Veľkonočný vinš 2014

respice, suscipe, accipe...
vzhliadni, zober na seba, prijmi...

 

Moji milí priatelia,

jeden hľadajúci mních opustil náš hlučný svet, odišiel na roky do tichého kláštora s nádejou, túžbou nájsť v osobnom stretnutí Boha, zažiť ten zázrak splynutia. A tak sa roky modlil, pracoval, meditoval, modlil...roky odchádzali a stále nič. Nahlodávala ho pochybnosť, hlásila sa skepsa, prepadávala únava. No viera ho neopúšťala a tak večer čo večer, keď sa vraciaval unavený z práce, volal s očami upretými k nebu: „ Pane kde si? Kde sííí!!!“ Tak to šlo roky. Už ani nečakal zázrak. No jedného večera sa vrátil, rozhliadol sa okolo seba a videl to, na čo sa roky díval a čo roky nevidel. Oči sa mu zarosili, hrdlo mu stislo, slza mu stiekla po vráskavých lícach a zašepkal: „Pane, kde nie si?“

Milí priatelia, tento krátky príbeh je možno inými slovami povedané motto tohto môjho veľkonočného vinšu.
Neviem čím to je alebo či sa mi to len zdá, ale v ostatných týždňoch, mesiacoch mám dojem akoby radosť nemala miesto na našich tvárach, akoby si aj ženy zabúdali naniesť na tvár ten najkrajší mejkap – úsmev, akoby sa napĺňala tá Rišova pieseň o zachmúrených obočiach. Áno, nie je to niekedy, väčšinou?, ľahké, viem to podľa seba. A máme očakávania, túžby, sny a keď sa nenapĺňajú podľa našich predstáv, tak sme frustrovaní kričíme: Kde si??? Kde si Šťastie, Úspech, Uznanie, Láska, Boh...
A pritom stačí vzhliadnuť, zobrať na seba a prijať.
Priatelia, pozrime sa okolo seba a uvidíme nielen to čo vidíme. Kvitnúce stromy sú krásne, jarný vzduch je báseň života, plač a smiech dieťaťa je zázrak, no i ťažkosti, problémy, bolesti, ktoré nás stretávajú a ktoré sme schopní a ochotní vziať na seba a prijať, je TO, čo nám otvára oči a srdcia.
Sme na prahu Veľkého týždňa, ktorého príbeh, teda presnejšie jeho prvá časť je extraktom toho vzhliadni, zober na seba, prijmi... a On nám to ukázal, dokázal zobrať na seba, prijať...aj keď prvá časť, ťažká a krutá časť, hovorí o tom „...a vtedy ho všetci opustili...“ a končí zavaleným, zapečateným kameňom. Aj to prijal. Dobrovoľne. No my vieme, veríme, že tým príbeh Veľkého týždňa nekončí, že je aj Veľkonočné ráno.
Moji milí, odpustite mi ten trošku evangéliový exkurz, viem, že mnohí z vás, ktorým je ten vinšík adresovaný, majú trochu iný náhľad, názor. To je v poriadku. Ale tá paralela, ten odkaz je zrejmý a jasný pre všetkých. A ja si dovolím povedať, že (aj) to je odkaz Veľkej noci.
Teda nebojme sa vzhliadnuť, vziať na seba, prijať to dobré a krásne, ale aj to ťažké, bolestné čo život prináša, dokážme to prijať s radosťou i pokorou a žime. Potom sa nám otvoria oči aj srdcia a my budeme vo vytržení šepkať:
Človeče, kde nie si?
Život, kde nie si?
Láska, kde nie si?
Pane, kde nie si?

Priatelia, želám vám pokojné a požehnané prežitie Veľkonočných sviatkov s radosťou v srdci a s úsmevom na tvári. Prijmite to, prosím... (-:

S úctou a láskou

Marián