Veľkonočný vinš 2018
Vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru opásal sa. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať nohy učeníkov a utierať ich zásterou.
Ev. sv. Jána, 13, 4-5
Moji milí priatelia,
zaráža ma, udivuje, či aké vhodné slovo použiť, koľko sily, motívov, návodov, okrem toho pre veriacich ľudí najhlavnejšieho, je v tom notoricky známom Veľkonočnom príbehu. No ešte úžasnejšie je, že ten príbeh žije a tak ako žijeme, zrejeme my, nechcem povedať, že zreje aj on, ale ukazuje sa nám z iných uhľov, dáva nám nové podnety na rozmýšľanie, či skôr na žitie našich životov. Vieme predsa ako to dopadne, no predsa tá dynamika príbehu a našich životov, ich vzájomné „dotýkanie“, či chceme alebo nie, nás ovplyvňuje, či už sme veriaci alebo neveriaci. Možno o tom ani nevieme, podvedome. No elementy toho príbehu, bolesť, zrada, odvaha, nádej, pokora, pýcha, viera, strach, láska a Láska sú tie míľniky na trase život – smrť, či správnejšie povedané smrť – život.
Priznám sa, mám rád epizódu umývania nôh. Pre tých čo ju nepoznajú len v krátkosti. Ježiš na znak pokory a lásky umýva nohy apoštolom pred poslednou večerou. Všetci si dajú, len Peter, ten prototyp odvahy a zbabelosti, slabosti a sily, zrady a lásky, prototyp našich ľudských vlastností, odmietne. Učiteľ a Pán mu predsa nebude umývať špinavé nohy. Až po vysvetlení pochopí a potom sa chce nechať umyť celý. Celý Peter...
Postupne som túto scénu začal chápať ako obraz seba, obraz nás. Sme hrdí na to, že vieme dávať, či už z materiálnych veci alebo nebodaj kúsok seba, no aby sme boli odkázaní na milosť či milosrdenstvo druhých to nie. Na to treba pokoru, zliesť zo svojho piedestálu, či ukázať svoju slabosť. Či ľudskosť? A to sa nám nie vždy darí. Vyskúšal som si to na obradoch Zeleného štvrtka a ozaj je jednoduchšie umyť nohy svojmu blížnemu ako si nechať umývať svoje čongále. No nakoniec je to povznášajúci pocit, aj keď je to „len“ symbol.
Hmmm, symbol. Dávať a dostávať. Dávať vieme a snáď aj radi dávame. A dostávať? Sme otvorení dostávaniu? Iste poznáme vetu hostiteľa: čo Ti nalejem? A odpoveď je zvyčajne: čo máš otvorené. Pritom hostiteľ si nás spravidla chce uctiť najlepším čo má. Ale my sme akože „skromní“. Nedávame mu tú možnosť ukázať nám, že si nás váži, že chce dávať. Banalita, viem. Ale pýtam sa, sme ochotní, pripravení prijať to najlepšie od našich blízkych, priateľov, ľudí? Sme pripravení „nechať si umyť nohy“? Vieme prijať obetu, vieme prijať lásku? Bezpodmienečne, s pokorou a láskou?
Nebyť nikomu na príťaž. To je naše heslo, naše želanie. Pochopiteľné a samozrejmé. Je to iná káva ako napiť sa otvoreného vína, ktoré mi nechutí. Ale nie je to, nechať sa (do)opatrovať, príležitosť „nechať si umyť nohy“, nechať sa umyť celý? Nie je to príležitosť dať „umývačom“ možnosť umývať, darcom dávať? Áno, často to nejde, ale o čo ide, je pripravenosť dávať, ale hlavne pokora prijímať. Pripravenosť srdca, duše...s pokorou, s láskou.
V jednej mojej básni (aké smelé pomenovanie), ktorú som nazval TO, píšem: TO je Dar, TO je dávať sa, TO je dostávať...báseň končí tým, že TO je iné meno pre Lásku.
Milí priatelia, dosť divným oblúkom som sa dostal k tomu, čo som chcel vlastne povedať a čo je, verím, najdôležitejšie. A to je Láska. Láska vo všetkých svojich podobách. Láska na kríži, láska „umývania nôh“, láska dávania a prijímania, láska nás, láska v nás. Lebo, ako napísala jedna moja priateľka, láska nás robí krajšími, silnejšími, múdrejšími, lepšími...
Pretože tam kde nie je, je prázdno, priestor otvorený zlu, prázdnote. Krásne to napísal Alessandro Pronzato vo svojich Nepohodlných evanjeliách: „Judáš zradil, lebo ho oni zradili. Ich spoločník bol v tom istom čase zradcom i zradeným. Niekto naznačil mrazivú skutočnosť: Do Judáša vošiel satan. Toto posadnutie satanom bolo možné, lebo Judáš bol už „neobývaný“. Ale oprávnené je aj toto podozrenie: nebol náhodou zradca „neobývaný“ preto, že mu chýbala láska jeho spoločníkov? Bol by sa mohol diabol zmocniť Judášovho srdca, keby ho ustavične strážila a vytrvalo naň útočila láska ostatných apoštolov? Kto naozaj zradil?“
Opäť krásna paralela, ktorá priam evokuje otázku: napĺňame dostatočne srdcia našich priateľov, našich blízkych našou láskou? Bezpodmienečnou láskou. Máme srdcia pripravené ich lásku a Lásku prijímať? Dúfam, verím že áno.
A to je môj Veľkonočný vinš, vám, mojim priateľom. Majme otvorené srdcia pre lásku Toho na kríži a lásku nás navzájom. Majme ich plné. Láskou...
Krásne, pokojné a požehnané Veľkonočné sviatky 2018.
S úctou a láskou
Marián