neskoro, tak tu máme len to, čo tu vždy bolo.
Horúčavy, no tiež slzy z neba, čo napoja zem a zmyjú hriechy sveta.
To všetko nám dáva Život! Dajme si ho teda na tanieri leta.
A k tomu vychladené pivo!
Ach ten Bežec Čas, stále beží nadoraz.
Naťahoval svetlo dní do maxima, až dobehol za vrchol.
A vpustil leto, ktoré z toho svetla pomaličky orezáva,
Nebadane, ale isto.
Až k nám príde jeseň so svojim hmlistom, po nej pani Zima.
No to hlavné, skoro by som zabudol.
Život je zmena! Hlavu hore!
Užívajme každý (nielen) letný deň, ktorý sa nám podarúnkom dáva.
Berme si to čo sa nepredáva: Čas a more...
V zrkadle hladiny letného jazera sa stretávame.
Obraz odrazu Božej krásy odrazu spojil obrazy našich snov.
Odraz obrazu Božej krásy odrazu spojil obrazy našich túžob.
Krása násobená krásou, prikrytá životom stromov a naším bytím...
Ten August je tuším ako Alchymista,
svojim dotykom mení zeleň na zlato, klas na zrno,
nádeje a túžby na plody.
Kto by jeho darmi pohrdol?
Tak otvor sa mu, keď už nás celou svojou krásou napadol.
Svojimi darmi leta, múdrosťou a krásou odmení Ťa.
Tým si môžeš byť istá.
A všetky tiene zažeň do vody
More je večné.
Ako Boh. Ako Láska.
Čas v ňom zabúda ísť ďalej.
Skúša to, ale prehráva.
Preto vyvesuje bielu zástavu z peny slaných vĺn
keď sa zdá, že prišli do cieľa.
No nie, to len voda osvieži skamenené pamätníky dôb vzniku
a s tichým úsmevom si ide po svojom,
vysmievajúc sa porazenému Času.
More je večné. A múdre. Vie...
Slnko žiari, páli akoby chcelo zmeniť polia na púšť.
No čo, veď je august, vrchol leta.
Ani tie rána po Anne nie sú chladné
a ich sviežosť je v nedohľadne.
No už vôňa plodov zeme vzduchom lieta,
vôňa naším bytím jemne rozomletá.
A tá vôňa hudie tichú pieseň,
Pamätaj človeče, za dverami jeseň...
Slnko stále páli ako divé akoby chcelo spáliť všetko živé.
No keď nadýchneš sa z rána či stíšiš k večeru,
ucítiš ako vonia roľa po žatve pooraná
V tej vôni je viera v Pokoj, čo prinesie nám Jeseň a tá vytláča našu nevieru.
Viera v Čas napĺňania. Lebo v pôrodnom sále lúk, sadov a polí
Príroda rodí svoje plody. Pre nás. Aby sme boli. V dobrom i v čase nepohody.
Veď Čas je živel stále sa meniaci a Rok je tehotný Jeseňou. Už v ôsmom mesiaci.
Tuším má to leto sklerózu, , tuším zabúda, že časom treba odísť.
A tak sa nám predvádza v plnej sile, v plnej kráse.
No vetrík, čo po strniskách spieva, má už jesenné litánie v hlase.
K stromom, sviežim ešte, letí jeho odkaz z polí:
Aby vydržali kým dostanú jesenných dažďov narkózu
a po nej prespali celú zimu. Kým všetky zlá nepominú.
Stromy sa majú. Aj my sa majme.
To krásne v nás si navzájom dajme.
Jeseň už vytlačila leto do priestorov toho čo bolo
a sama sa rozlieva do priestorov toho čo bude.
Nech v nej, napriek tomu čo teraz je, čo zúri naokolo,
Z jej darov krás, vôn, farieb a pokoja v tebe neubudne
Tma už zase uhrala so svetlom remízu a chystá sa hrať presilovku.
Listy stromov sa už začínajú farbiť do zlata.
September má slzu v oku, že leto s ním pomaly odchádza.
Nemusí však plakať, lebo všetky tie krásne dary:
svetlo, teplo,láska z nás len tak ľahko nezmiznú
Nič nie je stále, ani to púhe nič.
Vône leta sa pomaly míňajú a jeseň si už mieša svoje parfémy.
Míňajú sa dni roku, míňa sa svetlo dňa a čas akoby pridal do kroku.
A tak september sa mieša s októbrom ako slnko s hmlou, ako farby...
Žiarivé, clivé, temné, spojené krásnom...
Tak ako sa mieša život so smrťou, radosť so smútkom, túžba s bolesťou, či láska s láskou. Nedá sa to rozdeliť. Len prijať,
pospájané jesennou básňou.
Padá, padá Jeseň na naše malé jesene.
V nich si naše smútky češeme.
Robíme tým tej Pani zadosť.
No život i tak všade žblnká,
vo všetkých jeseniach sú skryté aj žiarivé slnká.
Smútok, šťastie, chlad i teplo, to všetko patrí k sebe.
To všetko nám dáva pani Jeseň
Tak majme z každého jej dňa, zo života radosť.
Padá. Stále niečo padá. Voda z neba, naše slzy, smútku či radosti,
skorý súmrak, či zlaté listy. Ako v októbri.
No nič múdre ma nenapadá, len vravieť že máme všetko čo nám treba,
že SME, že k životu sa navzájom majme ako živý chleba.
A že majme v sebe Lásku, ktorá nám to všetko odobrí.
Tak to cítim. Nielen cítim, som si tým istý!
