Aj tak

Aj keď sa Túžba snaží vytlačiť Bezmocnosť,
aj tak mi chýbaš.
Aj keď sa Nádej tvári, že nie je Vzdialenosť,
aj tak mi chýbaš.
Aj keď Neha šepká, že Čas nie je dôležitý,
aj tak mi chýbaš.
Aj keď Láska dychom vánku vraví, že si moja,
Aj tak mi chýbaš.
CHÝBAŠ.

Aj keď zdravý Rozum kameňuje Pochybnosť,
aj keď Srdce velí,
aj tak...
 

Bez

Beztiaž.
Bezbolestná bezradosť.
Bezpriestor piatich stien.
Bezvedomie bdenia bezsenného spánku.
Bezvetrie času.
Bezbytie bez modlitby.
Bez Teba...

Chce sa mi snívať

Chce sa mi snívať, tak snívam.
Medzi kvapkami dažďa sú priestory
kde snom nezmoknú krídla.
Len ich nájsť!
Je to nebezpečné, ale krásne...

Tak snívam...
O jamke v piesku,
do ktorej sa dá preliať more.
O ohni, ktorý nahradí slnko.
O vankúšoch vzduchu,
vyrovnávajúcich nerovnosť ciest
nevedúcich k cieľu.

Aj o láske snívam.
Je to nebezpečné, ale krásne.
Je to bolestné, ale dáva to azyl,
miesto na prežitie.
Chcem žiť.
Tam prežijem.
Tak snívam.
Čo mi ostáva, keď mám...

Chcenie

Jeden život visí
z polovičného neba.
Len tak.
Pod ním plná náruč chcenia.

Chvílenec

Nehovor nič len cestuj so mnou...
Moja krásna Pani,
modlím sa Ťa.
Modlím sa Ťa modlitbou
zomierania
a večného znovu(z)rodenia Svetla,
modlitbou premeny vody
a slaného snehu.

Modlím sa Chvílenec nášho Času,
nehmotnými prstami žmolím korálky
našich hmotných chvíľ.
Posúvam sa od jednej k druhej,
až sa blížim ku koncu,
ktorý je vlastne začiatkom.
Začiatkom novej Modlitby.
Chvílenca?
Či Ruženca
z ruží s najkrajšími tŕňmi.

Moja krásna Pani,
nehovor nič len cestuj so mnou...
A dovoľ mi modliť sa Ťa.

Dažde

Prvý jesenný dážď sa miluje
s posledným letným.
Prepletený v sebe.
Ako ja, keď zauzlený v Tebe
nad oblaky letím.

Dážď

Čisté slzy neba
umývajú drevá.
Zelené,
aj tie od zaschnutej krvi.
Silou horúcej, slanej vody
stekajúcej po nás.
Zohriatej v kotli srdca,
osolenej Bytím.

A drevo i duše sa čistia...
A voňajú.
Po Veľkej noci...

Hľadanie Čakania

Hľadám Ťa vo svetle
i v tieni,
čo ozvenou svetla je.
V ozvene tepu môjho srdca,
čo jej tepom meravie,
naháňame naše Čakanie.
Kde je?
Ozvenou tieňa dávam sa do kriku.
No Ty už voláš:
Mám ho tam.
Našla som ho.
Chýbanie v šuflíku.
Srdca.
Môjho – Tvojho.
Tak to vidíš.
Naše srdcia hrajú rovnakú muziku!

Je mi smutno

Je mi smutno.
Za Tebou.
Ako deň jesenného dažďa
som Ťa plný.
Mokrý som od jeho prstov,
mokrý ako Ty.

Náš požehnaný smútok.
V láske...

Jeseň alebo si sa schovala v hmle

...alebo sa schovala v hmle,
krásnej hmle, ktorá odkrýva zákutia jesenných zátiší
a našich túžob.
Tá hmla dokáže utíšiť
rozletené chvenie našich snov,
veď má v sebe toľko slúžok.
Jemnučkú vodu, čo vlhčí vlasy a tvár.
Oči však nie,
na to je iná voda.
Vlhkosť na zmývanie vlhkosti.
Zimu, ktorá vie byť horúca,
i chladí,
ale nevstupje do kostí.
I krásu má k službám svojim,
i neradosť.

