Veľkonočný vinš 2016

                                                                                                                                      

 

A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi.

Lukáš 43-44

Kde si myslíte, že sa nachádza Boh? V kostole? Nie, nachádzame ho v našich slabostiach.

pápež František

Moji milí,

možno ste zažili a máte uložené v pamäti tie pocity obáv, nádeje a radosti, keď sme sa po noci prespanej „pod širákom“ alebo v miestnosti s krbom zobudili do chladného rána a lomcujúc zubami sme sa pokúšali vzkriesiť oheň, ktorý nás tak krásne hrial. Obavy, že úplne vyhasol, nádeje, že zopár uhlíkov ešte žije a rozfúkame ich a radosti, keď sa nám to podarilo. A tak sme fúkali...a mám dojem, že práve teraz je doba fúkania do (skoro?) vyhasnutej pahreby.

Priatelia, nie náhodou toto motto. (ako sa to rýmuje (-: )

Slabosti, naše slabosti, strach, úzkosť... Ani Ten, o ktorom je Veľká noc sa im nevyhol. Až tak sa bál, že potil krv. Teda podľahnúť strachu? Ale nie. Protiváha strachu, úzkosti je Obeta. Obeta v Láske či Láska v Obeti. Ja viem, neradi počúvame o bolesti, strachu, obeti...sú nám milšie iné veci. Pochopiteľne...

Dovoľte mi malý exkurz do nedávnej minulosti. Pamätáte si ten skvostný pocit, keď sme sa na námestiach v 89tom zbavili strachu, odkliali strach. Kde to je? Nemáte pocit, akoby sa strach chcel vracať zadnými dvierkami a že sa mu to darí. Už zase akoby sme sa báli povedať verejne svoj názor, ukázať jasne svoj postoj. Veď čo keby, náhodou, nemusí sa mi to vyplatiť, načo si páliť prsty...ja, rodina. Poznáme to.

Preto treba fúkať do tlejúcich uhlíkov.

Ryszard Siwiec, šesťdesiatnik, otec piatich detí, sa po dlhej úvahe protestne podpálil „proti tyranii zla, nenávisti a lži, ktoré ovládajú svet“ v septembri 1968 na varšavskom štadióne a zomrel. Jeho výkrik, podobne ako ďalších živých pochodní, ututlali a bol roky neznámy. Je hlúpe, trápne a priam symbolické, že o človeku, ktorého odkaz sa týka (aj) Slovenska, dosial u nás nevyšla ani jedna kniha. Sme odkázaní len na cudzokrajné tituly – zatiaľ posledným je aktuálna česko-anglická publikácia Petra Blažeka.

V posolstve, ktoré pán Siwiec nahral na pásku, volá: „Ľudia, v ktorých ešte tkvie iskrička ľudského citu! Spamätajte sa! Vypočujte môj krik! Krik šedivého, obyčajného človeka... Ešte nie je neskoro.“

A vo svojom závete napísal akési evanjélium humanity. „Vždy si pamätajte, že druhý človek je rovnakým človekom ako vy, a často možno lepším ako vy.“

Preto treba fúkať do tlejúcich uhlíkov.

Tak ako „fúka“ slnko svojimi slabými lúčmi do Jari, rozhorí ju a jej oheň spáli Zimu.

Tak ako On svojou Obetou „rozfúkal“ oheň Lásky a spálil v ňom úzkosť, strach a Smrť.

Tak i my, nebojme sa svojich slabostí, veď v nich je Boh, fúkajme do tlejúcich uhlíkov nádeje, nech sa rozhorí plameň Lásky. Plameň, v ktorom všetky úzkosti, strach, nenávisť, nelásku spálime a z toho popola povstane Život. Život v Láske. To nech je naša Obeta.

A  príbeh príchodu jari, príbeh Veľkej noci, príbeh víťazstva Života nech je nám návodom.

 

Požehnané, pokojné, bez strachu prežité Veľkonočné sviatky 2016.

S láskou a úctou        

Marián