Vianoce 2015

The night when the Son of man was born
One thousand nine hundred sixty-eight years ago
An old man about twenty or eighty
Took his head between his hands an cried

Christmas Time – D. Ursiny

 

Milí priatelia,

poznáte tú krásnu Dežovu skladbu spred skoro päťdesiat rokov? No, to nie je podstatné. Už dávno nemám „twenty“ a ešte nie „eighty“ a snáď to pôjde aj bez plaču. Aj keď nás tento rok vyzliekol donaha, až tak, že sme možno mali problém pozrieť sa sami na seba a vidieť, akí vlastne sme. No aj tak sme, ja som šťastný, že sme, verím, že budeme a modlím sa ako pred rokmi: Chcem aby sme/ste boli...

Áno, nebol to jednoduchý rok, nie je... Niekedy sa pýtam, či sa niečo zmenilo za tých dva tisíc rokov, či by ten Nazeratský pár dopadol inak, keby dnes zabúchal na naše dvere. No, neviem... Blízkosť, spolupatričnosť, teplo, svetlo...to sú tie slová, ktoré oscilujú v týchto predvianočných dňoch. A škoda, že len teraz.

Príbeh: muž potreboval súrne pomoc a tak o ňu požiadal svojho pána. Ten ho postavil pred výzvu, dal mu podmienku. Ak strávi noc, sám, na vrchole vysokej hory, dostane požadovanú odmenu. Ak nie, bude musieť dlho hrdlačiť zadarmo. Keď odchádzal, zistil, že z hory fúka ľadový vietor, zľakol sa, že to nezvládne a navštívil svojho priateľa. Vyžaloval sa mu. A priateľ mu povedal: pomôžem Ti. Keď budeš v noci na vrchole hory, pozri sa vedľa seba. Ja budem na vedľajšej hore a strávim celú noc pri vatre, čo zapálim pre teba. Dívaj sa na oheň, mysli na naše priateľstvo a to ťa zohreje. Dokážeš to! Muž to dokázal. Prišiel za priateľom a spýtal sa ho: akú chceš odmenu? A ten odpovedal: Nechcem peniaze. No sľúb mi, že ak niekedy v mojom živote zaduje chladný vietor, zapáliš pre mňa vatru priateľstva...

Moji milí, áno, vieme, že nemôžeme vyriešiť všetky problémy sveta. No v živote sú ťažkosti, problémy, kríže, ktoré sa dajú oveľa ľahšie zvládať, keď sa riešia, nesú spoločne, s blízkymi, s priateľmi. No sú aj také, ktoré si musíme niesť nezastupiteľne sami. A boli by (skoro?) neunesiteľné, keby nebolo tých „ohňov, toho svetla na vedľajšej hore“. Spolupatričnosť. Je v nás? Niekedy sa nám môže zdať, že je to utópia. Liezť na horu, v zime, v noci... veď nemáme čas nie že sa stretnúť, porozprávať, ale ani zavolať, či odpovedať na mail. A pritom nás až bolia krky ako sa pozeráme na vedľajšiu horu. A možno sa na vedľajšiu horu pozerajú naši najbližší, priatelia alebo „len“ ľudia v núdzi, ktorí všetci potrebujú to teplo, svetlo nášho ohňa. Poznáte tú scénu z Pána prsteňov, keď malý Hobit zapálil vatru – signál a postupne sa po hrebeni hôr zapaľovali ďalšie a ďalšie. Nádej vzplanula, povedali. A svetlo dorazilo do cieľa a oslovilo záchranu. Že by aj my...?

Priatelia, to najväčšie Svetlo sa k nám priblížilo, približuje. Svetlo Vianoc. Je tu pre nás. Stačí sa pozrieť okolo seba a uvidíme ho. Svetlo Nádeje. Svetlo Slova, ktoré sa stalo telom. Svetlo, ktoré, verím, dokáže aj z nás urobiť vatry do chladných veterných nocí pre našich blízkych, priateľov, ľudí... Svetlo Nádeje, Teplo Lásky. A nielen na Vianoce.

Drahí moji, želám vám presvietené, preteplené, požehnané Vianoce a to aby sme (nielen) v Novom roku 2016 mali vždy pri sebe niekoho, kto pre nás zapáli vatru, keď to budeme potrebovať. Aj keď to Dieťa nám svieti a hreje nás stále... (-:

 

S úctou a láskou

Marián