Keď sa toto všetko spojí,
som jej plný.
Ale stále jej nemám dosť...

Jesenný dážď

Zmizli už zúbky z hracieho strojčeka zeme.
Teraz dážď natiahol svoje struny
a jeseň hrá na nich svoju muziku.
O čom je, to všetci vieme,
ale ani za nič to nahlas nepovieme.
A tak ďalej pracujeme,
jeme,
milujeme,
žijeme...
Naozaj, či len zo zvyku?

Krúpobitie túžby

Krúpobitie túžby dopadá
na pokojnú hladinu našich duší.
Pod nárazom každého posla
štartuje malá kvapka bolesti.
Odlepí sa,
vyletí,
akoby ju nič nedržalo.
Ale drží!
A tak sa z výšky poznaného
vracia k svojej podstate,
ktorej odovzdá získané.
A TO sa šíri letokruhmi sústredných kružníc
ďalej a
ďalej,
dotýkajúc sa ďalších letokruhov.
Mojich.
Tvojich.
Tak sa v nich dotýkame.

Buď požehnaná Túžba,
dávajúca Dotyk.  
Aj keď cez bolesť...

Kto som

Som Ten, ktorý som,
povedal Boh.
A ja som kto?
Zvalil som sa na brloh.
Zamkol som.
Nepomohlo.

Kvapka hmly

Kvapka hmly je spojnicou svetov,
vlhkou pavučinou túžby
predlžuje moje vlasy
k Tvojim prstom.

Lano nad priepasťou.
Rebrík do neba.

A dole
umierajúce zlato vlasov stromov
česaných
hlaholom poludňajších zvonov.

Čo skrýva?

Tvoja hmla mi vlhčí
displej i dušu...

Letný dážď

Letný dážď hladí klasy obilia,
čistí ich,
ako keď slza tečie cez riasy,
nechávajúc na nich ťažobu
našich dní.

A očistená voda sa posväcuje v plodoch:
v zrne
a v láske, uloženej v očiach...

Maľovanie

Maľujem si Ťa farbami jesene
v obraze umiestnenom v kvapke rosy
zavesenej na pavučinovej spojnici
osudov
chvejúcej sa v prúdení myšlienok
ľahučkých ako vzduch.
Potrebných ako vzduch.
Nutných k dýchaniu
duše,
poslov našej existencie,
osvietených oným svetlom,
ktorého podstatu tušíme.
Svetlom, ktoré osvetľuje cesty
a ktoré spolu s jeseňou,
kvapkou rosy,
pavučinou,
vetrom premiešaného vzduchu a snov
vytvára kompas k určeniu cieľa ciest.
A ich povahy...a významu.
Našich ciest.
Cesty!

O tom som rozmýšľal, Láska moja.
Pri maľovaní..

Meditácia

Ticho ukradnuté z búšenia vĺn.
Tma zo schovaných tieňov tancujúceho slnka.
Svetlo mesiaca žiarlivo stráži tieto kódy
otvárajúce dvere meditácie,
nakreslené na nerovnej platni dýchajúceho
či vzdychajúceho mora.
Za dverami ďalšie dvere
hojdajúce sa v pántoch.
Vrzgajú, naolejované poznaním poznaného,
upozorňujú na narušenie zakázaných priestorov.
Votrelcom, ktorý je tam doma.

To ja som sa prepadol, lačný Tajomstiev.
Ja v sebe.
Záchranca Mesiac, ma, námesačného, zachraňuje.
Ťahaním k sebe.
Nadýchol som sa.
A dole, v zrkadle vody, som sa zbadal
ako robím Mesiacu škvrny miesto kráterov.
A on mi na oplátku požičiava svoje nesvetlo.
Aby som Ťa doňho zahalil.
Láska moja...

Moje opustené dlane

Láska,
Čas odkrajuje zo seba,
robí, čo je v jeho moci....


Moje opustené dlane sú nočný motýľ
tápajúci za svetelnou belobou Tvojho tela.
Moje ústa sú vyprahnutá studňa
prosiaca o vlahu Tvojich perí.
Moje ramená objímajú nočnú tmu v nádeji,
že ju presvedčia zmeniť sa na svetlo dňa,
približujúceho Teba.

