Chcem aby...
Zlatá sa už pomaly mení na hnedú.
Deň na noc.
Aj zem sa ukladá na lože.
Čas nestojí, bláznivo sa ženie dopredu.
Tlačí tichom tiesne nános.
V tichu výkrik: Bože, kto nám pomôže?
ON.
Rečou Anjelov,
napísanou v kráse listov,
v žiari slnka,
v sile vetra,
vo vôni zeme,
v detskej tvári,
na nás volá:
Nebojte sa! Som TU!
A nám stačí povedať:
Pane, chcem aby si bol.
Láska, chcem aby si bola.
A. zákon
Bolesti, trápenia, choroby
ponorené do našich dní
sú nadľahčované silou Lásky,
ktorá sa rovná váhe
túžby a nádeje
v tejto Láske obsiahnutej
častice sna
častice sna
častice rodiacej sa jesene
plávajúce medzi padákmi zomretého
púpavového kvetu
ktoré búrka
zabudnutá búrka
sadí do príbytkov našich túžob
fúka
a štekot psov nedokáže preštekať
pud rozmnožovania semien budúcnosti
ach Láska, pod čím to spíme?
ohňostroj premeny času odpálený životom
zrodením v symfónii krákajúcich vrán
nesúcich v zobákoch ratolesti
našich dní...
p.s. krkavčia mama, ten čierny škaredý vták, sa vraj vzorne stará o mláďatá
a potom buď múdry....
Septembrové leto
Ešte je,
aj keď už skoro nie je.
No ešte sa letne tvári.
Ešte aj hreje.
No teplom soli,
ktorá nesolí.
Tak steká leto po pohári,
vlaží zrná jesene,
tichúčko zasadené do polí.
Panta rhei.
No a čo?
Leto starne.
My starneme.
Život však všetko prebolí
Svetlo túžby
Bežiace steny leta
lemujú jesenný čas.
Čas ktorý neodlieta,
no svetlo túžby zapaľuje v nás.
Svetlo v ktorom nie je zima
aj keď fúka vietor, padá sneh.
Sebou Bože objím si ma.
V Tebe jedno je mi, koľko zimy napadne.
Ach Láska,
kde si, v čom?
V jesenných listoch popísaných dýchaním vesmíru?
V ich živote je všetko...
Aj ja, bláznivý diletant namýšľajúci si,
že svoj život dokáže recitovať v usporiadaných rýmoch,
aj ja som chcel hovoriť o prstoch stromov,
našich bratov.
Ale nie, vysmiali sa mi.
A tak, neurazený, kľakám pred ich podstatou.
Počúvam a chcem počuť,
nie najlepšiu pieseň na nočné počúvanie,
ale to: "čo urobíte najmenšiemu z mojich bratov mne urobíte..."
A tak strom, brat môj, rečou tvojich listov počúvaj čo vravím.
Ach láska, kde si?
V jeseni, v zárodku zrodenia umierajúceho života,
ktorý musí byť.
A je.
Len padajúce lístie sa obetuje,
lebo vie...
Vie, že dotyk mimo našich tiel bolí.
Tak padá, tíši, je...
Ako my. V ňom. V sebe.
Ach Láska. Viem kde si.
Tam, kde lietavé deti stromu nikdy neboli.
len tak
chcel by som
prepísať výkriky túžby a chvenia lásky
ktoré lietajú vzduchom
chcel by som bozkom
nie silnejším ako dych
dotknúť sa Tvojej tváre
vložiť ťa do krásy
beztiažového letu
aby si sa tam vznášala
v príboji vĺn nevedomia
pulzujúcej rozkoše
narážajúcich na moje
rozhorúčené telo
zahodil som "by"
prepisujem výkriky túžby
a lásky
Dotyk anjela
Krídla anjela sa ma dotýkajú
na lícach
a nechávajú brázdy
ako pluh na čerstvo pooranom
poli.
Aby bola úroda.
Tak neviem.
Radujem sa?
Bojím sa?
Keď tá orba tak neskutočne krásne
bolí...
Uzol na čase
Zauzlil sa čas
nitkami včera, dnes a zajtra.
A uzol je náš,
nie gordický.
Previazaná túžba, bolesť, neha, Láska...
Nielen na teraz.
Už navždycky.
Písanie tichom
Píšem Ti hrotom ticha
na šestnástu stranu Tvojej duše
posypanú prachom pomletej bolesti a šťastia,
môjho i Tvojho prachu.
A popísaná duša mení
ticho na výkrik,
ktorý počujú len padlí anjeli
a ja
preoblečený za jedného z nich.
No aj tak všetci vedia, že k nim nepatrím.
Že to ja čerím ich stojaté perá,
že to ja píšem do Teba to ticho výkriku.
Tak sa ma stránia,
aby ma lepšie videli tí druhí.
Videli, ale nepočujú...
Ja však ďalej píšem
na šestnástu stranu Tvojej duše
vykričané ticho.
Potichu aj nahlas.
Aby si mala čo nečítať...
Pri počúvaní hudby?
Spánok
Do Tvojho spánku vnikám,
ticho Ťa nebudím.
Ty sa usmievaš
a odpovedáš mi
ľahučkým dotykom sna.
Spíš.
Ja meriam vzdialenosť medzi hviezdami a tónmi hudby,
ktoré mi Ťa dávajú,
vzdialenosť,
čo je daná vzdialenosťou,
no je prekonaná snívaním blízkosti dotyku,
ktorý je prevzatý z dotýkania sa hviezd
milencami,
bláznami a
básnikmi
všetkých čias,
tými,
ktorí tušia naše chvenie prstov a sŕdc,
no nevedia, že my vieme...
ako sa dotknúť hviezd.
