Vianoce 2017

            Nemôže zapaľovať iných ten, kto sám nehorí.

Láska, odpustenie a už len náznak milosrdenstva mení vesmír. K lepšiemu... Ježiš v Chatrči

Moji milí,

asi sa budem opakovať, keď si povzdychnem nad relativitou času, nad tým, že Vianoce bývajú v ostatných rokoch akosi pričasto, rozostupy medzi nimi sa skracujú. No čo už. C’est la vie. Alebo panta rhei. Pozrel som si, možno trošku nostalgicky, moje predchádzajúce vianočné texty, ktorých sa za tie roky „zopár“ nahromadilo a ticho som sa usmieval. Áno, nie asi, ale isto. Opakujem sa. Láska, Nádej, Viera, Túžba, Modlitba, Dar, Svetlo, Teplo, Slovo, Spolupatričnosť... Áno, opakujem sa  a vôbec ma to nemrzí. Veď čo už krajšie, silnejšie vám, mojim priateľom, môžem (aspoň) želať. Aj keby som chcel nielen želať, ale v rámci mojich chabých možností a slabostí aspoň trochu aj dávať.

A tu sa dostávam k jadru, k podstate toho, čo by som chcel s vami zdieľať. Je veľa pekných, múdrych textov, ktoré nás pohladia, veľa dojemných príbehov, ktoré nám zvlhčia oči, veľa návodov, ako byť dobrými, či aspoň lepšími, najmä teraz, keď Vianoce sú predo dvermi. Prečítame, pokýveme hlavou, zamyslíme sa,.. Vzdychneme si: Bože, aká pravda, aké je to ľahké, aké je to jednoduché. No vzápätí pustíme telku, zapneme počítač, vpadneme do toho blázninca, ktorým nás zo všetkých strán ohlupujú a ta tam je naše stíšenie, naše predsavzatia. Viem čo hovorím, ja sám som taký.

Všetci chceme krásne, tiché, pokojné, požehnané Vianoce. Chceme ich pre seba, pre svojich blízkych, pre svojich najbližších. No (aj)  my sme nositeľmi, (spolu)tvorcami takýchto Vianoc. My nimi musíme „horieť“. My, ja, Ty musíme to Svetlo, Teplo, Žiaru priniesť k našim a „zapáliť“ ich. Skúsme zmeniť naše zažité stereotypy. Horme! Ja viem, ľahko sa to povie...no za pokus to hádam stojí.

Dovoľte mi pomôcť si citáciou postavy z jednej mojich obľúbených kníh.

„...samozrejme že by sme sa museli potýkať s vecami na ktoré sme už skoro zabudli, s účtami ktoré je treba platiť, so susedskými spormi, s ironickými pohľadmi ľudí, ktorí mi nerozumejú, so samotou. To všetko ale patrí k životu a cena, ktorú za to platíme je oveľa nižšia ako v prípade, že sa ich vzdáme. Zvolili sme si to najľahšie, oddelenú skutočnosť.

Mám chuť začať znovu žiť. Dopustiť sa omylov, ktorých som sa nikdy dopustiť neodvážila aj keď som tak chcela, čeliť panike, ktorá sa môže dostaviť, po ktorej síce zostane únava, ale už viem, že po nej nezomriem ani neomdliem, môžem si nájsť nových priateľov a naučiť ich ako nájsť múdrosť tým, že budú blázni. Poviem im, aby sa neriadili spoločenským katechizmom, aby objavili svoj vlastný život, túžby, dobrodružstvá a aby ŽILI. Katolíkom budem citovať Kazateľa, moslimom Korán, židom Tóru, bezvercom Aristotelove texty. Už nechcem byť advokátkou, ale svojich skúseností môžem využiť k prednáškam o mužoch a ženách, ktorí poznali pravdu tejto existencie, a ktorých spisy sa dajú zhrnúť do jediného slova: ŽITE! Ak budeš žiť, Boh bude žiť s Tebou. Ak odmietneš riskovať, On sa vráti na svoje  ďaleké nebesia a stane sa len témou filozofických špekulácií. Všetci to vedia, ale nikto nechce spraviť prvý krok. Možno zo strachu, aby ho nepovažovali za blázna...“

Hu. silná káva, však? No nepripomína vám to mnohé? Naše životy, naše správanie, keď forma, vonkajšok prekrýva obsah, podstatu. Chceme byť dobrými, ale nehoríme. Chceme meniť seba, svoje okolie, svet...ale bojíme sa byť „bláznami“.

A na to je tu druhé motto, ktoré vyriekol ten láskavý mladý Muž s jazvami na rukách (aj keď len v knihe či vo filme, ale ja verím, že TO je Jeho podstata), ktorý vyrástol z Dieťaťa, ktoré k nám prichádza. Láska, odpustenie, milosrdenstvo... Schopnosť žasnúť nad „obyčajnými“ vecami. Nič viac nám netreba, aby sme (za)horeli, zapálili svoje okolie, zažali plameň v ľuďoch, ba v celom vesmíre a pripravili tak teplučké „milieu“, aby Dieťaťu, ale i nám, možno hlavne nám, bolo teplo a svetlo.

Zapálime...?

Pokojné, Láskou preteplené Vianoce a požehnaný rok 2018!

S úctou a láskou

Marián