Len moje srdce je to isté
lebo si v ňom Ty a tak bije tlkotom
Tvojho srdca.

A duša je v duši,
jedno ktorá v ktorej.
Lebo jedno sú...
V láske.

Motýľ

V chvení vône vôní
živých vôd
idem za Tebou.

Ako Tvoj snový
motýľ
sadám na žriedlo nektáru.

Žriedlo priťahujúce,
napájajúce
klonovaných snových motýľov
mojich hladných predstáv.

Myšlienka

Plachá myšlienka
v duchoprázdnom hluku,
v chráme ničoty.

Vtáča, tužiace byť.
Len načo,
keď nikto netúži po jeho speve.
No je.
Len tak...

Mŕtvy list

Našiel som mŕtvy list.
Zomrel.
Asi musel.
Mal v sebe nakreslený
celý život leta.
Niesť ho,
to bol jeho údel.
Pri mojich nohách skončila jeho cesta.
Alebo začala?
Toľko pravdy,
Toľko príbehov rôznych farieb
bolo v ňom.
Celá Kabala!

Toľko bolesti,
toľko lásky,
toľko dávania.
Skoro som sa zľakol.
Zobral som ho do rúk.
Už mi nebol pri nohách.
Ja som si pred ním kľakol.

Obilie

Staré, večerné slnko píše
do mladého obilia svoj odkaz.
O kolobehu nekonečna,
o nekonečne v bytí,
o bytí v láske,
o láske v obeti,
o obeti v kolobehu života.

A obilie rozumie.
Pritakáva vlnením a jeho vlasy
nešedivejú,
ale žltnú múdrosťou poznaného...

Odkaz na liste

Dvihni zlato-červeno-zelený list
čo Ti leží pri nohách.
Dvihni ho a prečítaj.
Písmo poznáš, je z krajiny Atlantíd.
Z krajiny TAM.

Tým istým žilkovým písmom je popísané
moje srdce.
Pre niekoho,
kto nevie čítať ani listy,
sú to len žilky, cievky, jazvy.

Ale pre Teba,
ktorá poznáš písmenka
podstaty Bytia,
je to odkaz.
Nemusím písať aký.
Vieš čítať, Čitateľka farebných listov
a môjho srdca.
Áno,
je tam to, čo si prečítala.

Prikry napísané,
vysuš slová pijakom jesenného poludnia,
aby sa nerozmazali...

a na pijaku budeš mať napísané to isté,
len opačne.
Od Teba ku mne.

Po žatve

Kôpky zlisovanej slamy na poli.
Slepecké písmo
pre prsty tmy letnej noci,
ktorými Boh číta
jemu napísaný odkaz
či prosbu,
v žltej knihe pokosených lánov.
A On  vie čítať.
A rozumie.

To Človek kľakol si a písal
pri odovzdanej námahe:
Chlieb náš každodenný daj nám dnes...

Potrebujem Ťa

Potrebujem Ťa.
Ako jeseň potrebuje mrholenie,
hmlu a zlato
k svojej nostalgickej
Úplnosti.

Prach zeme

V prachu oranej, úrodnej zeme,
odovzdanej a pokornej,
kĺzala sa siluete  vtáka.
On sám bol neviditeľný.
Splynul so skupenstvami zeme.
Či rozplynul sa v nich?
No pramatka zostáva
a ponúka sa životu.
Vieme to.
Aj ten vták to vie.
Preto slnkom vo svojom tieni
chváli jeseň.
Čas milosti.
Čas pomaľovaných snov,
Čas odchodov,
Čas lásky rodiacich sa príchodov.

V prachu zeme dýchajúcej pokojom,
láskou,
Tebou,
videl som letieť vtáka.

Našich túžob...

Prach

Padáme,
letíme...
premiešaní v prachu jaskynného času,
v chvoste kométy
namočenom ešte vo Veľkom tresku
vzplanutia života Lásky,
letíme do bezvedomia poznania
kto je kto,
v poznaní bezvedomia oťaženého vôňami,
chuťami a zvukmi
vesmíru nazvaného Túžba...