Spi...
Hudba
Hudba...
Hudba letu padajúceho listu.
Hudba chvejúceho sa dotyku,
dotyku zatvárajúcich sa mihalníc,
veko pokladnice ukrývajúcej perly chvíľ.
Chvíľ premeny
sĺz, potu, zmiešaných štiav
a zlatých prútov
odloženého slnečného svetla.
A padajúci most viečok sprístupnil
cestu..
Kam?
Zlodej
Slnko hladí plavú šticu obilia.
Dáva mu zmysel a život.
Trochu si z toho kradnem.
Pre seba.
Snáď môžem...
Letný večer
Vánok šepká Anjel Pána
do zlatého mora,
slnko v modlitbe za obzor sa skláňa,
a letný večer na zem padá zhora.
Pokoj, Boží pokoj
vo svojej moci má nás.
obilie
dozrelo
je na konci cesty
pripravené vydať sa
vlní sa
v očakávaní premeny
smrti v spasenie
my bozkáme ho v chlebe
a ono nám
ako Ježiš Judášovi vraví
Priateľu
Priateľu ja zomriem
zomriem preto
že ty ešte nie
Bez teba
Cigaretový dym mi kvapká na myseľ...
Radšej budem ticho.
Kto by si to pomyslel.
Život vo mne vyschol.
Šťastie a bolesť
Šťastie a bolesť.
Točia sa, točia
stále v jednom kole
za tónov hudby osudu.
Bolesť a šťastie
primknuté k sebe
tancujú v Láske.
Divoko, bezhlavo, bez zábran...
Lebo vedia,
že ONA bude
aj keď oni nebudú.
Odpustenie
Nebo zmýva tichými slzami Našich
hriechy nás.
A my zostaneme čistí.
Aspoň na chvíľu...
Čakanie na...
Aj slza zastala v nehybnosti cesty.
Kam aj ísť.
A načo?
Cestu zatvorila hraničná závora
vrásky na duši,
pretlačená do tváre.
Slza stojí, aj čas.
Aj život.
Nádych.
Nádych bolesti a lásky.
Ručičky sa pohli..
Slza preniesla svoj náklad soli.
A život?
Kvapká cez presýpacie hodiny,
odtiaľ tam.
Aj keď...
Závoj
Závoj hmly,
závoj nevesty pred sobášom,
skrýša pre krásu,
tajomstvo čakania.
A vyvolení ho trasúcimi prstami
odhrnú
a odhalia to,
čo tušíme...
Blízka vzdialenosť
Pane, som od Teba vzdialený
len na dva dotyky myšlienky,
vzdialený ako jar od zimy.
Dotýkajúci sa Ťa
a predsa vrastený opačnými koreňmi
do zemitej oblohy.
No modlitba chce rozdeliť
oblohu a zem
podľa zákonov lásky,
zapustiť moje telo do zeme,
moju dušu do oblakov.
Dotýkať sa Ťa telom i dušou.
Dotýkať sa Ťa v zime i v jari,
V úplnosti.
Som od Teba vzdialený
len na jeden dotyk nádeje.
Si tu Pane. Nevzdialený...
Opadané listy
Písal som Ti o slzách stromov
čo nezrelé ležia na zemi.
No kým dopísal som,
dozreli.
A pozdravili sebou zem,
z ktorej sme.
Aj keď pri tom zomreli.
No my budeme.
Budeme?
Áno.
To ich obeta káže mi.
Neskorý november
Zima nám pošepkala že je,
že čaká za dverami.
Čosi biele z neba seje
a vraví, že už chce byť medzi nami.
Podala nám ručník,
ako Veronika Pánovi,
celučičký biely.
Vraj nech Naši otlačia si doň svoju tvár,
Naši, čo TAM už odleteli.
A čakajú,
kým im našetríme na nový....
Predjesenie
Predjesenie utopené v slnku.
Polia pekne učesané,
s vlasmi zastrihnutými ešte do leta.
Do unavených listov vánok vtláča vlnku
a Ty cítiš, že jeseň, čas milosti,
k nám opäť prilieta.
Bodkované písmo
Biele bodky čajok,
ako opadané lupene bielych kvetov čerešní,
rozhodené na hnedej hladine pooranej zeme.
Kde sa tu vzali?
Aký odkaz napísaný písmom svojich tiel
nám píšu?
Či len sedia, omámené vôňou jari,
Unavené letom odtiaľ tam?
Ako my,
keď spočinieme po vykonanej ceste,
omámení láskou,
ktorou píšeme slová bielej modlitby.
Pre nás i budúcich...
Píš moje verše
Píš moje verše, Láska.
Sebou.
Na mňa.
Ja ich prepíšem a vydám.
Vydám ich vôni letnej noci,
vydám ich snom v nej ukrytej,
vydám ich túžbe čo v tých snoch pláva,
vydám ich svitaniu čo túžba privoláva,
vydám ich ránu čo svitanie otvorí.
Nezbohatnem. Viem to.
No dám sa ti
skrze vôňu letnej noci,
skrze sny a túžby,
skrze svitanie a ráno.
Dám sa Ti
skrze verše nimi prečítané.
A preto píš moje verše, Láska. Prosím.
Sebou.
Na mňa...
Krst
Voda odložila snehové plavky
a nahá ma krstom, skrze seba
prijíma medzi svojich.
Očistených od utrpenia a šťastia.
Čakajúcich na vyššiu bolesť a extázu
Tak spolu s inými,
premočenými, prezimenými
čakám.
Na bolesť?
Na extázu?
Či na krst ohňom?
Ach živly...