Prší. Žltý dážď zomretých žltých listov,
premiešaný plačom kvílivých huslí starca
otvárajúceho podchod Odtiaľ – Tam. To prší...
Ako odvrátená strana milovania.
ako studené prúdy teplej rieky leta,
ako odvrátená strana dlhých dní slnka
zabudnutého v očiach žien, ako...
No dážď. Pršalo. Prší.
No dieťa povedalo: Leto bude, budeme chodiť bosí. Áno, leto bude.
A starec hrá, lístie prší, Čas čaká a My sme...
Pred Dušičkami nenásytná zem zhŕňa do seba všetky poklady sveta.
Zlato zo stromov, perly kvapiek jesenného dažďa, rubíny krvi zabitých zvierat, smaragdy ihličia... Poklady prikryté hodvábom hmiel.
No jej to nestačí. Chce aj telá našich, telá balzamované spomienkami a modlitbami. A naše dni. Dni čakania. Čakania na otvorenie veka jej pokladnice, aby za tie poklady kúpila nový Život.
Nám, našim... a budúcim.
A je tu zase, mesiac, čo je ako hrdzavé, nevľúdne zviera.
Mesiac, čo smútkom, úzkosťou by nám chcel srdcia zvierať.
No my vieme, že sa mu to nepodarí.
Poznáme na tie besy liek a ten sa volá Nádej, Láska a Viera.
A s tým vydržíme v teple až do jari. Ba až do leta.
Len nesmieme tieto lieky odmietať.
Je tu čas, keď sa zlatá hriva stromov pozvoľna mení na hnedú.
Čas keď posledné teplé lúče slnka, previazané chladom,
jesenné vetry do krajiny Zimy odvedú.
Čo sa divíme, čo tak prekvapene pozeráme na to?
Veď dnes má ten, čo sa na bielom koni vozí,
zase svoj sviatok.
Nevieme ako dnes príde.
No keď nie snehu, tak pokoja a lásky nech dá nám štedrý prídel.
Krásna je ako život sám. I taká pestrá.
Krásna, farebná, voňavá, niekedy i slnečná.
Milosti rodná setra.
A hneď nato je v hmlovom závoji nostalgie,
až býva nám clivo. Tak si Jeseň svoje dníčky žije.
Preto otvor srdce, ako v tej rozprávke,
naplň ho až po okraj pokojom, teplom jesene.
Potom, keď zima, pľušte prídu, otvor ho
a uvidíš ako ťa to teplo v ňom uložené prenádherne obleje.
Kiežby sa naše srdcia otepľovali viac a rýchlejšie ako globálna klíma.
Aby leto bolo letom a zimou zase zima.
Aby sme tieto dni jesene jej darom Pokoja žili,
aby sme vítanie Života vo voňavej jari všetkým pripravili.
Nech to všetko zlé čo vôkol seba vidíme, nemá žiadnu dohru.
Je to také ľahké. Zastavme sa na chvíľu a otvorme sa dobru.
Kde majú farby mája svoju skrýš a kde jeho vône?
Kam si Slnko svoje teplé lúče odkladá?
Kde to všetko je? Keď okolo len chlad, pľušť a sivo.
No povedz. Žiadna záhada.
Kolobeh Bytia nám to zodpovie. Vraví: To je život!
Neboj, za chvíľu narodí sa Svetlo a potom zas zakvitne celá jari Záhrada.
Bude to tak. To si píš!
Sychravé brieždenie prešlo do rána.
Ako vždy. Platňa tisíckrát ohraná.
Nechcem meniť zákon času, ktorý večne trvá,
no myslím, že vôňu tých rán spôsobuje adventná sviečka prvá.
Ešte pár dní tmy tieto sviečky odkroja a dočkáme sa.
Dostaneme Dar: Dar Lásky a Pokoja
Veľké Svetlo už vložilo nohu do dverí.
Aj keď je ešte veľa tmy, druhá sviečka nám tomu káže uveriť.
Jej žiara do nás vkladá oznam,
že už za pár dní Slovo sa telom stane
a z tmy v nás, i z tej vonku, veľa nezostane.
Tak s tým všetkých okolo zoznám.
Že by od tretej sviečky svetla, tepla
sama Príroda sa splietla?
Nie, jar k nám ešte neprilietla.
To je iné teplo, iná vôňa sa nám usadila na nos.
To Teplo, to Svetlo, tá vôňa,
to sú dary blížiacich sa Vianoc.
Tak už aj štvrtá sviečka horí,
jej svetlo sa nám ticho prihovorí.
Vraví: Svetlá tých sviečok zliali
sa do jedného veľkého Svetla.
Svetla, ktoré nám svieti na Cestu.
Každý z nás sem tam padne,
nie každý deň máme čas na siestu.
No vstaneme, ideme ´ďalej, vždy a znova.
Dať nám na to silu, Láska, v tom svetle živá,
nám nikdy neodmietla.
To nech je ten pravý Vianoc odkaz.
Nech sa z nás do celého sveta rozleje.
A nech tam po všetky dni roku stále je.
Cez presýpacie hodiny tohto roku
padajú posledné zrnká Času.
Každé jedno zrnko nesie v sebe žitia krásu.
V spomienkach ukrytú...
No netreba (preto) smútiť, netreba maž slzu v oku.
Veď už o deň prevrátime hodiny a tie budú zase plné zrniek dní.
Krásnych dní! Dní pokoja a daru Lásky.
Týmto dňom svoje srdce odomkni.
A tých zopár nekrásnych, ktoré možno tiež prídu,
zatvorme hneď do krytu.
Bude to dobrý rok. Uvidíš. Tak odpovedám na otázky.
Nech je!