Memento homo, quia pulvis es et in pulverem reverteris.

Pred zaspaním

Prečo spánok najprv priťahuje
a potom melie písmená vnímania?
Melie ich na prášok,
múku, krmivo snov.
Nikdy nebudú také, aké mali byť.
Poskladané do veršov,
sekundu pred zaspaním.
Ale živia sny.
Naše sny.
Ich formu a obsah nechávajú, na prežitie...
Ale živia ich,
zavárajú ako zelené uhorky dní
vo fľašiach našich životov.
Na zimu.
A nálev?
Slaný?
Má aj spánok slzy?
A sen?
Neviem.
Už vyhral a urobil čo treba...
Spánok.
Spím.
Nepíšem.
No milujem.
Spánok?
Teba!

Pretlak

Zrejú vo mne myšlienky,
slová,
ako hrozno
v strapcoch viet či veršov.

Nevedia sa dostať von
lebo väčšie sú ako moje tepny,
ako ja.

Tak čakám.
Čakám až sa rozpučia
pod tlakom piestu Osudu
či Ruky Pána.
Potom sa z nich snáď vytlačí
opojné víno básne,
ktoré pretečie mojím srdcom
a nalejem ho do pohára.
Lásky?
Života?

Prečo

Ako premrznuté vtáča,
vyletené z Tvojich očí,
premenené na písmená,
zaťukalo otáznikom na moje ja.

Otvoril som mu,
do lampy srdca dolial oleja.
Nech sa trochu zohreje.
Lebo bytie,
poslané v jeho bytí
aj moje je.

Keď spolu zohriali sme sa,
ja a vtáča,
prišiel čas nakŕmiť ho odpoveďou
na ním nesenú otázku.
Tak sme spolu vyťukali odpoveď,
pre Teba,
pre Lásku.
PREČO!?!

Snáď sa aspoň trošku usmeje(š)

Príbehy

Len vymýšľanie príbehov
kvílivej hudby utrpenia.
Príbehov,
večne sa opakujúcich príbehov
ľadu a ohňa
v rodení vzniku a zániku
mliečnych dráh našich túžob,
dráh lemujúcich,
ukazujúcich cestu.
Cestu nás?
Či cestu príbehu zo začiatku.
Bez konca...

Vymýšľanie príbehov je náš osud.
A ich žitie?

Rozhovor

Rozprávala slza slze
na púti do Compostely
po Pyrenejach našich líc.

O bolesti v láske utopenej.

Kráčali...
Či stekali?
Vedeli.
Povedali nám, že láska bolesť neskalí.
Nech nás to, vraj, nemrzí.
Tak povedali a išli ďalej,
v objatí...

Milovanie sĺz,
našich sĺz.
Prepletených v súslzí.

Sen pretínajúci spánok

Sen pretínajúci spánok
je ako dážď bubnujúci na íl.
Preniká a zároveň zostáva
na povrchu,
miesi hlinu na výrobu Adamov nahých
ako voda,
ako naše vidiny.
Nahé, čisté, mazľavé...

A voda či sen, čo ostanú na povrchu
nám omyjú tvár.
Prečistia i vzduch,
ktorý v sebe dýchame.
Ráno, Láska...

Sen či Skutočnosť

Sen tichým pádom
prikrýva bytie našich dní.

Je ako Veronikin ručník
či hodvábna šatka z obrazu.

Šatka dopadá na samurajský meč túžby
a tá, ľahučká
svojou ťažobou nenaplnenia,
delí sa na dvoje.

Na Skutočnosť ručníka
z krížovej cesty bolesti Snov
a na Sen tváre,
našou krvou vytvoreného
otlačku Skutočnosti Bytia.
Či sna?

Šátok na obraze je čistý.
Aj túžbu meča len tušiť.
Pretneš ho?
Či otlačíš svoju tvár?

Sen či Skutočnosť...

Smrť

Smrť je len výdych.
Výdych na druhú stranu ako obyčajne.
Tam orosí zrkadlo večnosti.
Aby sme nevedeli.
Len tušili...

