Veľkonočný vinš 2015

                                                                                                                   Éli, Éli lema zabachthani...
                                                                                                        Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil...
                                                                                                                             Matúš 27:46


Moji milí,

Bolesť, beznádej, bolesť beznádeje priam kričí z toho výkriku.
Bolesť naša každodenná, bolesť okolo nás, bolesť sveta, bolesť (z) našich priateľov a blízkych, bolesť, naša vlastná bolesť na samom dne nás samotných. Tvárime sa, že neexistuje, že nechceme aby existovala, že nepripustíme aby existovala. Učia nás tak, tlačia nám to hlavy. Veď koho by už zaujímala bolesť, utrpenie. Krása bez vrások a tuku, široké umelé úsmevy, krásne bývanie, večná mladosť. To áno, to berieme. Ale bolesť? Ešte tak s pivom z kresla pri krimisprávach. Ale ona je. A sú po nej rany...
Všetci iste poznáme príbeh Tomáša, Kristovho učeníka, ktorý je prezentovaný ako učebnicový príklad malej viery či pragmatizmu. Neveriaci Tomáš... No on jediný mal potrebu, silu a odvahu dotknúť sa rán. A dotkol sa, vložil prsty do rán, dlaň do boku a to, práve TO ho posilnilo.
Priatelia, nemali by sme aj my občas mať potrebu, silu a odvahu dotknúť sa rán. Rán sveta okolo nás a hlavne rán v nás. Dotknúť sa a dotykom liečiť. Dotknúť sa aj za cenu bolesti. Áno, rany bolia a často po nich ostávajú jazvy. Ale vyliečená rana je život.
Na Zelený štvrtok ON ustanovil seba ako chlieb. Skrze rany, ktoré ho čakali.
My sme ľudia, obyčajní ľudia so svojimi malými trápeniami a bolesťami, ktoré sú najväčšie na svete, posiati väčšími či menšími ranami.
Tak ma napadlo, čo keby sme dokázali tieto naše rany, túto našu bolesť vzájomnou úctou, pochopením a láskou pretransformovať na virtuálny chlieb a boli sme si tak duševným pokrmom, zaháňajúcim bolesť, nielen tú fyzickú,  a beznádej  v našich spoločenstvách, od tých najväčších, až po muža a ženu. Pokrmom dávajúcim radosť, pokoj a lásku. Príklad na to existuje. Pripomíname si ho v týchto dňoch.
Moji milí, táto moja úvaha, ktorá chce byť mojim Veľkonočným želaním vám, mojím priateľom a blízkym, by nemala v sebe to základe posolstvo, o ktoré sa usiluje, NÁDEJ, RADOSŤ, keby to motto v záhlaví bolo to posledné, čo by malo odznieť. No ja viem, verím, že to nie posledné, nielen v tom Evangéliovom príbehu, o ktorom TO je, ale nie je to posledné ani v našich životoch. Je to len koniec jednej, smutnej a bolestnej kapitoly.
No nie je to koniec!
Je aj Veľkonočné ráno, je víťazstvo Života nad Smrťou, Svetla nad Tmou, teplej voňavej jari na zimou zimy, víťazstvo našej radosti a pokoja nad našimi bolesťami a trápeniami.
Víťazstvo Lásky! Lásky víťaziacej nad bolesťou a utrpením. Lásky liečiacej rany.
Preto sa nebojme prijať aj bolesť, keď príde. Lebo láska lieči bolesť, rany a robí z nás „chlieb“ pre svet. Tak ako sa nebojme prijať bolesť, nebojme sa prijať ani Lásku. Naopak, prosme o ňu!
A potom uvidíme to čo obyčajne nevidíme, čo nepočujeme. Hru farieb prichádzajúcej jari, orchester vánku a vôd doplnený operenými sólistami, vôňu života, vôňu Veľkej noci.
Potom uvidíme prameň radosti, pocítime vánok pokoja, pochopíme Tajomstvo Bytia.
A Lásky...

Priatelia, želám vám pokojné, bezbolestné a požehnané Veľkonočné sviatky, s radosťou v srdci a s úsmevom na tvári.

S úctou a láskou
Marián