Vianoce 2011
...nám, čo sa potkýname, veriac,
že vládne Láska.
Tak postojme, nech žiari.
Moji milí,
ani sme sa nenazdali a je tu posledná adventná nedeľa. Advent to je Príchod. No aj Čakanie. Jeden slávny román končí vetou: všetka múdrosť ľudstva je skrytá vo dvoch slovách. Čakať a dúfať.
Čakáme na to, čo nám chýba. A dúfame, že sa dočkáme. Tak je to od nepamäti. Aj tým ľudkom pred dvetisíc rokmi niečo chýbalo a tak čakali. Niektorí čakajú, čakáme dodnes. A stále nám niečo chýba. Voľakedy nám na Vianoce chýbali banány a pomaranče, tak sme čakali (v radoch) a niekedy sme sa dočkali. Chýbala nám sloboda, tak sme čakali a dočkali sme sa. Chýbal nám pohodlnejší?, plnohodnotnejší? život a viac menej sme sa dočkali. Niečo sa dalo, dá kúpiť, niečo sa dalo, dá zohnať, niečo odstáť. No chýba nám kopec ďalších „vecí“, na ktoré čakáme, o ktorých snívame, po ktorých túžime. Je to Pokoj, vnútorný pokoj, vyrovnanosť, uznanie seba samého i uznanie druhými, svojím okolím, priateľstvo, sebarealizácia, naplnenie, pocit spolupatričnosti k nášmu spoločenstvu nech je akékoľvek, odmietnutie samoty...a Láska. Úplnosť v Láske. Viem, verím, že si s týmito „predmetmi“ čakania, snívania či túženia tykáte, tykáme, no aj tak si myslím, že sa oplatí čakať, snívať, túžiť po úplnosti, po úplnosti v Celku. V Láske.
Moji milí, než vám pošlem svoje želanie, dovoľte mi povedať vám kratučký príbeh, ktorý ma tento rok hádam najviac oslovil.
V starých dobách išiel misionár na misiu do ďalekých krajín a cestou sa zastavil na jednom ostrove kde žili traja aztécki kňazi. „Ako sa modlíte?“, opýtal sa ich. Jeden odpovedal: „Poznáme len jednu modlitbu. Bože, Ty si Trojica, my sme trojica. Zmiluj sa nad nami.“ „Pekná modlitba“, povedal misionár, „ale nie je to tá pravá modlitba ktorej načúva Boh.“ A naučil ich správnu? modlitbu. A odišiel za svojou misiou. Keď sa po rokoch vracal, plavil sa okolo toho ostrova a na brehu zbadal tých troch kňazov. Zakýval im. Aj oni ho zbadali. „Otče, Otče“, zakričal jeden a bosou nohou sa po mori vybrali k lodi. „Otče, zabudli sme Tvoju modlitbu, odpusť. Nauč nás tú pravú modlitbu znova, prosíme.“ „Nie je treba“, povedal misionár so slzami v očiach keď videl ten zázrak, lebo až teraz pochopil, že Boh rozumie všetkým jazykom, všetkým prosbám a modlitbám.
Toľko príbeh. Rozprávka?
Moji drahí priatelia, želám vám i sebe, aby sme sa dočkali všetkého, čo nám chýba. Vlastne všetkého úplne nie, trošku Chýbania nech nám ostane, lebo potom by sme mohli prestať snívať. A snívať musíme, lebo, ako som písal minule, aj Sen je jedným zo spôsobov modlitby. A kým snívame, žijeme.
Želám vám i sebe, aby toho Chýbania ubúdalo, aby to Čakanie malo zmysel na našej ceste k Úplnosti.
A želám vám i sebe, aby sme o ten Dar vedeli prosiť modlitbou aztéckych kňazov. Lebo zázraky sa dejú... Lebo v každom z nás je Zázrak. Lebo každý z nás je Zázrak.
Pred dvetisíc rokmi ľuďom „niečo“ chýbalo a dočkali sa. Dočkali sme sa i my. My, čo sa potkýname, veriac, že vládne Láska.
Tak postojme vo Vianočnom tichu a nechajme JU, Lásku, nech žiari. Na nás. Do nás. V nás...
Pokojné a požehnané Vianoce a bez Chýbania Pokoja a Lásky prežitý rok 2012!
S láskou
váš Marián