A odrazí sa,
vráti sa vo vdýchnutí nového života.
Do nás.
A do nenarodených,
ktorí utrú zrkadlo svojím bytím.

Smútok

Smútok je len otvorená dlaň
Túžby
hladiaca brečtanovými prstami
Lásku...

Spánok - vnikanie

Do Tvojho spánku vnikám,
ticho Ťa nebudím.
Ty sa usmievaš
a odpovedáš mi
ľahučkým dotykom sna.
Spíš.
Ja meriam vzdialenosť medzi hviezdami a tónmi hudby,
ktoré mi Ťa dávajú,
vzdialenosť,
čo je daná vzdialenosťou,
no je prekonaná snívaním blízkosti dotyku,
ktorý je prevzatý z dotýkania sa hviezd
milencami,
bláznami a
básnikmi
všetkých čias,
tými,
ktorí tušia naše chvenie prstov a sŕdc,
no nevedia, že my vieme...
ako sa dotknúť hviezd.
Spi.

Spánok

Sen nie a nie zalepiť mi viečka.
Nevadí, aj tak snívam.
Veď jedno je
či ho nanášam na bdenie
či na spánok.
Je krásny.
O Tebe, o nás.

Vlaje za mnou
jak za nevestou vlečka
keď sa s ňou hrá vánok

Striedania

Strieda sa, mení sa...
Leto vstupuje do jesene
a bolesť do lásky.
Stekám po čase
ako túžba byť, pokračovať v Magdaléne
a maľujem si tiché obrázky.

Mení sa, strieda sa...
Ráno do dňa, ten do noci.
Láska do bolesti.
Čas však všetko premelie, roztočí.
Kričí:
Nič nie je naposledy!
Ani jeseň.
Ani bolesť.
Ani deň.
Ani láska...
Mám mu veriť?
Asi áno.
Lebo viem, že po noci zase príde ráno.
Že bez Teba neviem byť.
Ozaj.
Nedá sa...

Stále

Stále, stále počúvam ticho Tvojich slov,
to krásne vyznanie...

vstupujem do kvapiek Tvojho potu,
stekám v dotyku.
A Tvoja pokožka mi odpovedá...

TAM

držím Ťa v náručí
naše vdychy súznejú
v spoločných výdychoch
podľa taktu jediného
srdcobitia

už je TAM...

To je život

Rožok, saláma a pivo.
Aj stromom lístie opadá.
Je nám jesenejšie ako clivo
a pre každého je iná potrava.

Kurva, to je život!

Bohumile, Bohumile!
Kurva se neříka...

TO

V slnečnom jesennom poludní,
v jeho zvonovom tichu Ťa nachádzam
moja krásna Pani.
Pýtam sa Ťa:
O čom TO celé je?
V hlahole zvonov, v úsmeve slnka,
v pohladení vánku je Tvoja odpoveď.
Tichúčko šepneš:
Blázonko, je TO o Dávaní.

Aj jesenný večer,
čo si zobral farbu Tvojich vlasov na pomoc,
odpoveďou na moju otázku.
chce mi napomôcť.
To ma, ako Tvoja neha, dojíma.
A jeho odpoveď, nesúca Tvoju lásku,
dotkla sa ma tichou krásou:
Blázonko, neboj sa TO prijímať.

Noc, v ktorej spí Tvoj spánok,
uspí moje otázky i odpovede.
No kým do mňa vojde, usmeje sa Tebou
a povie: Áno,
je to také ľahké ako vánok, dávno si TO vedel.
TO je Dar, TO je dávať sa, TO je dostávať,
TO je byť polovicou celku,
TO je splynúť,
TO je to, že ideš šťastím umrieť
a nemyslíš to ako nadsádzku.
TO je nič viac a nič menej
ako iné meno pre Lásku.

Tri bodky

Tri bodky na konci riadku.
Alebo na začiatku?

Ako čarodejný kľúčik otvárajú vetu,
vypúšťajú tajomstvá,
čo majú byť skryté svetu.
A dávajú slovám krídla k letu
do krajín,
ktoré tušíme...

V odchádzaní mysle

V odchádzaní mysle
odchádzam TAM.
Výdych zvyšku vedomia
v nádychu Sna.
Áno, v dýchaní si,
aj v putovaní.
TAM si Doma.
Aj ja.
Už tam som.
No vraciam sa pre naše telá.
Nespia.
Tak ideme všetci...

Večnosť v prítomnosti

Ja nevidím a ty poznáš všetko. Môj život však nebude zbytočný, lebo viem, že sa znovu stretneme v niektorej Božej večnosti.
Oskar Wilde

Vo večnosti, ktorá sa volá prítomnosť,
vo večnosti stlačenej,
ako hmota celého vesmíru v okamihu Počiatku,
stlačená v jedinej bunke Bytia,
do jediného rána, ktoré sa rodí z noci.
Noci, ktorej už odtiekla plodová voda.

A večnosť sa narodí v ráne...

Ty jej dáš meno:
OBJATIE

Vieš to

Aj tma sa delí na svitanie
a
zmrákanie,
aj život.
Nikdy nie je celý.
Je v ňom áno i nie.
Len láska je v ňom celá.
Vieš to.
Aj keby si to nevedela.

Víchor

Šum stromov sa mi prihovára,
výkriky túžby tlmočené vetrom,
vášnivé bozky konárov a dotyky listov.
Vedia, cítia, milujú...
Aj keď sa lámu, neprestanú.
Vo večnom prijímaní nárazov.
Sú...

Dávam sa tomu letiacemu vzduchu,
vlajem v ňom
a zástava mojich vlasov určuje miesto,
kde čakám na Tvoju záchranu...
Malý strom ma to naučil.
A stromy sa na mňa usmievajú.
Aj keď v búrke...

Vône

Prilnula sa vôňa k vôni
jak v rozprávke dobro k chudobe.
Vedia, mršky vône, že zvonec nezazvoní
a ich rozprávke koniec nebude.

Zelený štvrtok

Spánok v čakaní
je rozdrobený ako nádej,
ako porazená pochybnosť modlitby Zeleného štvrtka.

Načo odnímať kalich,
naplnený odvrátenou stranou lásky,
keď sa dá z neho piť.

A pitím sláviť život.
Horký síce, ale večný.
V Láske...

Zimný večer

V jeden večer zimný, sobotný
keď všetko bolo tak blízko,
na vzdialenosť dvoch snehových sĺz
a pritom tak ďaleko.
Tak ďaleko
ako slza od potu májového dažďa,
ako dotyk od dotyku.

V ten večer
splývaní a samoty v nich,
sedel muž
a neplakal.

Šetril vodu na zvlhčenie suchých pier,
odkladal teplo na zohriatie premrznutej lásky,
balil seba
v nádeji, že bude,
s vodou i teplom,
prijatý.

Z neba padala túžba v krídlach snehu
anjelov cvičiacich chór „Gloria in exelsis Deo“.

Biela voda sa menila na páperie
v očakávaní vzdialenej, prichádzajúcej Lásky.

A muž sedel
a prstami suchých očí modeloval Vianoce.
Christmas time 2009.

Ach Dežo, ako si sa to modlil?
...and cry...
Tak plačme.
Spolu.
Snehom.
Z Tvojich slov, piesni a očí.
A mojej duše.
Nech ju tá slaná voda osvieži...
Snáď.

Zmáčaný motýľ

Motýľ zmáčaný v túžbe,
zmáčaný v priestoroch medzi vedomím a smrťou,
rozdáva odkazy nevypovedaných tajomstiev
odkliatej lásky.
Vekmi zhromaždené tajomstvá
vyzradené jediným výdychom
otvorených zreníc,
ktoré sa ozvenou kŕčov
vracajú vlhkosťou vysušiť
orosené motýlie krídla.
Chvejúce sa...

V jaskyni mojich úst

Zrazená para slov

(Ne)spím Ťa láskou.
Modlím sa Ťa láskou
a teplo modlitby kreslí bubliny,
klietky jej slov,
natiahnutej
od mojich úst až po mrazivé nebo.

Dymím zrazeninou
dychu a zimy.
Horím.
Dýcham.
Nespím.
Modlím sa.
Roztápam zimu.
Tebou...